19.11.2013   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 309/40

(1)

Po tom, ako sa Komisia dňa 27. februára 2011 dozvedela o nadobudnutí účinnosti zákona, ktorým sa vládne nariadenie č. 225 z 29. decembra 2010 zmenilo na zákon, ktorý umožňuje odklad úhrady odvodov za mlieko vo forme splátok splatných talianskymi výrobcami mlieka podľa režimu platieb schváleného rozhodnutím Rady 2003/530/ES zo 16. júla 2003 o zlučiteľnosti pomoci so spoločným trhom, ktorú chce Talianska republika poskytnúť svojim výrobcom mlieka (1), (2), požiadala talianske orgány listom zo 17. marca 2011 o ďalšie informácie o tejto záležitosti.

(2)

Talianske orgány doručili Komisii tieto doplňujúce informácie listom z 24. júna 2011 zaregistrovaným 29. júna 2011.

(3)

Na základe preskúmania informácií, ktoré poskytli talianske orgány, a po zohľadnení skutočnosti, že odklad uvedenej platby sa uskutočnil bez toho, aby bol vopred oznámený Komisii alebo aby Komisia tento odklad schválila, Komisia faxom zo 14. októbra 2011 oznámila talianskym orgánom, že bol otvorený spis pre neoznámenú pomoc pod referenčným číslom SA.33726 (2011/NN).

(4)

Komisia listom z 11. januára 2012 oznámila Taliansku svoje rozhodnutie začať konanie podľa článku 108 ods. 2 zmluvy v súvislosti s uvedeným odkladom a režimom platieb schváleným rozhodnutím 2003/530/E, ktorý bol zmenený doplnením odkladu, ktorý predstavuje novú pomoc (SA.33726 (11/C)), a požiadala talianske orgány, aby v priebehu jedného mesiaca predložili svoje pripomienky k začatiu konania.

(5)

Rozhodnutie Komisie o začatí konania bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie  (3). Komisia vyzvala zainteresované strany, aby predložili pripomienky k uvedenej pomoci.

(6)

Komisia dostala pripomienky zainteresovaných strán a postúpila ich Taliansku, ktoré tak dostalo príležitosť na ne reagovať.

(7)

Stále zastúpenie Talianska pri Európskej únii postúpilo Komisii e-mailom z 13. februára 2012 list talianskych orgánov, ktorým žiadali o dvojmesačné predĺženie lehoty na predloženie pripomienok k začatiu konania. Toto predĺženie bolo schválené v správe odoslanej faxom z 21. februára 2012.

(8)

Stále zastúpenie Talianska pri Európskej únii postúpilo Komisii e-mailami z 26. apríla 2012 a 27. apríla 2012 odpoveď talianskych orgánov na začatie konania podľa článku 108 ods. 2 zmluvy.

(9)

K pripomienkam zainteresovaných strán sa talianske orgány nevyjadrili.

(10)

V článku 1 rozhodnutia 2003/530/ES sa uvádza:

„Pomoc, ktorú chce Talianska republika poskytnúť výrobcom mlieka tým, že za nich zaplatí Spoločenstvu sumu, ktorú mu výrobcovia mlieka dlhovali v dôsledku dodatočných odvodov za mlieko a mliečne výrobky za obdobie rokov 1995/1996 až 2001/2002, a tým, že umožnila týmto výrobcom zaplatiť svoj dlh prostredníctvom bezúročných odkladov úhrad počas niekoľkých rokov, sa výnimočne považuje za zlučiteľnú so spoločným trhom za predpokladu, že:

(11)

Zákonom č. 10/2011 sa do článku 1 vládneho nariadenia č. 225 z 29. decembra 2010 zavádza odsek 12k ktorým sa do 30. júna 2011 poskytuje odklad úhrady splátky za mlieko splatnej k 31. decembru 2010. Náklady na tento odklad sa účtovali na ťarchu celkovej rozpočtovej dotácie vo výške 5 miliónov EUR vyčlenenej na rôzne účely.

(12)

Talianske orgány vo svojom liste z 24. júna 2011 vysvetlili, že ekvivalent grantu na toto opatrenie by sa považoval za pomoc de minimis pre Taliansko podľa nariadenie Komisie (ES) č. 1535/2007 z 20. decembra 2007 o uplatňovaní článkov 87 a 88 Zmluvy o ES (4) na pomoc de minimis v sektore poľnohospodárskej výroby (5).

(13)

Komisia sa rozhodla začať konanie podľa článku 108 ods. 2 zmluvy z týchto dôvodov:

(14)

Talianske orgány vo svojom liste z 26. apríla 2012 odoslanom elektronickou poštou najskôr predložili správu o uplatňovaní režimu platieb odvodov za mlieko, ktorý bol schválený rozhodnutím 2003/530/ES, a vysvetlili, že režim využíva 11 271 príjemcov. Z toho 9 965 príjemcov (t. j. 88,41 % z celkového počtu príjemcov) zaplatilo splátky odvodov splatné k 31. decembru 2010 načas. V odloženom termíne tak spravilo 1 291 príjemcov a 15 príjemcov nezaplatilo, čo viedlo k ich vylúčeniu z režimu.

(15)

Ďalej talianske orgány vysvetlili, že pri výpočte ekvivalentu grantu pomoci, ktorú dostali príjemcovia odkladu, sa zohľadňovali úroky za obdobie medzi 1. januárom 2011 a dátumom skutočnej úhrady splátok, ktoré boli predmetom odkladu, pričom použili trojmesačnú sadzbu Euribor od 1. októbra 2010 a 100 bázických bodov (1,942 %). Výsledky tohto výpočtu ukázali ekvivalent grantu v rozpätí 0,08 EUR až 694,19 EUR, ako aj to, že 1 187 z 1 291 príjemcov odkladu získalo pomoc vo výške menej ako 100,00 EUR. Podľa orgánov tieto údaje poukazujú na to, že odklad platby podľa zákona č. 10/2011 nenarušil hladký priebeh režimu platieb, ktorý je naďalej v súlade s ustanoveniami rozhodnutia 2003/530/ES, o čom svedčí skutočnosť, že len 11,45 % výrobcov zapojených do tohto režimu bolo príjemcami odkladu.

(16)

Z týchto dôvodov talianske orgány potvrdzujú, ako sa uvádza v liste z 24. júna 2011 (pozri bod 13), že odklad udelený v súvislosti s platením odvodov predstavuje pomoc de minimis. Ďalej uvádzajú, že zistili, že individuálny strop uvedený v článku 3 ods. 2 nariadenia (ES) č. 1535/2007 sa dodržal v plnej miere, ako sa dodržal aj strop vo výške 320 505 000 EUR stanovený pre Taliansko v období troch fiškálnych rokov podľa rovnakého nariadenia, a že celková výška ekvivalentu grantu odkladu platby bola 50 877,41 EUR. Napokon uviedli, že postup kontroly dodržiavania stropov práve prebieha so zohľadnením ďalších schém de minimis, ktoré boli udelené v období rokov 2009, 2010 a 2011.

(17)

Pokiaľ ide o stanovisko Komisie, že treba zohľadniť pomoc schválenú rozhodnutím 2003/530/ES vzhľadom na povahu a výnimočný charakter pomoci ako jednorazovej maximálnej pomoci, ktorú nie je možné kumulovať so žiadnou inou formou opatrenia, talianske orgány zdôraznili, že po prvé, v uvedenom rozhodnutí sa uznáva existencia výnimočných okolností, čo viedlo Radu k tomu, aby považovala pomoc za zlučiteľnú s článkom 107 zmluvy za predpokladu, že budú splnené niektoré podmienky. Zdôraznili takisto skutočnosť, že vykonané kontroly ukázali, že režim platieb je v súlade s ustanoveniami rozhodnutia 2003/530/ES, keďže všetci výrobcovia zaplatili siedmu splátku s výnimkou 15 výrobcov, ktorí už boli zo schémy vylúčení. Podľa ich názoru samotná výnimočná povaha okolností, ktoré viedli k prijatiu rozhodnutia 2003/530/ES, nebráni príjemcom pomoci, ktorú Rada schválila, v prístupe k akejkoľvek inej forme dávok. Zmluva sa vzťahuje len na uvedené výnimočné okolnosti bez toho, aby akokoľvek obmedzovala povahu schválenej pomoci alebo podrobné pravidlá na jej poskytovanie; jednoducho uplatňuje odchýlku od článku 107 a nariadení uvedených v článku 109 zmluvy za podmienky prijatia jednomyseľného rozhodnutia Rady. V tomto osobitnom prípade je výnimočný charakter, ktorý viedol k prijatiu rozhodnutia 2003/530/ES, plne zohľadnený v spôsobe, akým sa uvedené rozhodnutie prijalo, t. j. jednomyseľne, a týka sa okolností, ktoré si vyžadujú prijatie pomoci skôr ako samotnú pomoc.

(18)

Talianske orgány takisto tvrdili, že odklad platby predstavuje pomoc de minimis, a preto by sa mal považovať za izolované opatrenie vzhľadom na nízku mieru využitia medzi výrobcami, nízku výšku predmetných súm a skutočnosť, že režim platieb sa nezmenil a jeho štruktúra zostala z hľadiska celkového počtu splátok aj dátumu splatnosti rovnaká.

(19)

Napokon talianske orgány znova uviedli, že v súlade s vyhláškou talianskeho ministerstva z 30. júla 2003, ktorou sa zavádza rozhodnutie Rady, sú účastníci režimu platieb povinní vzdať sa akýchkoľvek právnych opatrení v súvislosti s platbou dlžných odvodov a dlžníci, ktorí platbu nevykonajú, budú z režimu vylúčení. Talianske orgány tvrdia, že táto podmienka by zahŕňala začatie konania vo veci núteného vymáhania, čo by viedlo výrobcov k podávaniu nových odvolaní. Preto by bolo rozumné vyhnúť sa právnym sporom na vymáhanie veľmi nízkych súm v konaní, ktoré je drahšie ako vymáhané sumy. Talianske orgány v tejto súvislosti odkazujú na článok 32 ods. 6 nariadenie Rady (ES) č. 1290/2005 z 21. júna 2005 o financovaní spoločnej poľnohospodárskej politiky (7), v ktorom sa uvádza, že členské štáty môžu z riadne opodstatnených dôvodov rozhodnúť, že nebudú pokračovať vo vymáhaní, ak vzniknuté náklady a predpokladané náklady na vymáhanie sú vyššie ako vymáhaná suma. Podľa ich názoru by sa toto ustanovenie malo obdobne vzťahovať na tento prípad. V každom prípade podobné ustanovenia sa uvádzajú aj v článku 25 ods. 4 zákona č. 289/2002 (finančný zákon z roku 2003), v súlade s ktorým sa suma 12 EUR považuje za nízku a nie je predmetom vymáhania. Z príjemcov odkladu bola 559 príjemcom poskytnutá pomoc vo výške menej ako 12 EUR.

(20)

Talianske orgány v liste z 26. apríla 2012 odoslanom elektronickou poštou uviedli zoznam príjemcov odkladu a výšku pomoci, ktorú každý z nich dostal.

(21)

Dňa 7. marca 2012 dostala Komisia pripomienky tretej strany k začatiu konania.

(22)

Túto zainteresovanú stranu v zásade zaujímalo, prečo Komisia obmedzila začatie konania na odklad platby stanovený zákonom č. 10/2011 a nerozšírila ho aj na ustanovenia článku 40a zákona č. 122/2010, ktorým sa stanovuje odklad platby splátok zaplatených v rámci doplňujúceho režimu platieb zriadeného zákonom č. 33/2009, a naliehala na Komisiu, aby zodpovedajúcim spôsobom rozšírila rozsah konania. Zainteresovaná strana v tejto súvislosti poukázala na to, že Komisii už bola podaná sťažnosť v súvislosti s ustanoveniami článku 40a zákona č. 122/2010 a Komisia prípad uzavrela.

(23)

Dňa 10. marca 2012 dostala Komisia pripomienky k začatiu konania od druhej zainteresovanej strany.

(24)

Táto zainteresovaná strana upozornila Komisiu na ustanovenia článku 1 ods. 4 vládneho nariadenia č. 16/2012, ktorou sa umožňuje firmám s finančnými ťažkosťami splácať dlžné sumy v pravidelných splátkach. Požiadala Komisiu, aby zasiahla, pričom poukázala na to, že tieto ustanovenia nie sú v súlade s jednotným trhom.

(25)

Dňa 14. marca 2012 dostala Komisia pripomienky k začatiu konania od ďalšej zainteresovanej strany.

(26)

Táto zainteresovaná strana vo svojich pripomienkach odkázala na vládne nariadenie č. 16/2012 a poukázala na vzniknutý rozdiel v zaobchádzaní s poľnohospodármi, ako aj na správnosť údajov použitých agentúrou AGEA (Agenzia per le Erogazioni in Agricoltura — talianska platobná agentúra) na vypočítanie dodatočného odvodu.

(27)

Podľa článku 107 ods. 1 zmluvy je pomoc poskytovaná členským štátom alebo akoukoľvek formou zo štátnych prostriedkov, ktorá narúša hospodársku súťaž alebo hrozí narušením hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určité podniky alebo výrobu určitých druhov tovaru, nezlučiteľná so spoločným trhom, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi.

(28)

Predmetné opatrenie, t. j. pomoc spojená s odkladom platby (poskytnutie ekvivalentu bezúročného úveru, pozri bod 13 druhú zarážku), ale aj nová forma pomoci vyplývajúca z porušenia rozhodnutia 2003/530/ES (nevyplatené úroky za už uskutočnené ročné splátky a ešte nevyplatená istina a úroky v súvislosti s rokmi ostávajúcimi do dátumu splatnosti splátok, t. j. do 31. decembra 2017) (nová pomoc, pozri bod 13 tretiu zarážku) spadá pod túto definíciu:

(29)

Opatrenie možno pripísať štátu, pretože vyplýva z vnútroštátneho právneho predpisu a je financované z verejných prostriedkov v tom zmysle, že Taliansko si poskytnutím odkladu platby ročnej splátky stanovenej v rozhodnutí 2003/530/ES a vytvorením novej pomoci prostredníctvom tohto odkladu na určité obdobie odoprelo peňažnú sumu, ktorá mohla byť použitá na iné účely.

(30)

Táto situácia zvýhodňuje určité podniky, najmä poľnohospodárske podniky vyrábajúce mlieko.

(31)

Môže mať vplyv aj na obchod vzhľadom na postavenie Talianska na trhu (8).

(32)

Rovnako má táto pomoc potenciál narúšať hospodársku súťaž, pretože podniky, ktoré z nej mali prospech, si zabezpečili výhodu (odklad nevynáša úrok, a preto je ekvivalentom bezúročného úveru), ktorú by nezískali za bežných trhových podmienok a ktorá dané podniky konkurenčne zvýhodňuje v porovnaní s podnikmi, ktoré túto pomoc nedostali (9).

(33)

Vzhľadom na doplňujúce informácie, ktoré talianske orgány poskytli v reakcii na začatie konania podľa článku 108 ods. 2 zmluvy, je však potrebné preveriť, či dané opatrenie možno považovať za pomoc de minimis v súlade s nariadením (ES) č. 1535/2007, v dôsledku čoho by sa nepovažovalo za štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 zmluvy.

(34)

Talianske orgány vo svojom liste z 26. apríla 2012 odoslanom elektronickou poštou vysvetlili, že úrok spojený s odkladom platieb predstavoval sumu od 0,08 EUR do 694,19 EUR. Okrem toho uviedli, že vykonané kontroly ukázali, že strop stanovený pre Taliansko v období troch fiškálnych rokov síce nebol prekročený, no napriek tomu musia overiť, či aj naďalej existuje riziko prekročenia individuálneho stropu v prípade kumulovanej pomoci de mininis na rozpočtové roky 2009, 2010 a 2011.

(35)

Komisia môže s istotou konštatovať, že výška úroku v súvislosti s odkladom posudzovaná jednotlivo nepresahuje 7 500 EUR ustanovených v článku 3 ods. 2 nariadenia (ES) č. 1535/2007. Ďalej konštatuje, že výška celkovej pomoci udelenej prostredníctvom odkladu, t. j. 50 877,41 EUR, neviedla k prekročeniu stropu 320 505 000 EUR stanoveného pre Taliansko v prílohe k nariadeniu. Napriek tomu Komisia nemá žiadne nové informácie, ktoré by naznačovali, že individuálny strop vo výške 7 500 EUR sa ani v jednom prípade neprekročil aj so zohľadnením celej pomoci de minimis, ktorú dostal rovnaký príjemca v období troch rozpočtových rokov, pretože od 26. apríla 2012 nedostala od talianskych orgánov žiadne informácie o vykonaní týchto kontrol. Preto nemôže dospieť k záveru, že individuálny strop pomoci sa rešpektoval vo všetkých prípadoch, najmä z toho dôvodu, že Komisia musí zohľadniť aj novú pomoc vyplývajúcu z porušenia rozhodnutia 2003/530/ES. Komisia musí uvedené opatrenie preskúmať v celom rozsahu (t. j. pomoc súvisiacu s poskytnutím odkladu, udelenie ekvivalentu bezúročného úveru a novú pomoc vyplývajúcu z porušenia rozhodnutia 2003/530/ES), pretože z tohto odkladu mal prospech značný počet príjemcov (viac ako 1 250) a výška pomoci zahŕňa aj časť splatnej sumy (t. j. sumy zodpovedajúcej ročným splátkam splatným k 31. decembru rokov 2013, 2014, 2015, 2016 a 2017) a úrok, ktorý značne prevyšuje úrok súvisiaci s odkladom platby, ktorí zohľadnili talianske orgány pri podpore svojich tvrdení.

(36)

V článku 3 ods. 7 nariadenia (ES) č. 1535/2007 sa takisto uvádza, že „pomoc de minimis sa nemôže kumulovať so štátnou pomocou v prípade tých istých oprávnených výdavkov, ak by takáto kumulácia mala za následok intenzitu pomoci, ktorá prekračuje úroveň stanovenú v právnych predpisoch Spoločenstva za osobitných okolností každého prípadu.“

(37)

Komisia už v tejto súvislosti naznačila začatím konania podľa článku 108 ods. 2 zmluvy, že tento odklad bol doplnením pomoci schválenej Radou, ktorá by sa mala považovať za maximálnu pomoc, ktorá mohla byť poskytnutá v tomto kontexte.

(38)

Talianske orgány takisto tvrdia, že odklad platby by sa mal považovať za izolované opatrenie vzhľadom na nízku úroveň využitia medzi výrobcami, nízku výšku predmetných súm a skutočnosť, že režim platieb sa nezmenil a jeho štruktúra zostala z hľadiska celkového počtu splátok aj dátumu splatnosti rovnaká.

(39)

Komisia sa s týmto názorom nestotožňuje. Je zrejmé, že odklad platby je priamo spojený s úhradou platby vo forme splátok, ktoré boli podrobne stanovené v rozhodnutí 2003/530/ES. V prvej zarážke článku 1 ods. 1 tohto rozhodnutia sa jasne uvádza, že suma sa má splatiť „prostredníctvom ročných splátok v rovnakej výške“. Odklad sa preto nemôže považovať za odklad, ktorý vôbec nesúvisí so systémom splátok stanoveným v rozhodnutí 2003/530/ES.

(40)

Talianske orgány takisto spochybnili skutočnosť, že výška pomoci schválená Radou je maximálna výška, ktorú možno poskytnúť výrobcom mlieka. Podľa ich názoru toto rozhodnutie uznáva existenciu výnimočných okolností, ktoré viedli k schváleniu režimu platieb, ale tento samotný výnimočný charakter nebráni príjemcom v prístupe k akejkoľvek inej forme podpory, keďže v zmluve sa odkazuje len na výnimočné okolnosti bez toho, aby sa obmedzovala povaha schválenej pomoci alebo podrobné pravidlá jej poskytovania. Výnimočný charakter, ktorý viedol k prijatiu rozhodnutia 2003/530/ES, je v tomto konkrétnom prípade plne zohľadnený v spôsobe, akým sa uvedené rozhodnutie prijalo, t. j. jednomyseľne, a týka sa okolností, ktoré si vyžadujú prijatie pomoci skôr ako samotnú pomoc.

(41)

Komisia s talianskymi orgánmi nesúhlasí. Hoci sa v treťom pododseku článku 108 ods. 2 zmluvy uvádza, že „[…] Rada môže jednomyseľne rozhodnúť, že pomoc […] sa považuje za zlučiteľnú s vnútorným trhom, […] pokiaľ je takéto takéto rozhodnutie odôvodnené výnimočnými okolnosťami“, a v odôvodnení 8 k rozhodnutiu 2003/530/ES sa uvádza, že „[…] existujú výnimočné okolnosti, na základe ktorých možno túto pomoc […] považovať za zlučiteľnú so spoločným trhom“, faktom zostáva, že samotná Rada v operatívnej časti rozhodnutia stanovila, že pomoc sa za zlučiteľnú s vnútorným trhom považuje „vo výnimočných prípadoch“, a nie „s prihliadnutím na výnimočné okolnosti“. Výraz „vo výnimočných prípadoch“ jednoznačne poukazuje na úmysel Rady upriamiť pozornosť na poskytnutie pomoci a na jedinečnú povahu tejto pomoci, napriek výskytu výnimočných okolností v zmysle odôvodnenia 8. Aj keď jednomyseľnosť, o ktorej sa zmienili talianske orgány, môže naozaj poukazovať na výnimočnosť postupu, nespochybňuje sa tým výnimočná povaha pomoci v zmysle daného rozhodnutia.

(42)

So zreteľom na skutočnosť, že pomoc schválená Radou mala vzhľadom na jej jedinečnú povahu v danom kontexte maximálnu povolenú výšku, t. j. ekvivalent pomoci vo výške 100 %, doplnenie odkladu platby by predstavovalo automatické uplatnenie ustanovení článku 3 ods. 7 nariadenia (ES) č. 1535/2007 v zmysle, že ekvivalent grantu odkladu sa nemôže považovať za spadajúci do rozsahu pôsobnosti tohto nariadenia, a preto predstavuje štátnu pomoc. Jej zlučiteľnosť s vnútorným trhom sa musí prehodnotiť vzhľadom na pravidlá hospodárskej súťaže účinné v čase udelenia odkladu a musí sa prehodnotiť aj nová pomoc vyplývajúca s porušenia rozhodnutia 2003/530/ES.

(43)

Pravidlá hospodárskej súťaže uplatniteľné v čase udelenia odkladu sú zahrnuté v usmerneniach Spoločenstva o štátnej pomoci v sektore poľnohospodárstva a lesného hospodárstva na roky 2007 – 2013.

(44)

Stanovisko talianskych orgánov v liste z 26. apríla 2012 odoslanom elektronickou poštou sa zakladalo na tvrdení, že odklad platby by sa mal považovať za súčasť schémy de minimis. Orgány však neposkytli žiadne vysvetlenie zlučiteľnosti odkladu platby s vnútorným trhom alebo skutočnosti, že nová pomoc nespadá do rámca rozhodnutia 2003/530/ES vzhľadom na pravidlá stanovené v uvedených usmerneniach.

(45)

Komisia preto nemá nové informácie na vyvrátenie pochybností, ktoré mala pri začatí konania ustanoveného v článku 108 ods. 2 zmluvy. Pomoc spojená s odkladom platby, a teda aj nová pomoc vyplývajúca z porušenia rozhodnutia 2003/530/ES, preto predstavuje jednostrannú pomoc, ktorá je určená výlučne na zlepšenie finančnej situácie výrobcov bez toho, aby prispela k rozvoju sektora. Preto ide o prevádzkovú pomoc, ktorá je nezlučiteľná s vnútorným trhom v zmysle bodu 15 uvedených usmernení.

(46)

Ak sa na základe zmluvy a judikatúry Európskeho súdneho dvora zistí, že pomoc nie je zlučiteľná s vnútorným trhom, Komisia je oprávnená rozhodnúť o tom, či dotknutý štát musí pomoc zrušiť alebo upraviť (10). V judikatúre Európskeho súdneho dvora sa takisto uvádza, že účelom povinnosti štátu zrušiť pomoc, ktorú Komisia považuje za nezlučiteľnú s vnútorným trhom, je obnoviť pôvodnú situáciu. V tomto kontexte súd vyhlásil, že tento cieľ sa dosiahne vtedy, keď príjemca vráti sumu, ktorá mu bola poskytnutá, čím stratí výhodu nad konkurentmi na trhu a obnoví sa stav, ktorý existoval pred vyplatením pomoci (11).

(47)

V zmysle tejto judikatúry článok 14 nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (12) uvádza, že kde sa prijímajú záporné rozhodnutia v prípadoch protiprávnej pomoci, Komisia rozhodne, že daný členský štát podnikne všetky potrebné opatrenia, aby vymohol pomoc od príjemcu (v tomto prípade všetci príjemcovia, ktorí využili odklad platby).

(48)

Od Talianska sa preto požaduje, aby prijalo všetky potrebné opatrenia na vymáhanie nezlučiteľnej pomoci od príjemcov. V súlade s odsekom 42 oznámenia Komisie „K efektívnemu vykonávaniu rozhodnutí Komisie prikazujúcich členským štátom vymáhať neoprávnene poskytnutú a nezlučiteľnú štátnu pomoc“ (13) má Taliansko 4 týždne od nadobudnutia účinnosti tohto rozhodnutia na zavedenie jeho ustanovení. Z vymáhaných súm sa má zaplatiť úrok vypočítaný na základe nariadenia Komisie (ES) č. 794/2004 z 21. apríla 2004 vykonávajúceho nariadenie Rady (ES) č. 659/1999 ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES (14).

(49)

Toto rozhodnutie sa má vykonať bezodkladne, najmä pokiaľ ide o vymáhanie celej udelenej nezlučiteľnej pomoci.

(50)

Vzhľadom na veľmi špecifický kontext, v ktorom bola pomoc udelená (pomoc bola pridaná k režimu, čím sa vytvoril balík schválený Radou), a následky pomoci (porušenie rozhodnutia 2003/530/ES stranami, ktoré mali z odkladu platby prospech, pričom pomoc už bola výnimočne schválená rozhodnutím), by sa od strán, ktoré mali prospech z odkladu platby, mali vymáhať tieto sumy:

(51)

Význam, ktorý talianske orgány pripísali nízkej výške vymáhaných súm, a riziko, že výrobcovia budú podávať nové odvolania na vnútroštátne súdy, nemenia nič na skutočnosti, že štátna pomoc, ktorá nespĺňa podmienky požadované na to, aby sa mohli využívať výnimky ustanovené v článku 107 zmluvy, a ktorá je preto nezlučiteľná s vnútorným trhom, by sa mala vymáhať od príjemcov s cieľom obnoviť konkurenčnú situáciu, ktorá existovala pred udelením pomoci. Z judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva, že odstránenie neoprávnenej pomoci, ktorá je vyhlásená za nezlučiteľnú s jednotným trhom, je logickým výsledkom takejto neoprávnenosti, keďže jediným cieľom je obnovenie pôvodného stavu (15). Cieľ obnovenia pôvodného stavu sa dosiahne, keď príjemca vráti neoprávnenú pomoc nezlučiteľnú s vnútorným trhom, v dôsledku čoho príde o výhodu nad konkurentmi na trhu. V takomto prípade sa obnoví stav pred udelením pomoci (16).

(52)

Okrem toho, pokiaľ ide o nízku výšku vymáhaných súm, zdá sa, že talianske orgány obmedzujú rozsah vymáhania len na úroky, ktoré sa majú pridať k ročnej platbe za rok, ktorý bol predmetom odkladu. Vymáhanie, ktoré ovplyvňuje iba tých, ktorí mali skutočný prospech z odkladu platby, však musí zahŕňať celú pomoc, ktorá bola vyhlásená za nezlučiteľnú, vrátane akéhokoľvek iného splatného úroku (bližšie pozri bod 50).

(53)

Napokon tvrdenie, že výrobcovia by sa mohli odvolať na vnútroštátne súdy, nemožno považovať za relevantné, pretože podľa judikatúry Európskeho súdneho dvora samotná možnosť vnútorných problémov vrátane neprekonateľných problémov nemôže odôvodniť neschopnosť členského štátu dodržiavať svoje povinnosti podľa práva Únie (17).

(54)

Preto by Taliansko mohlo uplatniť pravidlá de minimis, ktoré sa vzťahujú na sektor poľnohospodárstva, na vymáhanie individuálnej pomoci od príjemcov, ktorá v čase poskytnutia neoprávnenej pomoci nezlučiteľnej s vnútorným trhom spĺňala všetky stanovené požiadavky nariadenia de minimis (nariadenie (ES) č. 1535/2007). V bode 49 oznámenia Komisie „K efektívnemu vykonávaniu rozhodnutí Komisie prikazujúcich členským štátom vymáhať neoprávnene poskytnutú a nezlučiteľnú štátnu pomoc v prípade neoprávnených schém nezlučiteľných s vnútorným trhom“ (18) sa uvádza, že od členského štátu sa bude vyžadovať, aby podrobne analyzoval každú pomoc poskytnutú na základe uvedenej schémy. S cieľom vyčísliť presnú sumu pomoci, ktorá sa má vymôcť od každého príjemcu v rámci schémy, musí Taliansko stanoviť, v akom rozsahu bola pomoc poskytnutá na konkrétny projekt, ktorý v čase jej poskytnutia spĺňal všetky podmienky nariadenia o skupinových výnimkách alebo schémy pomoci schválenej Komisiou. V takýchto prípadoch môže členský štát uplatniť aj vecné kritériá de minimis, ktoré sa uplatňovali v čase poskytnutia neoprávnenej a nezlučiteľnej pomoci, ktorá je predmetom rozhodnutia o vymáhaní podľa článku 2 nariadenia (ES) č. 994/98 zo 7. mája 1998 o uplatňovaní článkov 92 a 93 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva na určité kategórie horizontálnej štátnej pomoci (19). Na základe tohto kritéria individuálna pomoc udelená podľa tohto opatrenia nepredstavuje pomoc pre príjemcov, ktorá v čase udelenia spĺňala opatrenia stanovené v platnom nariadení de minimis (nariadenie (ES) č. 1535/2007).

(55)

Pokiaľ ide o pripomienky prvej zainteresovanej strany (bod 22), Komisia zdôrazňuje, že pozastavenie platby jednej splátky podľa článku 40a zákona č. 122/2010, ktorá bola splatná podľa dodatočného režimu platieb zriadeného zákonom č. 33/2009, nie je predmetom konania podľa tohto rozhodnutia, keďže sa netýka dodatočného režimu platieb zriadeného rozhodnutím 2003/530/ES.

(56)

Pokiaľ ide o pripomienky ostatných dvoch zainteresovaných strán k vládnemu nariadeniu č. 16/2012 (body 24 a 26), Komisia ich v súčasnosti preveruje. Zastáva však názor, že z dôvodov administratívnej účinnosti sa musia preskúmať osobitne, pretože spojenie dvoch konaní rozšírením tohto konania a uplatňovanie všetkých súvisiacich administratívnych opatrení by okrem iného výrazne spomalilo ukončenie konania podľa tohto rozhodnutia.

(57)

Komisia konštatuje, že Taliansko neoprávnene poskytlo odklad predmetnej platby, čo zároveň viedlo k nezákonnosti pomoci, s ktorou odklad súvisí (pozri bod 13 druhá zarážka), a novej schémy pomoci vyplývajúcej z porušenia rozhodnutia 2003/530/ES (pozri odsek 13 tretiu zarážku). Z toho dôvodu sa ani jedna pomoc nemôže považovať za zlučiteľnú s jednotným trhom, pretože talianske orgány neposkytli žiadne informácie, z ktorých by vyplývala zlučiteľnosť podľa pravidiel hospodárskej súťaže platných pre sektor poľnohospodárstva (pozri body 43 až 45). (Tvrdili len, že odklad platby by sa mal posudzovať oddelene, t. j. bez zohľadnenia vplyvu na rozhodnutie 2003/530/ES, a že by sa mal považovať za schému de minimis.) Komisia preto nemohla rozptýliť pochybnosti, ktoré vyjadrila začatím konania podľa článku 108 ods. 2 zmluvy.

(58)

Nezlučiteľná pomoc sa musí vymôcť s úrokom od relevantných príjemcov, t. j. od príjemcov, ktorí skutočne využili odklad uvedenej platby,

a)

úrok z odkladu splátky odvodu splatného k 31. decembru 2010 a akýkoľvek úrok z omeškania, ktorý vznikol do dátumu vrátenia;

b)

vzniknutý úrok z ročných splátok splatných k 31. decembru rokov 2004, 2005, 2006, 2007, 2008 a 2009 (istina na tieto ročné splátky bola zaplatená skôr, ako odklad platby viedol k porušeniu rozhodnutia Rady) a úrok z omeškania, ktorý vznikol k dátumu vrátenia;

c)

vzniknutý úrok z ročných splátok splatných k 31. decembru rokov 2011 a 2012 (zo žiadnych informácií nevyplýva, že istina nebola zaplatená v termíne) a úrok z omeškania, ktorý vznikol k dátumu vrátenia;

d)

istinu a úrok spojené s ročnými splátkami splatnými k 31. decembru rokov 2013, 2014, 2015, 2016 a 2017, pričom konečný dátum splatenia je stanovený v súlade s rozhodnutím Rady.

a)

zoznam príjemcov, ktorí dostali pomoc na základe schémy uvedenej v článku 1, a celkovú výšku pomoci, ktorú každý z nich dostal na základe danej schémy;

b)

celkovú sumu (istinu a úroky), ktorú musí vrátiť každý príjemca pomoci, na ktorú sa nevzťahuje pravidlo de minimis;

c)

podrobný opis už prijatých a plánovaných opatrení s cieľom dosiahnuť súlad s týmto rozhodnutím;

d)

dokumenty, ktoré dokazujú, že príjemcom bolo nariadené pomoc vrátiť.