(1)

Cieľom tejto smernice je poskytnúť komplexný rámec na účinnú prevenciu a boj proti násiliu na ženách a domácemu násiliu v celej Únii. Na tento účel sa v nej posilňujú a zavádzajú opatrenia vo vzťahu k týmto oblastiam: vymedzenie príslušných trestných činov a sankcií, ochrana obetí a ich prístup k spravodlivosti, podpora obetí, zlepšenie zberu údajov, prevencia, koordinácia a spolupráca.

(2)

Rovnosť medzi ženami a mužmi a nediskriminácia predstavujú základné hodnoty Únie a základné práva zakotvené v článku 2 Zmluvy o Európskej únii (ďalej len „Zmluva o EÚ“) a v článkoch 21 a 23 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“). Násilie na ženách a domáce násilie tieto principiálne zásady a práva ohrozujú, podkopávajú práva žien a dievčat na rovnosť vo všetkých oblastiach života a bránia ich účasti na spoločenskom a profesionálnom živote.

(3)

Násilie na ženách a domáce násilie sú porušením základných práv, akými sú právo na ľudskú dôstojnosť, právo na život a nedotknuteľnosť človeka, zákaz neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života, právo na slobodu a bezpečnosť, právo na ochranu osobných údajov, právo na nediskrimináciu aj na základe pohlavia a práva dieťaťa zakotvené v charte a v Dohovore Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa.

(4)

V tejto smernici sa podporujú medzinárodné záväzky, ktoré členské štáty prijali v oblasti boja proti násiliu na ženách a domácemu násiliu a predchádzania tomuto násiliu, a to najmä Dohovor Organizácie Spojených národov o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien a Dohovor Organizácie Spojených národov o právach osôb so zdravotným postihnutím a prípadne Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu a Dohovor Medzinárodnej organizácie práce o odstránení násilia a obťažovania vo svete práce podpísanú 21. júna 2019 v Ženeve.

(5)

Vzhľadom na špecifiká trestných činov násilia na ženách a domáceho násilia je potrebné stanoviť komplexný súbor pravidiel, ktorými sa bude cielene riešiť pretrvávajúci problém násilia na ženách a domáceho násilia pri zohľadnení osobitných potrieb obetí takéhoto násilia. Existujúce ustanovenia na úrovni Únie a na vnútroštátnej úrovni sa ukázali ako nedostatočné na účinný boj proti násiliu na ženách a domácemu násiliu a predchádzanie tomuto násiliu. Konkrétne, zatiaľ čo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/36/EÚ (3) a 2011/93/EÚ (4), ktoré sa zameriavajú na osobitné formy takéhoto násilia, a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ (5), v ktorej sa stanovuje všeobecný rámec pre obete trestnej činnosti, poskytujú určité záruky obetiam, ktorými sa na účely tejto smernice rozumejú obete násilia na ženách a domáceho násilia, neriešia ich osobitné potreby.

(6)

Násilie na ženách a domáce násilie sa môže ešte prehlbovať, ak je spojené s diskrimináciou na základe kombinácie pohlavia a akéhokoľvek iného dôvodu alebo dôvodov diskriminácie uvedenými v článku 21 charty, konkrétne rasou, farbou pleti, etnickým alebo sociálnym pôvodom, genetickými vlastnosťami, jazykom, náboženstvom alebo vierou, politickým alebo iným názorom, príslušnosťou k národnostnej menšine, majetkom, narodením, zdravotným postihnutím, vekom alebo sexuálnou orientáciou (ďalej len „prierezová diskriminácia“). Členské štáty by preto mali náležitú pozornosť venovať obetiam, ktoré postihuje takáto prierezová diskriminácia prijatím osobitných opatrení. Osoby postihnuté prierezovou diskrimináciou sú vystavené zvýšenému riziku rodovo podmieneného násilia. Členské štáty by preto túto zvýšenú úroveň rizika mali zohľadniť pri vykonávaní opatrení stanovených v tejto smernici, najmä pokiaľ ide o individuálne posúdenie s cieľom identifikovať potreby ochrany obetí, o špecializovanú podporu obetiam a odbornú prípravu a o informácie pre odborníkov, ktorí pravdepodobne prídu do kontaktu s obeťami.

(7)

Obete sú vo vyššej miere ohrozené zastrašovaním, odvetou, ako aj sekundárnou a opakovanou viktimizáciou. Členské štáty by mali zabezpečiť, aby sa týmto rizikám a potrebe chrániť dôstojnosť a telesnú nedotknuteľnosť týchto obetí venovala osobitná pozornosť. Predchádzajúce známosť alebo predchádzajúci vzťah s páchateľom je faktor, ktorý by sa mal zohľadniť pri posudzovaní rizika odvetných opatrení.

(8)

Obete by mali mať možnosť prístupu k svojim právam pred začatím trestného konania, počas neho a v primeranom čase aj po skončení trestného konania v súlade s ich potrebami a za podmienok stanovených v tejto smernici.

(9)

Ustanovenia tejto smernice, ktoré sa týkajú práv obetí, by sa mali uplatňovať na všetky obete trestnej činnosti, ktorá predstavuje násilie na ženách alebo domáce násilie a ktorá je klasifikovaná ako trestný čin podľa práva Únie alebo vnútroštátneho práva. To zahŕňa trestné činy vymedzené v tejto smernici, konkrétne mrzačenie ženských pohlavných orgánov, nútené manželstvá, zdieľanie intímneho materiálu alebo zmanipulovaného materiálu bez súhlasu, kybernetické nebezpečné prenasledovanie, kybernetické obťažovanie, nevyžiadané zasielanie obscénnych obrázkov, videí alebo iných takýchto materiálov (tzv. cyberflashing), kybernetické podnecovanie k násiliu alebo nenávisti a trestná činnosť, na ktorú sa vzťahujú iné právne predpisy Únie, najmä smernice 2011/36/EÚ a 2011/93/EÚ. A napokon do vymedzenia násilia na ženách patria aj niektoré trestné činy podľa vnútroštátneho práva. Ide o trestné činy ako femicída, znásilnenie, sexuálne obťažovanie, sexuálne zneužívanie, nebezpečné prenasledovanie, skoré manželstvo, nútené umelé prerušenie tehotenstva, násilná sterilizácia a rôzne formy kybernetického násilia, ako sú sexuálne obťažovanie online a kybernetické šikanovanie. Domáce násilie predstavuje formu násilia, ktorá by mohla byť osobitne kriminalizovaná podľa vnútroštátneho práva, alebo môže ísť o trestné činy spáchané v rámci rodiny alebo domácnosti, alebo medzi bývalými alebo súčasnými manželmi alebo partnermi bez ohľadu na to, či žijú v spoločnej domácnosti. Jednotlivé členské štáty môžu prijať širšiu definíciu toho, čo sa považuje za násilie páchané na ženách v zmysle vnútroštátneho trestného práva. Treba poznamenať, že táto smernica sa nezaoberá celým spektrom trestnej činnosti, ktorá predstavuje násilie páchané na ženách.

(10)

Násilie na ženách je pretrvávajúcim prejavom štrukturálnej diskriminácie žien, ktorá vyplýva z historicky nerovnocenných mocenských vzťahov medzi ženami a mužmi. Je formou rodovo podmieneného násilia, ktoré páchajú muži prevažne na ženách a dievčatách. Je zakorenené v spoločnosťou vytvorených rolách, vzoroch správania, činnostiach a atribútoch, ktoré daná spoločnosť považuje za vhodné pre ženy a pre mužov. Preto by sa pri vykonávaní tejto smernice nemalo zabúdať na rodovo citlivé hľadisko.

(11)

Domáce násilie predstavuje závažný spoločenský problém, ktorý je často skrytý. Môže viesť k závažnej psychickej a fyzickej traume s vážnymi následkami pre osobný a profesijný život obete, pretože páchateľom je zvyčajne osoba, ktorá je obeti známa a ktorej by obeť mala dôverovať. Takéto násilie môže mať veľa podôb, môže byť napríklad fyzické, sexuálne, psychické a ekonomické a môže sa vyskytovať v širokej škále vzťahov. Domáce násilie často zahŕňa nátlakovú kontrolu a môže sa vyskytovať bez ohľadu na to, či páchateľ žije alebo žil v spoločnej domácnosti s obeťou.

(12)

Opatrenia v rámci tejto smernice boli navrhnuté tak, aby sa nimi riešili osobitné potreby žien a dievčat, keďže ony sú, ako to potvrdzujú údaje a štúdie, neúmerne postihované formami násilia, ktorých sa týka táto smernica, konkrétne násilím na ženách a domácim násilím. Aj iné osoby sa však tiež stávajú obeťou týchto foriem násilia, a preto by sa aj na ne mali vzťahovať rovnaké opatrenia, aké sú v tejto smernici stanovené v prípade obetí. Pojem „obeť“ by sa preto mal vzťahovať na všetky osoby bez ohľadu na ich pohlavie, a, pokiaľ nie je v tejto smernici stanovené inak, všetky obete by mali mať možnosť uplatniť si práva súvisiace s ochranou obetí a prístupom k spravodlivosti, podporou obetí a preventívnymi opatreniami.

(13)

Vzhľadom na ich zraniteľnosť môže byť pre deti zážitok domáceho násilia zdrvujúci. Deti, ktoré sú svedkami domáceho násilia v rodine alebo domácnosti, zvyčajne utrpia priamu psychickú a emocionálnu ujmu, ktorá ovplyvňuje ich vývin a vystavuje ich zvýšenému riziku fyzických a psychických ochorení tak v krátkodobom, ako aj dlhodobom horizonte. Priznanie, že deti, ktoré utrpeli ujmu priamo v dôsledku toho, že boli svedkami domáceho násilia, sú samy obeťami, je dôležitým krokom pri ochrane detí trpiacich následkami domáceho násilia.

(14)

Na účely tejto smernice by sa pod príslušnými orgánmi mal rozumieť orgán alebo orgány určené podľa vnútroštátneho práva ako príslušné na vykonávanie niektorej z povinností stanovených v tejto smernici. Každý členský štát by mal určiť, ktoré orgány majú byť príslušné vykonávať každú z uvedených povinností.

(15)

Podľa článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom. Vzhľadom na osobitnú povahu trestného činu mrzačenia ženských pohlavných orgánov a potrebu zabezpečiť ochranu obetí, ktoré v dôsledku toho utrpeli konkrétnu škodu, by sa však uvedený trestný čin mal osobitne riešiť v trestnom práve členských štátov. Mrzačenie ženských pohlavných orgánov je hrubým aktom zneužitia pohlavných orgánov ženy alebo dievčaťa, ktorý sa vykonáva na účely zachovania či vydobytia si nadvlády nad ženami a dievčatami a uplatňovania spoločenskej kontroly nad sexualitou dievčat a žien. Niekedy sa vykonáva v súvislosti s nútenými manželstvami maloletých alebo domácim násilím. Mrzačenie ženských pohlavných orgánov sa môže vyskytovať ako tradícia, ktorú niektoré spoločenstvá vykonávajú na svojich členkách. Mala by sa týkať postupov mrzačenia vykonávaných z iných ako medicínskych príčin, ktoré obetiam spôsobia neodčiniteľnú a celoživotnú ujmu. Mrzačenie ženských pohlavných orgánov so sebou prináša psychické a sociálne škody, ktoré vážne ovplyvňujú kvalitu života obete. Pojem „excízia“ by sa mal vzťahovať na čiastočné alebo úplné odstránenie klitorisu a veľkých pyskov. Pojem „infibulácia“ by sa mal vzťahovať na uzavretie veľkých pyskov ich čiastočným zošitím s cieľom zúženia vaginálneho otvoru. Pojem „vykonanie akéhokoľvek iného zmrzačenia“ by sa mal vzťahovať na všetky ostatné fyzické úpravy ženských pohlavných orgánov.

(16)

Nútené manželstvá sú formou násilia, ktorá vedie k závažnému porušovaniu základných práv, najmä práv žien a dievčat na telesnú nedotknuteľnosť, slobodu, nezávislosť, fyzické a duševné zdravie, sexuálne a reprodukčné zdravie, vzdelanie a súkromný život. Chudoba, nezamestnanosť, zvyky alebo konflikty tiež patria medzi faktory podporujúce nútené manželstvá. Fyzické a sexuálne násilie a hrozby násilia sa často používajú ako formy nátlaku na prinútenie ženy alebo dievčaťa uzavrieť manželstvo. K nútenému manželstvu sa často pripájajú formy fyzického a psychického vykorisťovania a násilia, napríklad sexuálne vykorisťovanie. Preto je nevyhnutné, aby všetky členské štáty kriminalizovali nútené manželstvá a páchateľom ukladali primerané sankcie. Táto smernica sa uplatňuje bez toho, aby bolo dotknuté vymedzenie pojmu „manželstvo“ vo vnútroštátnych alebo medzinárodných právnych predpisoch. Členské štáty by mali prijať potrebné opatrenia a stanoviť takú premlčaciu dobu, ktorá umožní vyšetrenie, trestné stíhanie, súdny proces a vydanie rozhodnutia o nútených manželstvách. Keďže obeťami nútených manželstiev sú často maloleté osoby, mali by premlčacie doby trvať tak dlho, aby boli dostatočné a primerané závažnosti predmetného trestného činu s cieľom umožniť efektívne začať konanie po tom, ako obeť dosiahne vek 18 rokov.

(17)

Je nevyhnutné harmonizovaným spôsobom vymedziť trestné činy a sankcie týkajúce sa niektorých foriem kybernetického násilia, pri ktorých je násilie neoddeliteľne spojené s používaním informačných a komunikačných technológií (ďalej len „IKT“), pričom tieto technológie sa používajú na výrazné zvýšenie závažnosti škodlivého vplyvu deliktu, ktoré vedie k zmene jeho charakteristických vlastností. Kybernetické násilie je zacielené najmä na političky, novinárky a obhajkyne ľudských práv a najviac ich postihuje. Obhajcovia ľudských práv sú jednotlivci, skupiny alebo organizácie, ktoré presadzujú a chránia všeobecne uznávané ľudské práva a základné slobody. Kybernetické násilie môže mať za následok umlčiavanie žien a brániť ich účasti na spoločenskom živote za rovnakých podmienok, aké majú muži. Kybernetické násilie zároveň neúmerne postihuje ženy a dievčatá vo vzdelávacom prostredí, napríklad v školách a na univerzitách, čo má nepriaznivé dôsledky pre ich ďalšie vzdelávanie, ako aj ich duševné zdravie, spôsobuje sociálne vylúčenie, úzkosť a zvádza k sebapoškodzovaniu a môže viesť v extrémnych prípadoch až k samovražde.

(18)

Používanie IKT nesie riziko jednoduchého, rýchleho a rozsiahleho šírenia niektorých foriem kybernetického násilia, ktoré obeti evidentne môže spôsobiť alebo prehĺbiť ťažkú a dlhodobú ujmu. Potenciál takéhoto šírenia, ktoré je predpokladom spáchania viacerých trestných činov v oblasti kybernetického násilia vymedzených v tejto smernici, by mal zohľadňovať prvok sprístupňovania určitých materiálov verejnosti pomocou IKT. Pojmy „sprístupnenie verejnosti“ a „verejne prístupný“ by sa mali chápať ako odkazy na možné dosiahnutie istého počtu osôb. Tieto pojmy by sa mali vykladať a uplatňovať s prihliadnutím na príslušné okolnosti vrátane technológií použitých na sprístupnenie daného materiálu. Okrem toho, príslušné trestné činy vymedzené v tejto smernici sa v záujme stanovenia iba minimálnych pravidiel pre najzávažnejšie formy kybernetického násilia obmedzujú na správanie, ktoré môže obeti spôsobiť vážnu ujmu alebo závažnú psychickú ujmu, alebo na správanie, ktoré by mohlo u obeti vyvolať vážny strach o vlastnú bezpečnosť alebo bezpečnosť jej nezaopatrených osôb. V každom prípade by sa pri posudzovaní toho, či konanie môže spôsobiť vážnu ujmu, mali zohľadniť osobitné okolnosti daného prípadu bez toho, aby bola dotknutá nezávislosť súdnictva. Pravdepodobnosť spôsobenia vážnej ujmy možno vyvodiť z objektívnych skutkových okolností. Touto smernicou sa preto stanovuje minimálny právny rámec, pričom členské štáty môžu prijať alebo zachovať prísnejšie trestnoprávne pravidlá.

(19)

Verejné sprístupňovanie obrázkov, videí alebo podobných materiálov zobrazujúcich sexuálne explicitné aktivity alebo intímne časti tela nejakej osoby prostredníctvom IKT bez súhlasu tejto osoby môže byť pre obete veľmi škodlivé najmä preto, že sa tým umožňuje jednoduchá, rýchla a široká distribúcia týchto materiálov a spáchanie trestného činu, ako aj z dôvodu jeho intímnej povahy. Príslušné trestné činy vymedzené v tejto smernici by sa mali týkať všetkých druhov takéhoto materiálu, napríklad obrázkov, fotografií a videí, ako aj obrázkov, zvukových klipov a videoklipov so sexuálnym podtónom. Mali by sa vzťahovať na situácie, v ktorých sa sprístupnenie materiálu verejnosti prostredníctvom IKT uskutoční bez súhlasu obete a bez ohľadu na to, či obeť súhlasila s vytvorením takéhoto materiálu, alebo či takýto materiál mohla odoslať konkrétnej osobe. Trestným činom by mala byť aj výroba materiálu, jeho úprava alebo manipulácia s ním bez udelenia súhlasu, napríklad strihom, a to aj využitím umelej inteligencie, takým spôsobom, aby sa zdalo, že nejaká osoba vykonáva sexuálne aktivity, ak sa takýto materiál následne bez súhlasu tejto osoby prostredníctvom IKT sprístupní verejnosti. Takouto výrobou, manipuláciou alebo úpravou by sa malo rozumieť aj zhotovovanie tzv. deepfake obsahu, v ktorom sa materiál zjavne pripomínajúci existujúcu osobu, predmety, miesta alebo iné veci či udalosti a zobrazujúci sexuálne aktivity inej osoby nesprávne javí ostatným ako autentický alebo pravdivý. V záujme účinnej ochrany obetí takejto činnosti by sa za trestný čin malo považovať aj vyhrážanie sa zapojením dotknutej osoby do takejto činnosti.

(20)

Verejné šírenie obrázkov, videí alebo iného materiálu zobrazujúceho sexuálne explicitné aktivity alebo intímne časti tela osoby prostredníctvom IKT bez súhlasu tejto osoby by sa nemalo kriminalizovať, ak je takéto nekriminalizovanie nevyhnutné na ochranu základných práv chránených chartou, a najmä slobody prejavu vrátane slobody prijímať a rozširovať informácie a myšlienky v otvorenej a demokratickej spoločnosti, ako aj slobody umenia a vedeckého bádania vrátane akademických slobôd. Okrem toho by sa za trestný čin nemalo považovať ani nakladanie s materiálom orgánmi verejnej moci, najmä na účely trestného stíhania alebo na účely predchádzania trestnej činnosti, jej odhaľovania alebo vyšetrovania, pričom za určitých okolností by členské štáty mali mať možnosť zbaviť dotknutú osobu zodpovednosti, napríklad ak telefónne alebo internetové linky pomoci prídu do styku s materiálom, ktorý chcú oznámiť orgánom ako trestný čin.

(21)

Kybernetické nebezpečné prenasledovanie je modernou formou násilia, ktoré sa často pácha na rodinných príslušníkoch alebo osobách žijúcich s páchateľom v tej istej domácnosti, ale páchajú ho aj bývalí partneri alebo známi. Páchateľ pri ňom zvyčajne zneužíva technológiu na zintenzívnenie nátlakového správania a správania zameraného na získanie kontroly, manipulácie a sledovania, čím zvyšuje strach, úzkosť a postupnú izoláciu obete od priateľov, rodiny a práce. Preto by sa mali zaviesť minimálne pravidlá týkajúce sa kybernetického nebezpečného prenasledovania. K trestnému činu kybernetického nebezpečného prenasledovania by malo patriť opakované alebo nepretržité sledovanie obete bez jej súhlasu alebo bez právneho povolenia prostredníctvom IKT. Takéto sledovanie sa môže diať na základe spracovania osobných údajov obete, napríklad prostredníctvom krádeže totožnosti, krádeže hesiel, neoprávneným vniknutím do zariadení obete (haknutím), skrytou inštaláciou softvéru na zaznamenávanie úderov na klávesnicu s cieľom získať prístup do jej osobného online priestoru, inštaláciou geolokalizačných aplikácií vrátane „stalkervéru“, prípadne krádežou zariadení obete. Okrem toho by sa za trestný čin kybernetického nebezpečného prenasledovania malo považovať aj monitorovanie obete bez jej súhlasu alebo bez povolenia prostredníctvom zariadení pripojených cez internet vecí, ako sú napríklad inteligentné domáce spotrebiče. Môžu však nastať situácie, keď sa sledovanie vykonáva z legitímnych dôvodov, napríklad v súvislosti s tým, že rodičia monitorujú pohyb svojich detí a ich online aktivitu, príbuzní monitorujú zdravie chorých, starších alebo zraniteľných osôb alebo osôb so zdravotným postihnutím, alebo v súvislosti s monitorovaním médií a spravodajskými informáciami z otvorených zdrojov.

(22)

Trestná zodpovednosť by sa mala obmedziť na situácie, v ktorých monitorovanie môže obeti spôsobiť vážnu ujmu. Pri posudzovaní toho, či daný skutok môže takúto ujmu spôsobiť, by sa mal klásť dôraz na to, či by skutok spôsobil obeti ujmu aj za bežných okolností.

(23)

Vo vymedzení trestného činu kybernetického nebezpečného prenasledovania by sa pojem „sledovanie“ mal vzťahovať na sledovanie polohy danej osoby a na sledovanie jej pohybu a pojem „monitorovanie“ by sa mal vzťahovať na sledovanie osoby vo všeobecnosti vrátane pozorovania jej činností. V kontexte kybernetického nebezpečného prenasledovania je cieľom oboch činností získať v konečnom dôsledku kontrolu nad danou osobou.

(24)

S cieľom obsiahnuť všetky najzávažnejšie formy kybernetického obťažovania by sa mali stanoviť minimálne pravidlá týkajúce sa trestného činu kybernetického obťažovania. Tie by mali zahŕňať opakované alebo nepretržité pokusy o vyhrážanie sa namierené proti nejakej osobe, prinajmenšom vtedy, ak sú súčasťou takéhoto konania prostredníctvom IKT hrozby spáchania trestného činu a ak toto konanie môže v dotknutej osobe vyvolať vážne obavy o svoju bezpečnosť alebo bezpečnosť jej nezaopatrených osôb. Mali by zahŕňať aj prípady výhražného alebo urážlivého správania vo verejnom priestore prostredníctvom IKT aj za spoluúčasti ďalších osôb, ktoré je namierené proti nejakej osobe, ak takéto správanie môže tejto osobe spôsobiť vážnu psychickú ujmu. Takéto rozsiahle útoky vrátane koordinovaných online hromadných útokov môžu prerásť do napadnutia v reálnom svete alebo spôsobiť závažnú psychickú ujmu, pričom v extrémnych prípadoch môžu viesť až k samovražde obete. Často sú zacielené na prominentné političky, novinárky a obhajkyne ľudských práv alebo iné dobre známe ženy, môžu sa však vyskytovať aj v iných prostrediach, napríklad na univerzitách, v školách a v práci. Takéto online násilie by sa malo riešiť najmä vtedy, ak sa útoky vyskytujú vo veľkom rozsahu, napríklad majú podobu hromadného obťažovania veľkým množstvom ľudí. Minimálne pravidlá týkajúce sa trestného činu kybernetického obťažovania by mali zahŕňať aj nevyžiadané zasielanie obrázkov, videí alebo iných takýchto materiálov zobrazujúcich pohlavné orgány nejakej osobe (tzv. cyberflashing), ak takéto konanie môže dotknutej osobe spôsobiť vážnu psychickú ujmu. Cyberflashing je bežnou formou zastrašenia a umlčania žien. Minimálne pravidlá týkajúce sa trestného činu kybernetického obťažovania by mali zahŕňať aj pravidlá týkajúce sa situácií, v ktorých sú osobné informácie obete sprístupnené verejnosti prostredníctvom IKT bez súhlasu obete s tým, že majú podnietiť iných, aby obeti spôsobili fyzickú alebo vážnu psychickú ujmu (tzv. doxing).

(25)

Intenzívnejšie používanie internetu a sociálnych médií viedlo v posledných rokoch k výraznému nárastu verejného podnecovania k násiliu a nenávisti, a to aj na základe pohlavia. Jednoduché, rýchle a rozsiahle šírenie nenávistných prejavov prostredníctvom digitálneho slova je posilnené efektom straty zábran na internete, pretože predpokladaná anonymita na internete a pocit beztrestnosti znižujú zábrany ľudí šíriť takéto nenávistné prejavy. Ženy sú často na internete terčom sexistickej a mizogýnnej nenávisti, ktorá môže v reálnom svete prerásť do trestného činu z nenávisti. Uvedenému správaniu treba predísť alebo ho hneď na začiatku zastaviť. Jazyk používaný pri takomto podnecovaní nemusí vždy obsahovať priame narážky na pohlavie osoby, na ktoré je zacielený, zaujatosť však môže vyplývať z celkového obsahu alebo z kontextu podnecovania.

(26)

Trestný čin kybernetického podnecovania k násiliu alebo nenávisti predpokladá, že podnecovanie sa nevyjadruje v čisto súkromnej súvislosti, ale verejne prostredníctvom využívania IKT. Preto by mal byť vymedzený ako verejné šírenie, ktoré možno chápať ako sprístupňovanie prostredníctvom IKT nejakej časti materiálu podnecujúceho k násiliu alebo nenávisti potenciálne neobmedzenému počtu osôb, presnejšie jednoduché sprístupňovanie materiálu používateľom vo všeobecnosti bez toho, aby sa vyžadovala ďalšia činnosť osoby, ktorá materiál poskytla, a bez ohľadu na to, či si uvedené osoby predmetné informácie naozaj pozrú. Vzhľadom na to sa v prípade, že sa na prístup k materiálu vyžaduje registrácia alebo povolenie používateľov, dané informácie považujú za šírené na verejnosti iba vtedy, ak sú používatelia snažiaci sa o prístup k materiálu automaticky zaregistrovaní alebo automaticky získajú povolenie bez toho, aby musel človek rozhodnúť o prístupe alebo bez výberu osôb, ktorým sa prístup udelí. Pri posudzovaní toho, či materiál predstavuje podnecovanie k nenávisti alebo násiliu, by mali príslušné orgány zohľadniť základné právo na slobodu prejavu zakotvené v článku 11 charty.

(27)

V záujme zabezpečenia spravodlivej rovnováhy medzi slobodou prejavu a stíhaním trestného činu kybernetického podnecovania k násiliu alebo nenávisti by členské štáty mali mať možnosť rozhodnúť o tom, či udelia trest iba za správanie, ktoré by mohlo narušovať verejný poriadok, alebo správanie, ktoré je výhražné, zneužívajúce alebo urážlivé. Uplatňovanie týchto podmienok, ak sa vyžaduje v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov, by nemalo viesť k oslabeniu účinnosti ustanovenia, ktorým sa vymedzuje trestný čin kybernetického podnecovania k násiliu alebo nenávisti.

(28)

Sankcie za trestné činy vymedzené v tejto smernici by mali byť účinné, odrádzajúce a primerané. Na tento účel by sa v prípade fyzických osôb mali stanoviť minimálne úrovne hornej hranice trestnej sadzby odňatia slobody. Horné hranice sadzby trestu odňatia slobody stanovené v tejto smernici za trestné činy spáchané fyzickými osobami by sa mali uplatňovať minimálne v prípade najťažších foriem týchto trestných činov.

(29)

Obete by mali mať možnosť jednoducho oznámiť prípady trestných činov násilia na ženách alebo domáceho násilia a predložiť dôkazy o týchto trestných činoch bez toho, aby boli vystavené sekundárnej alebo opakovanej viktimizácii. Je mimoriadne dôležité, aby sa obete pri oznamovaní trestných činov pokiaľ možno obracali na špecializované kontaktné miesto bez ohľadu na to, či bolo podané trestné oznámenie. Uvedeným kontaktným miestom by mohol byť vyškolený príslušník polície alebo akákoľvek profesionálna osoba vyškolená pomáhať obetiam.

(30)

Členské štáty by mali okrem osobného nahlasovania umožniť aj podávanie trestných oznámení online alebo inými dostupnými a zabezpečenými IKT na nahlasovanie násilia na ženách alebo domáceho násilia, a to minimálne v prípadoch počítačovej kriminality, ako je zdieľanie intímneho materiálu alebo zmanipulovaného materiálu bez súhlasu, kybernetické nebezpečné prenasledovanie, kybernetické obťažovanie a kybernetické podnecovanie k násiliu alebo nenávisti, ktoré sú vymedzené v tejto smernici. Obete by mali mať možnosť nahrávať materiály súvisiace s ich oznámením, ako napríklad snímky obrazovky svedčiace o údajnom násilnom správaní.

(31)

Vzhľadom na osobitosti násilia na ženách a domáceho násilia, ako aj na zvýšené riziko toho, že obete by aj napriek tomu, že sa stali obeťou trestného činu, mohli svoje trestné oznámenie stiahnuť, je dôležité, aby boli všetky relevantné dôkazy zhromaždené čo najskôr a v súlade s uplatniteľnými vnútroštátnymi procesnými pravidlami.

(32)

Ak to vnútroštátne právo umožňuje, členské štáty môžu rozšíriť právnu pomoc, vrátane bezplatnej právnej pomoci, aj na obete pri oznamovaní trestných činov. Pri posudzovaní zdrojov obete na účely rozhodnutia o poskytnutí právnej pomoci by členské štáty mali zvážiť, či má obeť reálny prístup k svojim finančným zdrojom. Domáce násilie môže mať podobu aj ekonomického ovládania páchateľom a obete v skutočnosti nemusia mať prístup k svojim vlastným finančným zdrojom.

(33)

V prípade domáceho násilia a násilia na ženách môžu byť obete, najmä ak toto násilie páchajú blízki rodinní príslušníci alebo intímni partneri, pod takým tlakom páchateľa, že sa boja obrátiť na príslušné orgány, a to aj vtedy, ak je ohrozený ich život. Členské štáty by preto mali zabezpečiť, aby ich pravidlá ochrany dôverných informácií nepredstavovali prekážku pre zdravotníckych pracovníkov pri oznamovaní opodstatnených podozrení na bezprostredne hroziacu ťažkú fyzickú ujmu príslušným orgánom. Takéto oznamovanie má zmysel, keďže tieto činy nemusia oznamovať tí, ktorí ich prežívajú alebo sú ich priamym svedkom. Podobne aj domáce násilie alebo násilie na ženách, ktorého súčasťou sú aj deti, sa často zastaví až vtedy, ak si tretie strany všimnú nezvyčajné správanie alebo fyzickú ujmu dieťaťa. Deti je potrebné účinne chrániť pred takýmito formami násilia a na to je potrebné rýchlo prijať primerané opatrenia. Preto by ani odborníci, ktorí prichádzajú do kontaktu s deťmi ako obeťami, vrátane zdravotníckych pracovníkov, pracovníkov sociálnych služieb alebo pedagógov, nemali byť obmedzovaní pravidlami týkajúcimi sa dôvernosti informácií, ak majú opodstatnený dôvod domnievať sa, že je dieťaťu spôsobovaná ťažká fyzická ujma. Členské štáty by mali zabezpečiť, aby takíto odborníci nezodpovedali za porušenie dôvernosti informácií, ak oznamujú takéto násilie. Povinnosť zachovávať advokátske tajomstvo by však mala byť chránená v súlade s článkom 7 charty, čo je odôvodnené základnou úlohou právnikov v demokratickej spoločnosti. Ak je stanovená vo vnútroštátnych právnych predpisoch, mala by sa uplatniť aj povinnosť duchovného zachovávať mlčanlivosť alebo rovnocenné zásady na zaručenie slobody náboženského vyznania. Navyše možnosťou odborných pracovníkov oznamovať tieto prípady násilia nie sú dotknuté vnútroštátne pravidlá týkajúce sa zachovávania dôvernosti zdrojov uplatňované v súvislosti s médiami.

(34)

S cieľom riešiť nedostatočné oznamovanie prípadov, pri ktorých je obeťou dieťa, by sa mali zaviesť bezpečné postupy oznamovania, ktoré budú zohľadňovať jeho potreby. Takým postupom môže byť vypočutie dieťaťa príslušným orgánom, ktoré sa uskutočňuje v jednoduchom a zrozumiteľnom jazyku. Členské štáty by mali zabezpečiť, aby im pri postupoch oznamovania v čo najväčšej možnej miere pomáhali odborníci, ktorí sa špecializujú na starostlivosť o deti a ich podporu. Môžu nastať prípady, pri ktorých by takáto pomoc nemusela byť potrebná, napríklad z dôvodu zrelosti dieťaťa alebo v prípade online oznamovania, alebo ak by zabezpečenie tejto pomoci mohlo byť zložité, napríklad v riedko osídlených oblastiach.

(35)

Je dôležité, aby členské štáty zaistili, že od oznamovania prípadov násilia na ženách alebo domáceho násilia nebudú odrádzané obete, ktoré sú štátnymi príslušníkmi tretích krajín, bez ohľadu na ich pobytový status a aby sa s nimi zaobchádzalo nediskriminačným spôsobom, pokiaľ ide o ich pobytový status, v súlade s cieľmi smernice 2012/29/EÚ. V záujme ochrany všetkých obetí pred opakovaným násilím je dôležité uplatňovať prístup zameraný na obete. Predovšetkým by sa malo zabezpečiť, aby vynucovanie konania o návrate podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES (6) nebránilo obetiam vo výkone ich práva na vypočutie podľa smernice 2012/29/EÚ. Členské štáty môžu v súlade so smernicou 2008/115/ES rozhodnúť o tom, že štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý sa neoprávnene zdržiava na ich území, udelia samostatné povolenie na pobyt alebo iné povolenie priznávajúce právo na pobyt zo solidárnych, humanitárnych alebo iných dôvodov, a majú dodržiavať povinnosť podľa uvedenej smernice čo najviac zohľadňovať osobitné potreby zraniteľných osôb v rámci lehoty na dobrovoľný odchod, ak je taká lehota podľa uvedenej smernice poskytnutá.

(36)

Oneskorenia pri spracúvaní trestných oznámení týkajúcich sa násilia na ženách a domáceho násilia môžu byť pre obete týchto činov obzvlášť nebezpečné, keďže im môže stále hroziť bezprostredné nebezpečenstvo a keďže páchatelia sú často blízkymi rodinnými príslušníkmi alebo manželmi. Príslušné orgány by preto mali byť riadne vyškolené a mať adekvátnu expertízu a účinné vyšetrovacie nástroje na vyšetrovanie a stíhanie týchto prípadov bez toho, aby museli zriadiť špecializované služby alebo jednotky.

(37)

Vyšetrovanie alebo stíhanie prípadov znásilnenia by nemalo závisieť od toho, či obeť alebo zástupca obete tento čin oznámi, ani od trestného oznámenia podaného obeťou alebo jej zástupcom. Podobne by trestné konanie malo pokračovať aj v prípade, že obeť trestné oznámenie stiahne. Tým nie je dotknutá diskrečná právomoc orgánov činných v trestnom konaní zastaviť trestné konanie z iných dôvodov, napríklad ak dospejú k záveru, že neexistujú dostatočné dôkazy na pokračovanie trestného konania.

(38)

Obete domáceho násilia a sexuálneho násilia zvyčajne potrebujú okamžitú ochranu a osobitnú podporu, napríklad v prípade partnerského násilia, ktoré je charakteristické vysokým počtom recidív. Individuálne posudzovanie potrieb obete by sa malo začať v čo najskoršej fáze, napríklad v čase, keď obeť prvýkrát vstúpi do kontaktu s príslušnými orgánmi, čiže čo najskôr po tom, ako obeť nadviaže prvý kontakt s príslušnými orgánmi, prípadne ihneď po tom, ako vznikne podozrenie, že osoba je obeťou domáceho násilia alebo sexuálneho násilia. Posúdenie sa môže vykonať ešte predtým, ako obeť formálne oznámi trestný čin, alebo z vlastnej iniciatívy príslušných orgánov, ak trestný čin oznámi tretia strana.

(39)

Pri posudzovaní potrieb obete v oblasti ochrany a podpory by malo byť prvoradé zaručenie bezpečnosti obete a poskytnutie podpory prispôsobenej jej potrebám okrem iného aj prihliadnutím na individuálnu situáciu obete. Situáciou, ktorá si vyžaduje osobitnú pozornosť, môže byť napríklad skutočnosť, že obeť je tehotná alebo je závislá od páchateľa, prípadne je s ním alebo s podozrivým vo vzťahu, ako aj riziko návratu obete k páchateľovi alebo k podozrivému, nedávne odlúčenie od páchateľa alebo podozrivého, možné riziko, že deti budú použité na získanie kontroly nad obeťou, riziká pre osoby so zdravotným postihnutím či riziká použitia spoločenských zvierat na vyvíjanie nátlaku na obeť. Zohľadniť by sa mala aj miera kontroly, psychologickej alebo ekonomickej, ktorú páchateľ alebo podozrivý získa nad obeťou.

(40)

Na zabezpečenie komplexnej podpory a ochrany obetí by sa mali nielen orgány presadzovania práva a justičné orgány, ale všetky príslušné orgány zapojiť do posudzovania rizík, ktoré hrozia obetiam, a primeraných podporných opatrení na základe jednoznačných usmernení vydaných členskými štátmi. Tieto usmernenia by mali obsahovať faktory, ktoré je potrebné zohľadniť pri posudzovaní rizika, ktoré predstavuje páchateľ alebo podozrivá osoba, vrátane toho, že podozrivé osoby obvinené z menej závažných trestných činov sú pravdepodobne rovnako nebezpečné ako osoby obvinené zo závažnejších trestných činov, a to najmä v prípadoch domáceho násilia a nebezpečného prenasledovania. Príslušné orgány by mali individuálne posúdenie v pravidelných intervaloch aktualizovať s cieľom zabezpečiť, aby žiadna ďalšia ochrana alebo podpora, ktorú obeť potrebuje, nezostala bez odozvy. Napríklad by sa toto posúdenie mohlo aktualizovať v dôležitých okamihoch procesu, ako je začatie súdneho konania, vynesenie súdneho rozsudku alebo príkazu či v súvislosti s postupom revízie podmienok starostlivosti o deti a práv styku s nimi.

(41)

Aby sa zabránilo sekundárnej a opakovanej viktimizácii, zastrašovaniu a odvete, mali by sa na nezaopatrené osoby vzťahovať rovnaké ochranné opatrenia ako na obeť okrem prípadov, ak existujú náznaky o tom, že nezaopatrené osoby osobitné potreby nemajú. Príslušné orgány by mali posúdiť, či existujú náznaky o tom, že nezaopatrená osoba nemá žiadnu potrebu osobitnej ochrany, pretože ak možno určiť, že žiadna potreba osobitnej ochrany neexistuje, každé opatrenie založené na nesprávnom predpoklade potreby osobitnej ochrany by bolo neprimerané. Nezaopatrené osoby mladšie ako 18 rokov sú vzhľadom na svoju zraniteľnosť vystavované najmä riziku emocionálnej ujmy, ktorá negatívne ovplyvňuje ich vývin. Ak to stanovuje vnútroštátne právo, za podobne ohrozené osoby možno považovať aj iné nezaopatrené osoby.

(42)

Obete často potrebujú osobitnú podporu. S cieľom zabezpečiť, aby sa obetiam ponúkla účinná podpora, by ich mali príslušné orgány postúpiť vhodným podporným službám. To by sa malo diať najmä vtedy, ak z individuálneho posúdenia vyplynie, že obeť má špecifické potreby v oblasti podpory. Pri určovaní toho, či odkázať detské obete na podporné služby, by prvoradým hľadiskom malo byť to, čo je pre tieto obete najlepšie tak, ako sa stanovuje v článku 24 charty. Pokiaľ ide o spracovanie súvisiacich osobných údajov príslušnými orgánmi, mali by členské štáty zabezpečiť, aby prebiehalo v súlade s právnym poriadkom, s príslušnými ustanoveniami týkajúcimi sa zákonnosti spracovania, ktoré sú stanovené v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 (7), a v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/680 (8). Tento právny poriadok by mal obsahovať primerané záruky týkajúce sa osobných údajov, ktoré rešpektujú podstatu práva na ochranu údajov a stanovujú vhodné a konkrétne opatrenia na ochranu základných práv a záujmov jednotlivcov. Ak príslušné orgány na účely postúpenia obete podporným službám prenášajú jej osobné údaje, mali by zabezpečiť, aby sa prenášané údaje obmedzili na to, čo je potrebné na informovanie podporných služieb o okolnostiach prípadu, aby sa obetiam poskytla primeraná podpora a ochrana. Podporná služba by mala uchovávať osobné údaje len tak dlho, ako je potrebné, no v žiadnom prípade nie dlhšie ako päť rokov, prípadne kratšie, ak je to stanovené vo vnútroštátnom práve, od posledného kontaktu medzi podpornou službou a obeťou.

(43)

Členské štáty by mali prijať opatrenia potrebné na zabezpečenie dostupnosti mimoriadnych príkazov brániacich kontaktu, príkazov obmedzujúcich kontakt a príkazov na ochranu s cieľom zaistiť účinnú ochranu obetí a nezaopatrených osôb.

(44)

Bez toho, aby sa tým nahrádzalo zatknutie a zadržiavanie podozrivých a páchateľov, na ktorých sa naďalej vzťahuje vnútroštátne právo, by členské štáty mali zabezpečiť, aby sa mimoriadne príkazy brániace kontaktu, príkazy obmedzujúce kontakt, ako aj príkazy na ochranu mohli vydávať v situáciách, v ktorých hrozí bezprostredné nebezpečenstvo, napríklad v prípade hroziacej alebo vzniknutej ujmy, ktorá sa bude pravdepodobne opakovať, a aby v takýchto situáciách a tam, kde podľa vnútroštátneho práva musí o vydanie týchto príkazov obeť požiadať, boli obete informované o možnosti požiadať o vydanie týchto príkazov.

(45)

Súčasťou príkazov na ochranu môže byť zákaz vstupu páchateľa alebo podozrivej osoby na niektoré miesta, zákaz priblížiť sa k obeti alebo k nezaopatreným osobám na menšiu ako predpísanú vzdialenosť alebo zákaz ich kontaktovania, a to aj cez internetové rozhrania. Príkazy na ochranu môžu v prípade potreby zahŕňať aj zákaz držby strelných alebo smrtiacich zbraní. Mimoriadne príkazy brániace kontaktu, príkazy obmedzujúce kontakt alebo príkazy na ochranu by sa mali vydávať buď na určité obdobie, alebo do ich zmeny či zrušenia.

(46)

Elektronické monitorovanie v relevantných prípadoch umožňuje zaručiť súlad s mimoriadnymi príkazmi brániacimi kontaktu, príkazmi obmedzujúcimi kontakt a príkazmi na ochranu, uložiť dôkazy o porušení takýchto príkazov a sprísniť dohľad nad páchateľmi. Tam, kde je to možné, vhodné a dôležité, by sa s prihliadnutím na okolnosti prípadu a právnu povahu konania malo zvážiť elektronické monitorovanie, aby sa zaručilo dodržiavanie mimoriadnych príkazov brániacich kontaktu, príkazov obmedzujúcich kontakt a príkazov na ochranu. Ak sa používa elektronické monitorovanie, obete by mali byť vždy informované o jeho výhodách a nevýhodách.

(47)

Ak majú byť mimoriadne príkazy brániace kontaktu, príkazy obmedzujúce kontakt a príkazy na ochranu účinné, ich porušovanie by malo podliehať sankciám. Tieto sankcie môžu byť trestnej alebo inej ako trestnej povahy a môžu zahŕňať trest odňatia slobody, pokuty alebo akúkoľvek sankciu, ktorá je účinná, primeraná a odrádzajúca. Je nevyhnutné dať obetiam možnosť dostávať informácie o porušení mimoriadnych príkazov brániacich kontaktu, príkazov obmedzujúcich kontakt alebo príkazov na ochranu, ak by sa takéto porušenie mohlo týkať ich bezpečnosti. Keďže porušenia mimoriadnych príkazov brániacich kontaktu, príkazov obmedzujúcich kontakt alebo príkazov na ochranu môžu zvýšiť riziká a vyžadovať si potrebu zavedenia ďalšej ochrany, mala by sa po nahlásení porušenia v prípade potreby zvážiť revízia individuálneho posúdenia.

(48)

Predkladanie dôkazov o sexuálnom správaní v minulosti, sexuálnych preferenciách obete a oblečení alebo výzore obete s cieľom spochybniť dôveryhodnosť a neudelenie súhlasu obetí v prípadoch sexuálneho násilia, najmä znásilnení, môže prispievať k pretrvávaniu škodlivých stereotypov o obetiach a viesť k opakovanej alebo sekundárnej viktimizácii. Preto by členské štáty mali zabezpečiť, aby dôkazy týkajúce sa sexuálneho správania obete v minulosti alebo iných aspektov súkromného života obete, ktoré sú s tým spojené, boli povolené len vtedy, ak je to nevyhnutné na posúdenie konkrétnej otázky v danom prípade alebo na uplatnenie práva na obhajobu.

(49)

Vzhľadom na jedinečné špecifiká a okolnosti súvisiace s trestnými činmi násilia na ženách a domáceho násilia majú usmernenia pre orgány presadzovania práva a orgány prokuratúry svoju hodnotu. Vzhľadom na osobitnú zraniteľnosť obetí je na zvýšenie informovanosti a zabránenie opakovanej viktimizácii pri riešení týchto druhov trestných činov nevyhnutné usmernenie o tom, ako by sa s nimi malo zaobchádzať v každej fáze procesu. Usmernenia pre orgány prokuratúry možno chápať ako procesnú príručku a ako odkaz na najlepšie postupy. Zvlášť ak ide o prístup k obetiam a zaobchádzanie s nimi vzhľadom na ich osobitosť a skúsenosti, môžu špecializované služby pre ženy poskytnúť odborné poradenstvo a usmernenia na základe ich každodenných interakcií s obeťami. Členské štáty sa vyzývajú, aby sa obrátili na špecializované služby pre ženy a spolupracovali s nimi pri vytváraní a revízii takýchto usmernení. Ak dôjde k dôležitým zmenám v ich právnych rámcoch alebo v spoločnosti ako celku, mali by členské štáty zrevidovať svoje usmernenia pre orgány presadzovania práva a orgány prokuratúry. To by mohlo zahŕňať prípady, keď dôjde k podstatným zmenám v existujúcich právnych predpisoch alebo v ustálenej judikatúre alebo keď sa objavia nové trendy alebo formy násilia, zvlášť vtedy, keď technologický vývoj prinesie nové formy kybernetického násilia.

(50)

Vzhľadom na zložitosť a závažnosť trestných činov násilia na ženách a domáceho násilia a na osobitné potreby obetí v oblasti podpory by mali členské štáty zabezpečiť, aby orgány na to určené poskytovali dodatočnú podporu a predchádzali páchaniu týchto trestných činov. Dobré predpoklady na plnenie týchto úloh majú vzhľadom na ich expertízu v oblasti diskriminácie na základe pohlavia vnútroštátne subjekty pre rovnaké zaobchádzanie zriadené podľa smernice Rady 2004/113/ES (9) a smerníc Európskeho parlamentu a Rady 2006/54/ES (10) a 2010/41/EÚ (11). S cieľom zaistiť efektívne vykonávanie úloh týmito orgánmi by im členské štáty mali poskytnúť dostatočné ľudské aj finančné zdroje.

(51)

Niektoré trestné činy, ktorých sa týka táto smernica, predstavujú zvýšené riziko opakovanej, predĺženej alebo dokonca pokračujúcej viktimizácie. Uvedené riziko sa vyskytuje najmä v súvislosti s trestnými činmi, ktorých podstatou je sprístupňovanie materiálu získaného v dôsledku spáchania trestných činov v oblasti kybernetického násilia prostredníctvom IKT, keďže takýto materiál je možné jednoducho a rýchlo šíriť v rozsiahlej miere a často sa veľmi zložito odstraňuje. Uvedené riziko zvyčajne pretrváva aj po odsúdení páchateľa. S cieľom účinne zaistiť práva obetí týchto trestných činov by preto členské štáty mali prijať vhodné opatrenia zamerané na urýchlené odstránenie predmetného materiálu. Vzhľadom na to, že odstránenie materiálu zo zdroja nemusí byť vždy možné, napríklad z dôvodu právnych alebo praktických ťažkostí spojených s vykonaním alebo vymáhaním príkazu na jeho odstránenie, by mali mať členské štáty okrem toho možnosť stanoviť opatrenia na urýchlené znemožnenie prístupu k takémuto materiálu.

(52)

Ustanovenia tejto smernice o príkazoch a iných opatreniach na odstránenie a znemožnenie prístupu k príslušnému materiálu by nemali mať žiadny vplyv na príslušné pravidlá stanovené v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2022/2065 (12). Takéto príkazy by mali byť v súlade najmä so zákazom ukladania všeobecných povinností monitorovania alebo aktívneho zisťovania a s osobitnými požiadavkami uvedeného nariadenia, ktoré sa týkajú príkazov na odstránenie nezákonného online obsahu.

(53)

Opatrenia zamerané na urýchlené znemožnenie prístupu k materiálu a jeho odstránenie by mali zahŕňať najmä udelenie právomoci vnútroštátnym orgánom na vydávanie príkazov poskytovateľom hostingových služieb, aby odstránili jednu alebo viac konkrétnych položiek predmetného materiálu, alebo k nim znemožnili prístup. Vnútroštátne orgány by zároveň mali mať možnosť adresovať príkazy na znemožnenie prístupu aj iným príslušným poskytovateľom sprostredkovateľských služieb.

(54)

Všetky opatrenia na odstránenie obsahu alebo znemožnenie prístupu k nemu, zvlášť príkazy na znemožnenie prístupu a odstránenie, môžu mať vplyv na práva a záujmy iných strán ako obetí, ako sú poskytovatelia obsahu, poskytovatelia hostingových služieb, ktorých služby by mohli byť využité, a koncoví používatelia uvedených služieb, ako aj na všeobecný záujem. Preto by sa malo zabezpečiť, aby sa uvedené príkazy a iné opatrenia vydávali len transparentným spôsobom a aby sa poskytli primerané záruky, ktorými sa zabezpečí ich obmedzenie len na to, čo je potrebné a primerané, aby sa zaručila právna istota, aby sa poskytovateľom hostingových služieb, iným príslušným poskytovateľom sprostredkovateľských služieb a poskytovateľom obsahu umožnilo uplatniť si právo na účinný súdny prostriedok nápravy podľa vnútroštátneho práva a aby sa nastolila spravodlivá rovnováha medzi všetkými dotknutými právami a záujmami, a to aj základnými právami všetkých dotknutých strán v súlade s chartou. Preto je dôležité dôkladné zváženie všetkých predmetných práv a záujmov od prípadu k prípadu.

(55)

Vzhľadom na potenciálny význam materiálu, ktorý by mohol byť predmetom príkazov alebo iných opatrení prijatých podľa tejto smernice na účel odstránenia tohto materiálu alebo znemožnenia prístupu k nemu, pre vyšetrovanie alebo stíhanie príslušných trestných činov podľa trestného práva by sa mali prijať opatrenia, ktorými sa príslušným orgánom umožní v prípade potreby takýto materiál získať alebo zabezpečiť. Uvedené opatrenia by mohli spočívať napríklad v požiadavke, aby príslušní poskytovatelia hostingových služieb alebo iní príslušní poskytovatelia sprostredkovateľských služieb postúpili materiál uvedeným orgánom alebo ho uchovali na obmedzené obdobie, ktoré nie je dlhšie, ako je nevyhnutné. Všetkými týmito opatreniami by sa mala zaistiť bezpečnosť materiálu, pričom tieto opatrenia by sa mali obmedzovať len na to, čo je primerané a rozumné a v súlade s platnými pravidlami ochrany osobných údajov.

(56)

S cieľom zabrániť sekundárnej viktimizácii by obete mali mať počas trestného konania možnosť získať odškodnenie.

(57)

Špecializované služby podpory by mali poskytovať podporu obetiam všetkých foriem násilia na ženách a domáceho násilia vrátane sexuálneho násilia, mrzačenia ženských pohlavných orgánov, núteného manželstva, núteného umelého prerušenia tehotenstva a násilnej sterilizácie, sexuálneho obťažovania a rôznych foriem kybernetického násilia. Špecializované služby podpory by sa obetiam mali ponúknuť bez ohľadu na to, či podali trestné oznámenie.

(58)

Špecializované služby podpory by mali poskytovať podporu prispôsobenú osobitným potrebám obetí. Takúto podporu by mala poskytovať osoba rovnakého pohlavia, ak je to vhodné a táto osoba je o to požiadaná a je k dispozícii. Na základe požiadaviek stanovených v smernici 2012/29/EÚ treba právny rámec doplniť tak, aby zaručoval, že špecializované služby podpory dostanú všetky nástroje potrebné na poskytovanie cielenej a integrovanej podpory obetiam podľa ich osobitných potrieb. Takéto služby by sa mohli poskytovať popri všeobecných službách na podporu obetí alebo ako ich integrovaná súčasť, pričom sa tieto všeobecné služby môžu obracať na už existujúce subjekty, ktoré poskytujú špecializovanú podporu, napríklad na špecializované podporné služby pre ženy. Špecializovanú podporu môžu poskytovať orgány verejnej moci, organizácie na podporu obetí alebo iné mimovládne organizácie v závislosti od geografického a demografického členenia členských štátov. Takýmto orgánom alebo organizáciám by sa mali poskytnúť dostatočné ľudské aj finančné zdroje. Ak tieto služby poskytujú mimovládne organizácie, členské štáty by mali zabezpečiť, aby dostali primerané finančné prostriedky.

(59)

Špecializované služby pre ženy môžu zohrávať kľúčovú úlohu pri poskytovaní poradenstva a podpory obetiam vrátane podporných centier pre ženy, zariadení núdzového bývania pre ženy, liniek pomoci, krízových centier pre obete znásilnenia, centier pomoci pre obete sexuálneho násilia a služieb primárnej prevencie. Môžu ich poskytovať aj mimovládne organizácie pod vedením žien.

(60)

Obete zvyčajne potrebujú viacnásobnú ochranu a podporu. Aby služby na riešenie takýchto potrieb fungovali účinne, mali by ich členské štáty poskytovať na jednom mieste, koordináciou služieb prostredníctvom kontaktného miesta alebo uľahčením prístupu k nim pomocou jednotného online prístupu. Jednotným online prístupom by sa zabezpečilo, že obete vo vzdialených regiónoch alebo obete, ktoré sa nemôžu fyzicky dostať k takýmto špecializovaným službám podpory, budú mať prístup aj k takýmto službám. Jednotný online prístup by mal prinajmenšom zahŕňať zriadenie jednotného a aktualizovaného webového sídla, kde sú poskytované všetky relevantné informácie a inštrukcie, ako sa dostať k dostupnej podpore a ochranných službách. Toto webové sídlo by malo byť navrhnuté tak, aby ho mohli využívať aj osoby so zdravotným postihnutím

(61)

Obete majú vzhľadom na traumu, ktorú zažili, osobitné potreby podpory. Špecializované služby podpory by mali obetiam poskytovať poradenstvo, ktoré ich posilňuje a pomáha im v procese liečby. Špecializované služby podpory by mali byť k dispozícii v dostatočnom počte a rozložené rovnomerne po celom území jednotlivých členských štátov v závislosti od geografického a demografického členenia dotknutého členského štátu a ponúkať aj online možnosti. Ako pomoc v tomto smere by sa špecializovaná podpora mala pokiaľ možno poskytovať v jazyku, ktorému obeť rozumie, a spôsobom, ktorý je primeraný veku obete.

(62)

Špecializované podporné služby vrátane zariadení núdzového bývania a krízových centier pre obete znásilnenia by sa mali považovať za nevyhnutnosť počas krízových situácií a núdzových stavov, ako aj počas zdravotných kríz. Cieľom by malo byť, aby sa tieto služby stále ponúkali v takých situáciách, keď sa počet prípadov domáceho násilia a násilia na ženách dramaticky zvyšuje.

(63)

Pomoc a podpora obetiam by sa mali poskytovať pred začatím trestného konania, v jeho priebehu aj primeraný čas po jeho skončení, napríklad ak je stále potrebná liečba súvisiaca s ťažkými fyzickými alebo psychickými dôsledkami násilia alebo ak je ohrozená bezpečnosť obete, a to najmä z dôvodu jej výpovede počas tohto konania.

(64)

Traumatická povaha sexuálneho násilia vrátane znásilnenia si vyžaduje obzvlášť citlivý prístup vyškolených a špecializovaných zamestnancov. Obete sexuálneho násilia potrebujú okamžitú posttraumatickú podporu v kombinácii s okamžitým forenzným vyšetrením na účely bezpečného uchovania dôkazov potrebných pre budúce stíhanie. Krízové centrá pre obete znásilnenia alebo centrá pomoci pre obete sexuálneho násilia by mali byť dostupné v dostatočnom počte a rozložené rovnomerne po celom území jednotlivých členských štátov v závislosti od geografického a demografického členenia členských štátov. Takéto centrá môžu byť súčasťou existujúceho systému zdravotnej starostlivosti v dotknutom členskom štáte. Podobne potrebujú cielenú podporu aj obete mrzačenia ženských pohlavných orgánov, ktorými sú často dievčatá. Členské štáty by preto mali zabezpečiť poskytovanie špecializovanej podpory prispôsobenej potrebám týchto obetí. Vzhľadom na výnimočnosť situácie a s tým súvisiacu zraniteľnosť obetí týchto trestných činov by sa takáto špecializovaná podpora mala poskytovať na najvyššej úrovni ochrany súkromia a dôvernosti.

(65)

Sexuálne obťažovanie na pracovisku sa na základe smerníc 2004/113/ES, 2006/54/ES a 2010/41/EÚ považuje za formu diskriminácie na základe pohlavia. Sexuálne obťažovanie na pracovisku má vážne negatívne dôsledky pre obete aj zamestnávateľov. Obetiam a zamestnávateľom by sa mali poskytovať interné alebo externé poradenské služby, ak je sexuálne obťažovanie na pracovisku podľa vnútroštátneho právneho poriadku osobitným trestným činom. Takéto služby by mali zahŕňať aj informácie o možnostiach vhodného riešenia prípadov sexuálneho obťažovania na pracovisku, ako aj o dostupných prostriedkoch na odchod páchateľa z pracoviska.

(66)

Členské štáty sa vyzývajú, aby zabezpečili, že ich linky pomoci budú okrem všetkých existujúcich vnútroštátnych čísel dostupné bezplatne aj na jednotnom čísle na úrovni EÚ 116 016, a to nepretržite. Verejnosť by mala byť primerane informovaná o existencii a používaní tohto jednotného čísla. Tieto linky pomoci by malo byť možné prevádzkovať špecializovanými službami podpory vrátane špecializovaných podporných služieb pre ženy v súlade s vnútroštátnou praxou. Prevádzkovatelia existujúcich liniek pomoci, vrátane mimovládnych organizácií, majú značné skúsenosti s poskytovaním takýchto služieb. Podpora poskytovaná na týchto linkách pomoci by mala zahŕňať aj krízové poradenstvo a poskytovanie informácií obetiam o službách s bezprostredným osobným kontaktom, ako sú zariadenia núdzového bývania, špecializované služby podpory, iné príslušné sociálne a zdravotné služby alebo polícia. Linky pomoci pre obete trestného činu by mali byť v prípade potreby a na požiadanie schopné odkázať obete na špecializované služby podpory, špecializované linky pomoci alebo oboje.

(67)

Kľúčovú úlohu pri ochrane obetí pred násilnými činmi zohrávajú zariadenia núdzového bývania a iné vhodné prechodné ubytovanie určené obetiam trestných činov. Okrem poskytovania bezpečného miesta na pobyt by mali zariadenia núdzového bývania poskytovať aj nevyhnutnú podporu týkajúcu sa súvisiacich problémov, ktoré sú spojené so zdravím obetí, vrátane duševného zdravia, ich finančnou situáciu a dobrými životnými podmienkami ich detí a v konečnom dôsledku by mali dokázať pripraviť obete na samostatný život. Členské štáty by mali zabezpečiť, aby bol k dispozícii dostatočný počet zariadení núdzového bývania a iného vhodného prechodného ubytovania. Pojem „dostatočný počet“ má zaručovať, že budú uspokojené potreby všetkých obetí, a to tak pokiaľ ide o miesta v zariadeniach núdzového bývania, ako aj o špecializovanú podporu. V záverečnej správe o činnosti osobitnej skupiny Rady Európy pre boj proti násiliu páchanému na ženách vrátane domáceho násilia zo septembra 2008 sa odporúča bezpečné ubytovanie v špecializovaných zariadeniach núdzového bývania pre ženy, ktoré sú k dispozícii v každom regióne, s jedným ubytovacím miestom pre rodiny na 10 000 obyvateľov. Počet miest v zariadeniach núdzového bývania by však mal vychádzať z realistického odhadu skutočných potrieb. Totožnosť obetí, ktoré bývajú v týchto zariadeniach, by mala zostať utajená, aby sa zaručila bezpečnosť žien. Zariadenia núdzového bývania by mali byť vybavené tak, aby dokázali riešiť osobitné potreby žien, a to aj prostredníctvom poskytovania zariadení núdzového bývania len pre ženy. Zariadenia núdzového bývania a iné vhodné prechodné ubytovanie by mali byť k dispozícii aj nezaopatreným osobám mladším ako 18 rokov. Pocit bezpečia a spokojnosti u obetí, ktoré bývajú v takýchto zariadeniach núdzového bývania a ubytovacích zariadeniach, však zostáva najväčšou prioritou, najmä v prípadoch, keď obete a nezaopatrené osoby v takmer dospelom veku zdieľajú spoločné ubytovanie. Ak zariadenia núdzového bývania nie sú bezplatné a členské štáty požadujú od obetí poplatok za miesto v zariadení núdzového bývania alebo v prechodnom ubytovaní, tento poplatok by mal byť cenovo dostupný a nemal by brániť obetiam v dostupnosti zariadení núdzového bývania alebo prechodného ubytovania. Zariadenia núdzového bývania by mali zabezpečiť vyškolený a špecializovaný personál, ktorý by sa venoval obetiam a poskytoval im podporu.

(68)

V záujme účinného riešenia negatívnych dôsledkov na deti by mali podporné opatrenia pre deti zahŕňať špecializované psychologické poradenstvo prispôsobené veku, vývinovým potrebám a individuálnej situácii dieťaťa, v prípade potreby doplnené o pediatrickú starostlivosť a mali by sa poskytnúť, hneď ako majú príslušné orgány oprávnené dôvody sa domnievať, že obeťami mohli byť deti vrátane detí ako svedkov. Pri poskytovaní podpory deťom by sa mali v prvom rade zohľadňovať práva dieťaťa stanovené v článku 24 charty.

(69)

Vzhľadom na celoživotné následky činov násilia na ženách alebo domáceho násilia u detí, ktorých rodič bol pri takomto čine zabitý, by členské štáty mali zabezpečiť, aby takéto deti mohli v plnej miere využívať výhody tejto smernice, najmä vo forme cielených ochranných a podporných opatrení, a to aj počas akéhokoľvek príslušného súdneho konania.

(70)

V záujme zaistenia bezpečnosti detí počas možných návštev páchateľa alebo podozrivej osoby, ktorá je nositeľom rodičovských práv a povinností a má právo styku s deťmi na základe rozhodnutia vydaného v súlade s uplatniteľnými vnútroštátnymi predpismi občianskeho práva, by členské štáty mali zabezpečiť dostupnosť neutrálnych miest pod dohľadom, ku ktorým patria úrady ochrany alebo starostlivosti o deti, aby sa takéto návštevy mohli uskutočňovať v najlepšom záujme dieťaťa. V prípade potreby by sa mali návštevy uskutočňovať v prítomnosti úradníkov z oblasti sociálno-právnej ochrany detí. Ak je potrebné zabezpečiť prechodné ubytovanie, deti by mali byť prednostne ubytované s nositeľom rodičovských práv a povinností, ktorý nie je páchateľom alebo podozrivou osobou. Vždy je potrebné prihliadať na najlepší záujem dieťaťa.

(71)

Obetiam vystaveným prierezovej diskriminácii hrozí vyššie riziko násilia. Mohli by k nim patriť ženy so zdravotným postihnutím, ženy s pobytovým statusom alebo povolením na pobyt v postavení závislej osoby, migrantky bez dokladov, ženy žiadajúce o medzinárodnú ochranu, ženy utekajúce pred ozbrojeným konfliktom, ženy bez domova, ženy s menšinovým rasovým alebo etnickým pôvodom, ženy žijúce vo vidieckych oblastiach, prostitútky, ženy s nízkymi príjmami, zadržané ženy, lesbické, homosexuálne, bisexuálne, transrodové či intersexuálne osoby, staršie ženy alebo ženy závislé od alkoholu a drog. Obete vystavené prierezovej diskriminácii by preto mali dostávať osobitnú ochranu a podporu.

(72)

Násiliu na ženách a domácemu násiliu sú neúmerne vystavené ženy so zdravotným postihnutím, ktoré v jeho dôsledku majú často problém s prístupom k ochranným a podporným opatreniam. Členské štáty by preto mali zaručiť, aby takéto ženy mohli v plnej miere využívať práva stanovené v tejto smernici na rovnoprávnom základe s ostatnými osobami a náležite pamätať na osobitnú zraniteľnosť týchto obetí a na ťažkosti, ktorým pravdepodobne budú čeliť pri hľadaní pomoci.

(73)

Opatrenia na predchádzanie násiliu na ženách a domácemu násiliu by sa mali zakladať na komplexnom prístupe pozostávajúcom z primárnych, sekundárnych a terciárnych preventívnych opatrení. Primárne preventívne opatrenia by mali byť zamerané na prevenciu páchania násilia a mali by zahŕňať opatrenia, ako sú osvetové kampane a cielené vzdelávacie programy na zvýšenie informovanosti širokej verejnosti o rôznych prejavoch možných foriem násilia a ich dôsledkoch, ako aj na získanie vedomostí o súhlase v medziľudských vzťahoch už od skorého veku. Sekundárne preventívne opatrenia by mali byť zamerané na včasné odhaľovanie násilia a zabránenie jeho pokroku alebo eskalácii v ranom štádiu. Terciárna prevencia by mala byť zameraná na prevenciu recidív a opakovanej viktimizácie a na rozumné zvládanie následkov násilia a mohla by zahŕňať aj podporu intervencie svedkov násilia, centier včasnej intervencie a intervenčných programov.

(74)

Členské štáty by mali prijať vhodné preventívne opatrenia. Takéto opatrenia by mohli zahŕňať osvetové kampane zamerané na boj proti násiliu na ženách a domácemu násiliu. Prevencia môže byť takisto súčasťou formálneho vzdelávania, najmä v podobe väčšieho dôrazu na sexuálnu výchovu, rozvoj sociálno-emocionálnych zručností a empatie a učenia sa, ako nadväzovať zdravé vzťahy založené na vzájomnom rešpekte. Vzhľadom na jazykové bariéry a rôzne úrovne gramotnosti a danosti by členské štáty mali cielené opatrenia zamerať na skupiny so zvýšeným rizikom, medzi ktoré patria deti s prihliadnutím na ich vek a vyspelosť, osoby so zdravotným postihnutím, osoby závislé od alkoholu a drog a lesby, homosexuálne, bisexuálne, transrodové alebo intersexuálne osoby.

(75)

Členské štáty by mali prijať opatrenia, ktoré budú predchádzať šíreniu škodlivých rodových stereotypov s cieľom odstrániť predstavy o podriadenosti žien alebo stereotypných rolách žien a mužov. Mohli by k nim patriť aj opatrenia zamerané na to, aby kultúra, zvyky, náboženstvo, tradícia alebo česť neboli dôvodom k obhajobe ani neviedli k miernejšiemu postihovaniu trestných činov násilia na ženách alebo domáceho násilia. Preventívne opatrenia by mali povzbudzovať mužov a chlapcov, aby pôsobili ako pozitívne vzory na podporu rovnosti medzi mužmi a ženami, ale mali by sa zamerať aj na prekonanie stereotypov, pri ktorých sa mužom bráni požiadať o pomoc v situáciách násilia namiereného proti nim. Vzhľadom na to, že deti sú už od útleho veku vystavené rodovým úlohám, ktoré vytvárajú ich vlastné vnímanie a ovplyvňujú ich akademickú alebo profesijnú voľbu, ako aj očakávania týkajúce sa ich ženskej či mužskej role v živote, je mimoriadne dôležité venovať sa rodovým stereotypom už v rámci vzdelávania a starostlivosti v ranom detstve.

(76)

V snahe nasmerovať zdroje tam, kde sú najviac potrebné, by požiadavka na prijatie preventívnych opatrení na zvýšenie informovanosti o mrzačení ženských pohlavných orgánov a o nútených manželstvách, ako aj rozsah týchto opatrení mali byť primerané počtu osôb v dotknutom členskom štáte, ktorým toto riziko hrozí, alebo ktoré ho prežili.

(77)

V záujme identifikácie obetí a získania primeranej podpory a ochrany by členské štáty mali zaistiť, aby úradníci, ktorí budú s obeťami pravdepodobne prichádzať do styku, boli vyškolení a dostávali cielené informácie. Zamestnanci súdov by mali takúto odbornú prípravu povinne absolvovať iba ak je možné, že prídu do kontaktu s obeťami, a len na úrovni, ktorá zodpovedá rozsahu ich kontaktu s obeťami. Odborná príprava by sa mala podporovať aj v prípade právnikov, prokurátorov a sudcov, ako aj odborníkov z praxe, ktorí poskytujú obetiam podporu alebo služby restoratívnej spravodlivosti. Táto odborná príprava by mala v náležitých prípadoch zahŕňať školenie o osobitných službách podpory, ktoré by sa obetiam mali odporúčať, alebo špecializovanú odbornú prípravu, pri ktorej sa ich práca zameriava na obete s osobitnými potrebami, ako aj špeciálne psychologické školenie. Takáto odborná príprava by mala zahŕňať riziká a prevenciu zastrašovania a opakovanej a sekundárnej viktimizácie, ako aj dostupnosť opatrení na ochranu a podporu obetí. Aby bolo možné predchádzať prípadom sexuálneho obťažovania na pracovisku a primerane ich riešiť, mala by sa odborná príprava poskytnúť aj osobám vykonávajúcim funkcie dohľadu, ak je sexuálne obťažovanie na pracovisku osobitne klasifikované ako trestný čin vo vnútroštátnom právnom poriadku. Uvedené osoby by mali zároveň dostať informácie o riziku násilia zo strany tretích osôb. „Násilie zo strany tretích osôb“ je násilie, ktoré môžu zamestnanci zažívať na pracovisku od niekoho iného ako od spolupracovníka; ide napríklad o prípady sexuálneho obťažovania zdravotných sestier pacientom.

(78)

V snahe zaujať komplexný prístup k prevencii a boju proti všetkým formám násilia na ženách a domáceho násilia by členské štáty mali zabezpečiť, aby príslušní úradníci a odborníci absolvovali odbornú prípravu zameranú na koordinovanú multidisciplinárnu spoluprácu s cieľom zabezpečiť, aby príslušné vládne úrady a orgány rýchlo vybavovali hlásenia prípadov a aby do ich riešenia boli zapojení príslušní odborníci, a to aj z oblasti lekárskych, právnych, vzdelávacích alebo sociálnych služieb. O organizácii tejto odbornej prípravy by mali rozhodnúť členské štáty. Povinnosti uvedené v tejto smernici by sa nemali vykladať tak, že zasahujú do autonómie inštitúcií vysokoškolského vzdelávania.

(79)

Aby sa predišlo nedostatočnému oznamovaniu prípadov, mali by členské štáty pri vypracúvaní odbornej prípravy, najmä pokiaľ ide o škodlivé rodové stereotypy, ale aj v oblasti predchádzania trestným činom, spolupracovať s orgánmi presadzovania práva, keďže tie majú zvyčajne úzky kontakt so skupinami ohrozenými násilím a s obeťami.

(80)

Mali by sa zaviesť intervenčné programy prevencie a minimalizácie rizík páchania trestných činov násilia na ženách alebo domáceho násilia alebo recidív. Intervenčné programy by mali viesť vyškolení a kvalifikovaní odborníci. Intervenčné programy by mali byť konkrétne zamerané na uzatváranie bezpečných vzťahov a mali by páchateľov trestných činov alebo osoby, u ktorých hrozí, že spáchajú trestný čin, viesť najmä k tomu, ako sa v medziľudských vzťahoch správať nenásilným spôsobom a ako zvládať sklony k násilnému správaniu. Členské štáty by mohli v rámci intervenčných programov využívať spoločné normy a usmernenia vypracované Európskym inštitútom pre rodovú rovnosť.

(81)

Informácie o dostupných intervenčných programoch by sa mali poskytnúť páchateľovi alebo podozrivej násilnej osobe, na ktorú sa vzťahuje táto smernica, a ktorá podlieha mimoriadnemu príkazu brániacemu kontaktu, príkazu obmedzujúcemu kontakt alebo príkazu na ochranu.

(82)

Pokiaľ ide o trestné činy, ktoré v konečnom dôsledku predstavujú znásilnenie, páchatelia by sa mali nabádať k tomu, aby sa zúčastňovali na intervenčných programoch na zníženie rizika recidívy.

(83)

Členské štáty by mali prijať a vykonávať účinné, komplexné a koordinované politiky zahŕňajúce všetky opatrenia relevantné na prevenciu a boj proti všetkým formám násilia na ženách a domáceho násilia. Tieto politiky by mali z práv obete urobiť základ všetkých opatrení. Členské štáty by mali mať možnosť rozhodnúť, ktoré orgány sú určené alebo zriadené ako oficiálne orgány zodpovedné za koordináciu, vykonávanie, monitorovanie a hodnotenie politík a opatrení na prevenciu a boj proti všetkým formám násilia, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, v súlade so zásadou procesnej autonómie členských štátov za predpokladu, že tieto orgány majú potrebné právomoci na vykonávanie úloh stanovených v tejto smernici. Členské štáty by mali zabezpečiť minimálnu koordináciu politík na centrálnej, prípadne aj na regionálnej alebo miestnej úrovni v súlade s vnútroštátnym právom a bez toho, aby bolo dotknuté rozdelenie právomocí v každom členskom štáte. Táto koordinácia by mohla byť súčasťou národných akčných plánov.

(84)

Organizácie občianskej spoločnosti, vrátane mimovládnych organizácií pracujúcich s obeťami, pokrývajú širokú škálu aktérov s viacerými úlohami a mandátmi. Takéto organizácie poskytujú cenné poznatky a ich zapojenie a príspevky by mohli byť prospešné pri navrhovaní vládnych politík, pri ich vykonávaní a následnom monitorovaní.

(85)

Ako súčasť boja proti násiliu na ženách a domácemu násiliu by členské štáty mali prijať národné akčné plány.

(86)

Aby mohli obete trestných činov kybernetického násilia vymedzených v tejto smernici účinne uplatňovať svoje práva na odstránenie nezákonného materiálu v súvislosti s týmito trestnými činmi, členské štáty by mali podporovať samoregulačnú spoluprácu medzi príslušnými poskytovateľmi sprostredkovateľských služieb. Na účely včasného odhaľovania a účinného odstraňovania takéhoto materiálu a v záujme poskytnutia primeranej pomoci a podpory obetiam takýchto trestných činov by členské štáty takisto mali uľahčiť zavedenie alebo zviditeľnenie existujúcich dobrovoľných samoregulačných opatrení, akými sú kódexy správania. Takéto uľahčenie by malo zahŕňať samoregulačné opatrenia na odhaľovanie systematických rizík, najmä na posilnenie mechanizmov určených na boj s kybernetickým násilím, ako aj skvalitnenie odbornej prípravy pre zamestnancov takých poskytovateľov sprostredkovateľských služieb, ktorí sa venujú prevencii násilia a poskytujú pomoc a podporu obetiam. Tieto samoregulačné opatrenia by mohli dopĺňať kroky na úrovni Únie, najmä v rámci nariadenia (EÚ) 2022/2065.

(87)

Výmena najlepších postupov a konzultácie v jednotlivých prípadoch v rámci mandátov Eurojustu, Európskej justičnej siete pre trestné veci a iných príslušných agentúr Únie by mohli mať veľký význam pri prevencii a boji proti všetkým formám násilia na ženách a domáceho násilia.

(88)

Politiky na primerané riešenie násilia na ženách a domáceho násilia možno vypracúvať len na základe komplexných a porovnateľných rozčlenených údajov. S cieľom účinne monitorovať vývoj v členských štátoch sa členské štáty zároveň vyzývajú pravidelne vykonávať prieskumy. Na tento účel by mohli využiť harmonizovanú metodiku Komisie (Eurostatu).

(89)

Členské štáty by mali zabezpečiť, aby sa údaje zhromažďované na účely tejto smernice obmedzovali na to, čo je nevyhnutne potrebné v súvislosti s podporou monitorovania prevalencie a trendov v oblasti násilia na ženách a domáceho násilia a s navrhovaním nových politických stratégií v tejto oblasti. Členské štáty by mali požadované údaje poskytnúť Európskemu inštitútu pre rodovú rovnosť, aby umožnili ich porovnateľnosť, posúdenie a analýza na úrovni Únie.

(90)

Každé spracovanie osobných údajov vykonávané podľa tejto smernice vrátane výmeny alebo zasielania osobných údajov zo strany príslušných orgánov sa má vykonať v súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 a smernicami Európskeho parlamentu a Rady 2002/58/ES (13) a (EÚ) 2016/680. Každé spracovanie osobných údajov inštitúciami, orgánmi, úradmi alebo agentúrami Únie sa má vykonať v súlade s nariadeniami Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/794 (14), (EÚ) 2018/1725 (15) a (EÚ) 2018/1727 (16), prípadne s akýmikoľvek inými platnými pravidlami Únie v oblasti ochrany údajov.

(91)

Touto smernicou sa stanovujú minimálne pravidlá, a preto sa môžu členské štáty slobodne rozhodnúť, či prijmú alebo zachovajú prísnejšie trestnoprávne pravidlá týkajúce sa vymedzenia trestných činov a postihov v oblasti násilia na ženách. Pokiaľ ide o ustanovenia tejto smernice o právach obetí, členské štáty môžu zaviesť alebo zachovať ustanovenia s vyššími normami vrátane takých, ktoré obetiam poskytujú vyššiu úroveň ochrany a podpory.

(92)

Keďže cieľ tejto smernice, ktorým je predchádzať násiliu na ženách a domácemu násiliu a boj proti nemu v celej Únii na základe spoločných minimálnych pravidiel, nie je možné uspokojivo dosiahnuť na úrovni členských štátov, ale z dôvodov rozsahu a dôsledkov predpokladaných opatrení ho možno lepšie dosiahnuť na úrovni Únie, môže Únia prijať opatrenia v súlade so zásadou subsidiarity podľa článku 5 Zmluvy o EÚ. V súlade so zásadou proporcionality podľa uvedeného článku táto smernica neprekračuje rámec nevyhnutný na dosiahnutie tohto cieľa.

(93)

V súlade s článkom 3 Protokolu č. 21 o postavení Spojeného kráľovstva a Írska s ohľadom na priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, ktorý je pripojený k Zmluve o EÚ a ZFEÚ, Írsko listom z 22. júna 2022 oznámilo želanie prijať a uplatňovať túto smernicu.

(94)

V súlade s článkami 1 a 2 Protokolu č. 22 o postavení Dánska, ktorý je pripojený k Zmluve o EÚ a ZFEÚ, sa Dánsko nezúčastňuje na prijatí tejto smernice, nie je ňou viazané ani nepodlieha jej uplatňovaniu.

(95)

V súlade s článkom 42 ods. 1 nariadenia (EÚ) 2018/1725 sa uskutočnili konzultácie s európskym dozorným úradníkom pre ochranu údajov, ktorý vydal svoje stanovisko 5. apríla 2022,