12.5.2005   

SK

Úradný vestník Európskej únie

L 120/21

(1)

Dňa 12. júna 1999 nemecká tlač priniesla správu, že spoločnosť Kvaerner Warnow Werft GmbH (ďalej len „KWW“) poskytla svojej materskej spoločnosti Kvaerner a.s. úver vo výške približne 205 miliónov EUR (4).

(2)

Komisia požiadala Nemecko listom zo 16. júna 1999 o podrobné informácie o pôvode týchto prostriedkov, aby sa uistila, či nepochádzajú z nadmerných platieb štátnej pomoci tejto spoločnosti v rokoch 1993 až 1995 alebo či neobsahujú nejaké iné prvky štátnej pomoci. Dňa 22. júna 1999 sa na vysvetlenie celej záležitosti uskutočnilo v Bruseli stretnutie so zástupcami Nemecka a KWW. Listami z 23. júna 1999, 12. júla 1999 a 8. októbra 1999 Komisia požiadala Nemecko o ďalšie údaje, na čo Nemecko odpovedalo listom z 16. júna 1993 a 30. septembra 1999.

(3)

Listom z 29. februára 2000 Komisia písomne oznámila Nemecku svoj záver, že kvôli spochybniteľnému opatreniu štátnej pomoci začne konanie podľa článku 88 ods. 2 Zmluvy o založení ES.

(4)

Záver Komisie o začatí konania bol zverejnený v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev  (5). Zároveň boli zainteresované tretie strany vyzvané vyjadriť sa k opatreniu. Nemecko na to odpovedalo listom z 31. marca 2000. KWW doručilo svoje pripomienky 6. júna 2000 prostredníctvom faxu.

(5)

Komisia získala aj stanoviská tretích strán, čo Nemecko viedlo k tomu, že sa k nim vyjadrilo vo faxoch zo 6. júla 2000 a 4. augusta 2000.

(6)

V októbri 1992 predal štátny privatizačný ústav Treuhandanstalt (ďalej len „THA“) východonemecké lodenice Neue Warnow Werft GmbH (ďalej len „WW“), právneho predchodcu KWW, nórskemu priemyselnému koncernu Kvaerner a.s.

(7)

Dňa 20. júla 1992 Rada smernicou 92/68/EHS zmenila a doplnila smernicu 90/684/EHS v tom smere, že sa zaviedla výnimka z predpisov platných pre ostatné lodenice Spoločenstva, zvýhodňujúca lodenice vo východnom Nemecku, aby sa tam mohli uskutočniť nevyhnutne potrebné hĺbkové reštrukturalizačné opatrenia. Táto výnimka poskytla východonemeckým predovšetkým možnosť dostávať do 31. decembra 1993 vysoké sumy štátnej pomoci na udržanie prevádzky.

(8)

Pri prijímaní tejto špeciálnej úpravy sa Komisia zaviazala Rade zaručiť v rámci svojich kontrolných a overovacích oprávnení, aby východonemecké lodenice dostali len toľko štátnej pomoci, koľko potrebujú na svoju reštrukturalizáciu.

(9)

Listom z 30. októbra 1992 Nemecko oznámilo Komisii, že WW sa sprivatizuje prostredníctvom zmluvy o prevzatí. Vo viacerých listoch Nemecko poskytlo podrobné údaje o zmluve o prevzatí, reštrukturalizácii a plánovaných opatreniach štátnej pomoci.

(10)

Dohoda o prevzatí predpokladala, že kvôli privatizácii WW založí spoločnosť KWW a presunie do nej určitý majetok a záväzky. Reštrukturalizácia sa mala ukončiť koncom roka 1995.

(11)

Podľa bodu 7 zmluvy o prevzatí mal THA podporiť privatizáciu ďalšími opatreniami. Ich miera sa dohodla na základe predbežnej súvahy k 1. októbru 1992. Financovanie predpokladalo, že spoločnosť by mala mať k dispozícii vlastný kapitál zhruba 53,7 milióna EUR (105 miliónov DEM). Okrem toho mala predbežná súvaha zahŕňať aj mimoriadne prostriedky vo výške 223,2 milióna EUR (436,5 milióna DEM) na financovanie dávno potrebných investícií a zhruba 230,08 milióna EUR (450 miliónov DEM) na pokrytie strát KWW kvôli výpadkom výroby alebo slabšej konkurenčnej schopnosti (ďalej uvádzané ako „vyrovnanie straty“) počas obdobia reštrukturalizácie.

(12)

Aby sa umožnila privatizácia a reštrukturalizácia lodeníc, Nemecko listom z 27. novembra 1992 navrhlo opatrenia štátnej pomoci vo výške spolu 720,5 milióna EUR (1 409,2 milióna DEM).

(13)

Komisia na jednej strane musela splniť povinnosť kontroly, ktorú jej ukladajú smernice 90/684/EHS a 92/68/EHS a na druhej strane musela zohľadniť okolnosť, že štátna pomoc sa mohla povoľovať iba do 31. decembra 1993. Rozhodla preto povoliť opatrenia štátnej pomoci pre lodenice v piatich tranžiach. Celkovo sa suma povolenej štátnej pomoci pohybovala pod úrovňou, o ktorej povolenie Nemecko žiadalo v novembri 1992. Vo svojom rozhodnutí o prvej tranži Komisia odsúhlasila nasledujúcu štátnu pomoc:

Celkovo sa tým odsúhlasila štátna pomoc vo výške 144,4 milióna EUR (282,4 milióna DEM).

(14)

Pred odsúhlasením ďalších tranží Komisia vyzvala Nemecko listami z 2. apríla 1993, 12. júla 1993 a 11. októbra 1993, aby jej poskytlo bližšie informácie o predpokladaných a skutočných stratách z objednávok na výrobu lodí, ktoré lodenice majú počas obdobia reštrukturalizácie splniť, a o plánovaných investíciách. Okrem toho malo Nemecko na základe listu Komisie z 11. októbra 1993 odôvodniť, prečo sa pri prvých šiestich z dvanástich plánovaných objednávok na výrobu lodí, pre ktoré Nemecko zamýšľalo poskytnúť vyrovnanie straty a pomoc na zvýšenie konkurenčnej schopnosti, počítalo iba so stratami vo výške 29,4 % z celkovej očakávanej straty vrátane pomoci na zvýšenie konkurenčnej schopnosti.

(15)

Vo svojej odpovedi listom z 28. mája 1993 Nemecko oznámilo Komisii, že suma 230,08 milióna EUR (450 miliónov DEM), ktorá sa vyplatila ako vyrovnanie straty, bola dohodnutá ako kompromisné riešenie medzi predávajúcim a kupujúcim. Nemecko poukázalo na to, že riziko strát, ktoré by túto čiastku prevyšovali, bude niesť KWW, mohla by si však ponechať aj prípadné zisky.

(16)

Okrem toho v sume na vyrovnanie straty 230,08 milióna EUR (450 miliónov DEM) nie je zahrnutá čiastka 17,7 milióna EUR (34,6 milióna DEM) na budúce straty, ktoré by mohli vzniknúť z ešte nevybavených objednávok na priehradkové lode a ktoré mal v rámci privatizačného procesu prevziať THA. Nebola v tom zahrnutá ani štátna pomoc vo výške 42,1 milióna EUR (82,4 milióna DEM) vo forme prevzatia starých záväzkov zo strany THA.

(17)

Dňa 16. novembra 1993 Nemecko poštou doručilo list od KWW z 29. októbra 1993, v ktorom sa vysvetľuje, že vyrovnanie straty vo výške približne 230,08 milióna EUR (450 miliónov DEM) nebolo určené na dvanásť, ale na šestnásť objednávok na výrobu lodí. Z listu vyplývalo, že straty sú zjavne predsa len vyššie, ako sa dovtedy uvádzalo.

(18)

Na konci roka 1993 Komisia odsúhlasila druhú tranžu štátnej pomoci:

(19)

Posledné tri tranže Komisia odsúhlasila nasledujúcimi rozhodnutiami:

(20)

Týmito rozhodnutiami sa tak odsúhlasila štátna pomoc v celkovej výške 380,9 milióna EUR (745 miliónov DEM) [z toho 37,3 milióna EUR (73 miliónov DEM = 66,9 milióna DEM + 6,1 milióna DEM) ako pomoc na zvýšenie konkurenčnej schopnosti, 23,8 milióna EUR (46,6 milióna DEM) na pokrytie časti strát zo zmlúv podpísaných po 1. júli 1990 a 42,1 milióna EUR (82,4 milióna DEM) na zníženie starých dlhov], pomoc na investície vo výške celkovo 242,8 milióna EUR (474,9 mil. DEM) a pomoc na odstavenie prevádzok vo výške 13,8 milióna EUR (27 miliónov DEM). To zodpovedá celkovej čiastke štátnej pomoci približne 637,45 mil. EUR (1 246,9 milióna DEM).

(21)

Vo svojich rozhodnutiach, ktorými odsúhlasovala jednotlivé tranže štátnej pomoci, Komisia pripomínala, že sa pri zmene smernice 90/684/EHS vo veci vyššie spomínaného ustanovenia o výnimke zaviazala Rade zaručiť v rámci svojich kontrolných a overovacích oprávnení, aby východonemecké lodenice dostali len takú štátnu pomoc, aká je potrebná na ich reštrukturalizáciu.

(22)

Zdôraznila pritom, že preto môže odsúhlasiť štátnu pomoc len pod tou podmienkou, že sa jej nutnosť nepochybne dokáže a bez akéhokoľvek obmedzenia sa splnia predpoklady uvedené v spomínanej smernici ako protihodnota za poskytnutú štátnu pomoc.

(23)

Vo všetkých spomínaných rozhodnutiach Komisia upozornila Nemecko na to, že na uvoľnenie celej plánovanej čiastky štátnej pomoci je podľa smernice 92/68/EHS potrebné predložiť nasledujúce doklady:

(24)

Posledné hlásenie o prelievaní kapitálu za obdobie do 31. decembra 1995 bolo Komisii doručené 9. júla 1996. V ňom sa uvádzajú straty zo zmlúv o výrobe lodí, vzniknuté do 31. decembra vo výške 230,08 milióna EUR (450 miliónov DEM) (do toho nie je započítaná prijatá pomoc na zvýšenie konkurenčnej schopnosti). Podľa nemeckej spolkovej vlády sa straty v tom čase ešte nedali s konečnou platnosťou vypočítať, pretože niektoré lode ešte neboli dodané a stále trvali finančné riziká, ktoré vyplývali zo záruk za jednotlivé objednávky.

(25)

Komisia až 18. júna 1999 po svojej požiadavke zo 16. júna 1999 dostala úplné audítormi potvrdené výročné správy KWW za roky 1992 – 1997 a predbežnú súvahu za rok 1998. 30. júna Nemecko doručilo Komisii list (s dátumom 25. apríla 1997) audítorskej spoločnosti KWW o skutočnom použití pomoci na reštrukturalizáciu do konca roka 1996. Z neho vyplynulo, že skutočná výška strát z príslušných zmlúv na výrobu lodí bez odpočítania pomoci na zvýšenie konkurenčnej schopnosti bola približne 178 miliónov EUR (348,095 milióna DEM). V roku 1996 vznikli ďalšie straty vo výške 23,1 milióna EUR (45,121 milióna DEM), takže celková strata k 31. decembru 1996 dosahovala 201,05 milióna EUR (393,216 milióna DEM).

(26)

Keďže skutočné straty boli úplne zjavne nižšie, ako sa očakávalo [262 miliónov EUR (512,5 milióna DEM), vrátane pomoci na zvýšenie konkurenčnej schopnosti vo výške 31,9 milióna EUR (62,5 milióna DEM)], Komisia listom z 23. júna 1999 vyzvala Nemecko poskytnúť vysvetlenie prevodu čiastky 204,5 milióna EUR (400 miliónov DEM) zo strany KWW svojej materskej spoločnosti.

(27)

Z odpovede Nemecka listom z 30. júna 1999 možno vyrozumieť, že čiastka rozdielu sa od KWW nepožadovala späť. V liste sa argumentovalo tým, že poskytnutie čiastky odsúhlasenej ako vyrovnanie straty bolo zaručené a predstavovalo paušál, takže KWW si čiastku rozdielu mohlo ponechať.

(28)

Vo svojom rozhodnutí o začatí formálneho preverovacieho konania Komisia konštatovala, že KWW dostala pomoc na udržanie prevádzky ako vyrovnanie straty vo výške 262 miliónov EUR (512,5 milióna DEM) [vrátane 32 miliónov EUR (62,5 milióna DEM) pomoci na zvýšenie konkurenčnej schopnosti), zatiaľ čo skutočné straty vznikli iba vo výške 201,05 milióna EUR (393,216 milióna DEM)]. To vzbudilo domnienku, že KWW v rámci vyrovnania strát dostala zhruba 61 miliónov EUR (119,284 milióna DEM) navyše, čo je v rozpore s ustanovením, podľa ktorého smú východonemecké lodenice dostať len takú štátnu pomoc, ktorá je pre ich reštrukturalizáciu nevyhnutná. Komisia okrem toho konštatovala, že vo všetkých svojich odsúhlasovacích rozhodnutiach výslovne poukazovala na to, že sa v rámci svojich preverovacích a kontrolných oprávnení bude starať o to, aby lodenice dostali len takú štátnu pomoc, ktoré je pre ich reštrukturalizáciu nevyhnutná. Keďže podľa toho lodenice môžu dostať len takú štátnu pomoc, ktoré je pre ich reštrukturalizáciu nevyhnutná, a Komisia sa zaviazala starať sa o dodržiavanie tohto ustanovenia, za činnosť zlučiteľnú s povoľovacími rozhodnutiami Komisie možno považovať iba vyrovnanie reálnych strát.

(29)

Komisia preto vyjadrila svoje pochybnosti nad zlučiteľnosťou čiastky 61 miliónov EUR (119,284 milióna DEM) pomoci na udržanie prevádzky so spoločným trhom.

(30)

Zväz dánskych lodeníc (Foreningen av Jernskibs- og Maskinbyggerier i Danmark – Skibsvaerftsforeningen) doručil Komisii 9. a 13. júna 2000 svoje stanovisko. V dňoch 9. a 28. júna 2000 bolo ďalej doručené stanovisko Zväzu dánskeho priemyslu (Dansk Industri). KWW doručila svoje stanoviská 6. júna 2000.

(31)

Zväz dánskych lodeníc pokladá za nevyhnutný neustály dohľad nad dodržiavaním platných predpisov Komisiou. Od roku 1992 v Dánsku viacero lodeníc ukončilo prevádzku alebo prepustilo zamestnancov, takže sa počet pracovných miest v tomto odvetví znížil na polovicu. V prípade súvisiacich spoločností a dodávateľov tiež zaniklo veľa pracovných miest. Vymedzenie negatívneho pôsobenia štátnej pomoci na lodiarsky priemysel iných členských štátov preto dnes nie je menej dôležité ako predtým. Z tohto dôvodu by sa na preverenie poskytnutia štátnej pomoci a podmienok, ktoré sú s jej poskytnutím spojené, nemali uplatňovať ani o trochu menej prísne meradlá ako v období medzi rokmi 1992 a 1994.

(32)

Z prípravných dokumentov k smernici 92/68/EHS podľa stanoviska zväzu vyplýva, že Rade bola predložená obšírna analýza potrebnosti štátnej pomoci, ktorú Komisia pripravila. Ako v prípade iných lodeníc, pomoc sa udelila v podobe odpustenia starých dlhov, zvýšenia vlastného imania a vyrovnania straty. Rada síce stanovila hornú hranicu celkovej sumy rozličných foriem štátnej pomoci, nestanovila však žiadne horné hranice štátnej pomoci pre jednotlivé lodenice. V prípade starých dlhov a zvýšenia vlastného imania bola sadzba štátnej pomoci jasná. V prípade vyrovnania dlhu však mala Komisia stanoviť konečnú výšku v určitom rámci. Pritom sa Komisia samozrejme musí starať o to, aby sa štátna pomoc neminula svojho účelu. Prostredníctvom ďalších kontrol by mala dbať aj o to, aby štátna pomoc smerovala výlučne na svoj stanovený účel. Rada tieto podmienky na poskytnutie štátnej pomoci stanovila v júni a júli 1992 v spolupráci s Nemeckom. Nemecko sa preto nemôže odvolávať na neskoršie vytvorené dohody s kupujúcim lodenice, ktoré sa od dohodnutého obsahovo odlišujú.

(33)

Aby sa zabránilo, že zo štátnej pomoci budú ťažiť tretie osoby, požadovali sa hlásenia o prelievaní kapitálu. Ak by sa sporná štátna pomoc poskytovala nezávisle od nákladov prijímateľa pomoci, neboli by potrebné žiadne hlásenia o prelievaní kapitálu, ktoré mali zabrániť, aby sa nadbytočné sumy previedli na vlastníkov zvýhodnenej spoločnosti.

(34)

Štátna pomoc vo výške 262 miliónov EUR (512,5 milióna DEM), poskytnutá na vyrovnanie strát, sa nevyužila úplne na účely, na ktoré bola určená. Toto je logický uzáver na základe okolnosti, že straty nedosiahli čiastku poskytnutej štátnej pomoci. Štátna pomoc sa preto minula svojho účelu. Aj keď sa Komisia nevyjadrila k tomu, kde sa tieto čiastky nachádzajú, poskytnutie pôžičky materskej spoločnosti vytvára predpoklad, že tá zo štátnej pomoci čiastočne ťažila. Podľa podmienok stanovených Radou tomu Komisia bola povinná zabrániť. Čiastka, ktorá sa nepoužila na pokrytie straty a ktorá sa protiprávne previedla materskej spoločnosti, sa musí pokladať za poskytnutie nového kapitálu, pretože sa na to použili prostriedky, ktoré prekročili sumu schválenú Radou na tieto zvláštne účely. Použitie štátnej pomoci je podľa stanoviska zväzu nielen v rozpore s podmienkami formulovanými Komisiou, ale aj so smernicou 92/68/EHS.

(35)

Zväz dánskych lodeníc zo svojich informácií o veci vyvodil uzáver, že KWW dostala štátnu pomoc, ktorej výška presahuje jej skutočné straty. Podľa názoru zväzu nikdy nesmie byť v záujme Rady ani Komisie, že štátna pomoc na udržanie prevádzky, ktorou sa vyrovnávajú straty z plnenia objednávok, bude vyššia ako skutočne vzniknuté straty.

(36)

Zväz je toho názoru, že keď Komisia na základe hraníc stanovených radou ministrov odsúhlasuje subvencie v tej forme, že sa prijímateľovi za presne určených podmienok prizná konkrétna suma, toto odsúhlasenie sa za predpokladu, že sa splnili stanovené podmienky, neskôr nemôže zrušiť – hoci by Komisia aj zmenila svoj pôvodný výklad. Na druhej strane nemôže ani Komisia, ani členské štáty schváliť štátnu pomoc, ktorá prekračuje rámec, ktorý je v záujme rady ministrov, prípadne to, čo predpokladá Zmluva o založení ES, dokonca aj vtedy, ak by prijímateľ pomoci postupoval v dobrej viere.

(37)

Podľa názoru Zväzu dánskeho priemyslu by Spoločenstvo malo prirodzene zabezpečiť splnenie povinnosti, aby Komisia kontrolovala použitie ňou odsúhlasenej štátnej pomoci. Od začiatku 90. rokov dánsky lodiarsky priemysel musel znášať viacero skončení prevádzky v lodeniciach a masívne znižovanie počtu pracovných miest v tomto odvetví. Európske lodenice a ich súvisiace podniky reagovali na zásahy do trhového prostredia citlivo, predovšetkým ak sa udiali vo forme štátnej pomoci.

(38)

Ak KWW v tomto zvláštnom prípade použila rozdiel medzi svojimi skutočnými stratami a sľúbeným vyrovnaním straty na iné účely ako priamo na reštrukturalizáciu, táto čiastka rozdielu predstavuje pomoc na udržanie prevádzky a ešte väčšmi zhoršuje už aj teraz ťažké konkurenčné podmienky medzi európskymi lodenicami.

(39)

Podľa názoru Zväzu dánskeho priemyslu je nezlučiteľné so všeobecnými zásadami komunitného práva, ak si prijímateľ štátnej pomoci smie uplatniť vyrovnanie straty aj vtedy, keď straty nedosiahnu priznané vyrovnanie. Zväz však nemôže povedať, či takéto uplatnenie nebolo povolené v prípadnom nezverejnenom protokole alebo inom doklade k schváleniu smernice 92/68/EHS.

(40)

Zväz dánskeho priemyslu konštatuje, že prijímateľ pomoci zastáva taký postoj, akoby Komisia v rámci odsúhlasenia štátnej pomoci na reštrukturalizáciu schválila privatizačnú zmluvu ako celok, a tým aj zásadu, že účel použitia pomoci na reštrukturalizáciu nie je viazaný na splnenie žiadnych podmienok. Podľa názoru zväzu sa štátna pomoc, ktorú Komisia odsúhlasila podľa poverenia Rady a podľa ustanovení Zmluvy o založení ES, už neskôr nemôže zmeniť, aj keby Komisia k danej problematike neskôr zaujala iný postoj. Takéto dohody sú podľa zväzu pre Komisiu záväzné. V žiadnom prípade prijímatelia pomoci nemôžu ani v dobrej viere na základe odsúhlasenia opatrenia štátnej pomoci odvodzovať určité práva, ak Komisia alebo členský štát porušili ustanovenia stanovené Radou alebo zakotvené v Zmluve o založení ES.

(41)

Treba poznamenať, že argumenty KWW sú v podstate zhodné s argumentmi predostretými nemeckou vládou, takže sú v nasledujúcich bodoch iba krátko zhrnuté.

(42)

KWW argumentuje, že neexistuje žiadny právne relevantný dôvod na to, aby Komisia sedem rokov po jej odsúhlasení spochybňovala zákonnosť štátnej pomoci na reštrukturalizáciu. V privatizačnej zmluve medzi štátnym privatizačným ústavom a Kvaernerom sa zakotvila paušálna suma na vyrovnanie strát prameniacich z vyhotovenia objednávok bez toho, aby sa Kvaerneru určila podmienka vrátiť v prípade nižších strát vzniknutý rozdiel. Komisii bol podľa KWW obsah príslušných dokumentov známy. Komisia rozhodla o potrebe spornej pomoci napriek týmto súvislostiam a povoľovacie rozhodnutia ani neobsahovali podmienku alebo klauzulu, podľa ktorej by bolo treba vrátiť rozdiel medzi odhadovanými a skutočnými stratami.

(43)

Pre KWW je sporná čiastka 60,988 milióna EUR (119,284 milióna DEM) časťou celkovej štátnej pomoci, ktorú jej Komisia odsúhlasila svojimi rozhodnutiami z roku 1993. Ide o platnú pomoc, ktorej zlučiteľnosť sa nemôže dodatočne znovu preskúmať.

(44)

KWW ďalej tvrdí, že iba časť sporných čiastok bola štátnou pomocou. Len 29,812 milióna EUR (58,309 milióna DEM) bolo pomocou na udržanie prevádzky, vyplatenou peňažnou formou. Položky súvahy, ktoré sa tiež použili na pokrytie nákladov reštrukturalizácie, sa nemôžu považovať za štátnu pomoc, keďže ide o majetok lodeníc, ktorý bol postúpený prostredníctvom otvoreného postupu bez stanovenia podmienok.

(45)

Podľa názoru KWW sa musí uskutočniť právne posúdenie prípadu na základe povoľovacích rozhodnutí Komisie. KWW zastáva názor, že jej správanie je úplne a celkom v súlade s povoľovacími rozhodnutiami Komisie z nasledujúcich dôvodov:

(46)

K písmenu a) KWW uvádza, že privatizačná zmluva bola vytvorená tak, že Kvaerner ručí za uhradenie všetkých prípadných strát, ktoré prekročia odhadované straty. Kvaerner mal, naopak, ťažiť z toho, ak by boli straty nižšie, ako sa očakávalo. Pokrytie všetkých nákladov na reštrukturalizáciu bez možnosti požadovať vrátenie prostriedkov bolo pre Kvaerner podstatnou podmienkou prevzatia lodeníc. V prípade povinnosti vrátiť poskytnuté prostriedky by Kvaerner lodenice nikdy neprevzal. Vyplýva to z odseku 12 privatizačnej zmluvy, ktorý hovorí, že v prípade, ak budú jednotlivé platby na základe práva ES zamietnuté, má Kvaerner právo odstúpiť od privatizačnej zmluvy.

(47)

Podľa názoru KWW bola Komisii známa zmluva medzi Kvaernerom a Nemeckom a úprava vyrovnania straty vo forme zaplatenia paušálu. V prípade akýchkoľvek pochybností mala Komisia začať konanie a zaradiť možné vrátenie poskytnutých prostriedkov ako podmienku do svojich rozhodnutí.

(48)

K písmenám b) a c) KWW uvádza, že rozhodnutia Komisie neobsahujú žiadne ustanovenia, ktoré by ju oprávňovali na opätovné preskúmanie odsúhlasenej pomoci. Pomoc bola odsúhlasená ako celok. V rozhodnutiach chýbali akékoľvek klauzuly alebo poukazy, podľa ktorých by sa malo na základe povoľovacích rozhodnutí zaplatiť iba vyrovnanie straty do výšky skutočných strát. Rozhodnutia neobsahovali žiadne obmedzenia, ktoré by oprávňovali na neskoršiu kontrolu. Týmto smerom poukazuje len jedna jediná veta, že sa Komisia zaviazala Rade starať sa v rámci svojich preverovacích a kontrolných oprávnení o to, aby lodenice dostali iba takú štátnu pomoc, akú na svoju reštrukturalizáciu potrebujú.

(49)

KWW pokladá túto vetu iba za poznámku pred uvoľnením jednotlivých tranží, ktorou sa zdôrazňuje, že Komisia využila svoje preverovacie a kontrolné oprávnenia v rámci povoľovacieho konania, aby zistila nutnosť štátnej pomoci. Veta mala len odôvodniť, prečo Komisia odsúhlasila pomoc na reštrukturalizáciu vo viacerých tranžiach.

(50)

Podľa názoru KWW možno povoľovacie rozhodnutia Komisie chápať iba tak, že sa odsúhlasila pomoc v súlade s privatizačnou zmluvou, to znamená bez povinnosti neskoršieho vrátenia prostriedkov v prípade, že skutočné straty budú nižšie, ako sa očakávalo.

(51)

K písmenu d) KWW poznamenáva, že Komisia vo svojich rozhodnutiach nespresnila, že pomoc mala slúžiť na vyrovnanie strát, naopak, tvrdí, že odsúhlasenie platilo úplne všeobecne pre pomoc na udržanie prevádzky. Pomoc bola primerane podľa zámeru zmluvy o prevzatí medzi Kvaernerom a THA určená na to, aby pokryla časť nákladov na reštrukturalizáciu. Pomoc sa využila na reštrukturalizáciu lodeníc, a tým na účely, na ktoré bola určená.

(52)

KWW ďalej argumentuje, že Komisia od roku 1996 vedela, že skutočné straty boli výrazne nižšie ako odhadované. Podľa Kvaernera sa fakty odovzdávali tak, ako boli v okamihu vytvorenie hlásenia k dispozícii. Kvaerner a Nemecko po predložení posledného hlásenia o prelievaní kapitálu za obdobie do konca roka 1995 neboli povinní poskytovať Komisii ďalšie informácie o vývoji strát.

(53)

Komisia musela na základe hlásenia o prelievaní kapitálu za rok 1995 zistiť, že straty neboli také vysoké, ako sa očakávalo. Rozdiel medzi stratami vykázanými v hlásení o prelievaní kapitálu za rok 1995 [31. decembra 1995 – 224,861 milióna EUR (439,791 mil. DEM)] a správou audítora z 25. apríla 1997 [31. decembra 1996 – 201,048 milióna EUR (393,216 milióna EUR)] preto ukazuje na to, že predpokladané riziko sa v jednotlivých prípadoch celkom nepotvrdilo.

(54)

Podľa názoru KWW by sa štátna pomoc na zvýšenie konkurenčnej schopnosti vo výške 31,955 milióna EUR (62,5 milióna DEM) nemala účtovať ako vyrovnanie straty. Rozdiel medzi odhadovanými a skutočnými stratami by sa tým znížil.

(55)

Podľa údajov Nemecka ide v prípade spornej čiastky 60,988 milióna EUR (119,284 milióna DEM) o platnú pomoc, ktorá je časťou pomoci na udržanie prevádzky, ktorú Komisia odsúhlasila rozhodnutím z 3. marca 1993 a 17. januára 1994. Je preto nepochopiteľné, že Komisia začala konanie pre úradne neprihlásenú pomoc, to znamená novú pomoc. Komisia nemôže bez príslušného ustanovenia vo svojom rozhodnutí opätovne preskúmavať zlučiteľnosť pomoci, ktorú roky predtým vyhlásila za zlučiteľnú so spoločným trhom. To protirečí zásade právnej istoty a ochrany dôvery.

(56)

Nemecko predkladá okrem toho aj skutočnosť, že nie všetky čiastky, ktoré Komisia uviedla vo svojich povoľovacích rozhodnutiach, skutočne predstavovali štátnu pomoc. Komisia odsúhlasila plné pokrytie nákladov na reštrukturalizáciu. Nepreverovala si pritom, do akej miery sa reštrukturalizácia bude financovať z vlastných prostriedkov lodeníc. Predpovedané straty zo zmlúv podpísaných po 1. júli 1990 dosahovali celkovú výšku 230,08 milióna EUR (450 miliónov DEM). Na pokrytie tejto sumy, ako sa vykazuje v platobnom pláne doručenom Komisii, sa nepoužila len štátna pomoc vo forme hotovosti vo výške 29,812 milióna EUR (58,309 milióna DEM), ale aj vlastné prostriedky lodeníc, ktoré boli uvedené ako položky súvahy. Vlastné prostriedky sa nemôžu považovať za štátnu pomoc, keďže ide o majetok lodeníc, ktorý im bol postúpený v rámci otvoreného konania bez stanovenia akýchkoľvek podmienok.

(57)

Nemecko zdôrazňuje, že lodenice by sa neboli dali zreštrukturalizovať bez štátnej pomoci, ktorá bola stanovená v privatizačnej zmluve a odsúhlasená Komisiou, pretože Kvaerner ako záujemca s najlepšou ponukou bol ochotný iba na základe poskytnutia štátnej pomoci vykonať reštrukturalizáciu na vlastné riziko. Ak by Komisia svojho času mala pochybnosti o hodnovernosti výšky strát, predpovedanej v platobnom pláne, nemala odsúhlasiť štátnu pomoc ako paušálnu sumu, ale zapracovať do dokumentov klauzulu, ktorá vyjadruje, že odsúhlasenie platí iba pre štátnu pomoc do výšky skutočných strát. Rozhodnutia však takúto klauzulu neobsahujú a Komisia to ani vtedy vôbec nemala v úmysle, aby sa tam nachádzala. Dohodnutá paušálna suma bola preto myslená ako konečná čiastka. Riziká a možnosti spojené s možným prekročením alebo nedosiahnutím tejto čiastky boli zamýšľané ako stimul pre KWW, aby reštrukturalizáciu vykonala tak rýchlo a efektívne, ako je to len možné.

(58)

Nemecko poukazuje na svoj list Komisii z 28. mája 1993, v ktorom jej oznámilo, že privatizačná zmluva od zvýhodnených lodeníc nepožaduje žiadne doklady o skutočne vzniknutých nákladoch ako podmienku vyrovnania straty. Kupujúci lodeníc podľa listu nesie riziko prípadných vyšších nákladov. Na druhej strane by mali kupujúcemu pripadnúť prostriedky, ktoré sa ušetria nižšími nákladmi, na čo sú však zo skúsenosti iba malé vyhliadky. Paušálna pomoc na udržanie prevádzky bola preto potrebná na privatizáciu východonemeckých lodeníc.

(59)

Nemecko ďalej odkazuje na svoj list zo 16. októbra 1993, v ktorom vysvetľuje, že sa neplánuje ďalší dohľad nad vývojom strát. To zodpovedá zmluvnému dohovoru s kupujúcim, podľa ktorého KWW nesie plné riziko vyšších strát, ako sa predpokladali v čase podpísania zmluvy.

(60)

Komisia preto v roku 1993 s plným poznaním stavu veci odsúhlasila celkovú štátnu pomoc bez akýchkoľvek obmedzení. Pomoc sa potom podľa plánu okamžite vyplatila, to znamená dávno predtým, ako sa zistilo, aká je skutočná výška strát.

(61)

Nemecko prichádza aj s ďalším argumentom, že Komisia si nevyhradila právo, že neskôr znovu preverí potrebu štátnej pomoci. Tak rozhodnutie z marca 1993, ako ani z januára 1994 neposkytuje dôvody na to, že by odsúhlasenie štátnej pomoci malo platiť iba do výšky skutočne vzniknutých strát, a konečné posúdenie by sa vykonalo až po oboznámení sa s presnou výškou strát. Ani v rozhodnutiach Komisie nič nenaznačuje, že by sa neskôr mali požadovať dôkazy o skutočnej výške strát a žiadať o vrátenie „nepotrebnej“ štátnej pomoci. Aby Komisia mohla právoplatne presadzovať túto požiadavku, mala do svojho rozhodnutia vložiť výslovné ustanovenie s týmto obsahom.

(62)

Nemecko napadlo aj pasáž v povoľovacích rozhodnutiach, v ktorých sa píše: „Komisia však vzhľadom na svoje záväzky, ktoré urobila voči Rade, smie poskytnúť iba takú štátnu pomoc, ktorej potreba sa preukáže…“ Keďže Komisia následne odsúhlasila túto štátnu pomoc bez akýchkoľvek podmienok, na ktoré by jej poskytnutie bola viazala, možno túto vetu vykladať iba tak, že sa Komisia presvedčila o potrebe tejto štátnej pomoci ešte pred jej odsúhlasením.

(63)

Podľa názoru Nemecka nemožno rozhodnutia interpretovať tak, že Komisia používa svoje preverovacie a kontrolné oprávnenia na to, aby spätne skúmala potrebnú čiastku štátnej pomoci. Komisia si právo takéhoto preskúmania ani dopredu nevyhradila.

(64)

V povoľovacích rozhodnutiach je napísané len to, že Komisia sa zaviazala Rade, že sa bude v rámci svojich preverovacích a kontrolných oprávnení starať o to, aby lodenice dostali iba toľko štátnej pomoci, koľko potrebujú na svoju reštrukturalizáciu. Táto výpoveď sa použila na vysvetlenie, prečo Komisia neodsúhlasila štátnu pomoc prostredníctvom jediného rozhodnutia, ale ju uvoľnila vo viacerých tranžiach. Okrem toho táto veta poukazuje na to, že Komisia s konečnou platnosťou rozhodla o potrebe tejto štátnej pomoci už pred uvoľnením tranží.

(65)

Nemecko ďalej rozoberá, že jeho list z 28. mája 1993 v rozpore s tvrdeniami Komisie pri začatí konania neobsahuje nič, z čoho by sa dalo usudzovať, že Nemecko má zabezpečiť, že Komisia bude môcť preveriť použitie štátnej pomoci po jej poskytnutí a odsúhlasení. V liste sa poukazuje iba na to, že Komisia môže pred uvoľnením tranží opätovne preskúmať, na čo sa majú prostriedky štátnej pomoci využiť. Na tento účel je v liste z 28. mája 1993 odvolávka na podklady podávajúce vysvetlenie účelu použitia štátnej pomoci, ktoré svojho času vypracovali lodenice. Tieto podklady od KWW boli prílohou k tomuto listu. Výzva na opätovné preskúmanie použitia štátnej pomoci sa vzťahovala výlučne na tieto podklady.

(66)

Podľa názoru Nemecka by výpoveď v rozhodnutí Komisie o odsúhlasení druhej tranže, podľa ktorej je povolená čiastka najvyššou čiastkou štátnej pomoci na udržanie prevádzky, ktorá sa lodeniciam smie vyplatiť, mohla znamenať iba to, že lodenice nesmú dostať žiadnu pomoc na udržanie prevádzky, ktorá by prekračovala hranicu predpokladanú v privatizačnej zmluve, predovšetkým však žiadnu ďalšiu štátnu pomoc na základe odsúhlasených ustanovení o štátnej pomoci.

(67)

Zo súvislosti, že sa pre Komisiu po odsúhlasení štátnej pomoci vypracovalo hlásenie predovšetkým vo forme takzvaných hlásení o prelievaní kapitálu (Spillover-Berichte), nemožno odvodiť žiadne oprávnenie Komisie vykonávať opätovné preskúmanie potreby štátnej pomoci. Hlásenia o prelievaní kapitálu boli plánované ako dôkaz, že štátna pomoc nevytvára efekty vyžarovania na iné spoločnosti. V rozpore s tvrdeniami Komisie nespočíval účel hlásení v tom, aby sa zistila skutočná výška strát. Údaje o využití pomoci v hláseniach mali slúžiť len na to, aby sa zrozumiteľným spôsobom v súlade s účelom kontrol prelievania kapitálu zdokumentovalo, že sa štátna pomoc neprenášala z investora na iné lodenice.

(68)

Nemecko vysvetľuje, že včas splnilo svoje povinnosti podávať hlásenia. Posledné hlásenie o prelievaní kapitálu za obdobie do 31. decembra 1995 bolo Komisii doručené 6. júla 1996. Na základe údajov v tomto hlásení muselo byť Komisii najneskôr od júla 1996 známe, že skutočné straty sa pohybovali výrazne pod hranicou 262,037 milióna EUR (512,5 milióna DEM).

(69)

Nemecko odôvodňuje rozdiel medzi skutočnými stratami v hlásení za rok 1995 a správou audítorskej spoločnosti Arthur Andersen, ktorú 25. júla 1997 predložila k stavu k 31. decembru 1996, tou skutočnosťou, že nedošlo v plnom rozsahu k zhodnoteniu rizika a že sa situácia v roku 1996 zmenila vzhľadom na časový posun. Niektoré z očakávaných rizík sa konkrétne neprejavili. Preto boli skutočné straty napokon nižšie, ako sa predpovedalo k 31. decembru 1995.

(70)

V rozpore s tvrdeniami Komisie pri začatí konania sa však v roku 1996 nevychádzalo z toho, že by straty boli nižšie, ako sa uvádzalo v hlásení o prelievaní kapitálu. Súvaha lodeníc bola vypracovaná starostlivo, pričom sa dbalo na dodržanie predpisov o dostatočnej tvorbe rezerv. Pri odhadoch strát sa vychádzalo z najvyšších možných strát. Komisia bola preto o rozdiele medzi pôvodne predpovedanými stratami a skutočnou úrovňou strát informovaná už od júla 1996. Napriek tomu si až v lete 1999 vyžiadala informácie o skutočných stratách a až vo februári 2000 začala konanie.

(71)

Nemecko ďalej argumentuje tým, že ak by Komisia aj napriek tomu prišla k záveru, že rozdiel medzi odhadovanými a skutočnými stratami je závažný v zmysle porušenia právnych predpisov pre štátnu pomoc, tento rozdiel nie je taký vysoký, ako Komisia tvrdí. Komisia vyčíslila výšku pomoci prijatej na vyrovnanie strát na 262,037 milióna EUR (512,5 milióna DEM). Táto čiastka sa skladá z odhadovaného vyrovnania straty [230,081 milióna EUR (450 miliónov DEM)] a pomoci na zvýšenie konkurenčnej schopnosti [31,955 milióna EUR (62,5 milióna DEM)]. „Štátna pomoc na podporu konkurenčnej schopnosti“ však nebola určená na to, aby vyrovnávala straty, ale ako v iných prípadoch aj na to, aby nahrádzala nevýhody, ktoré všetkým nemeckým lodeniciam vznikajú kvôli ich zemepisnej polohe v Nemecku a v Európe. Toto ustanovenie bolo odsúhlasené Komisiou. Preto sa skutočné straty mohli vyrovnať iba pôvodným výpočtom straty vo výške 230,081 milióna EUR (450 miliónov DEM). Rozdiel tak podľa Nemecka dosahuje iba 29,033 milióna EUR (56,784 milióna DEM).

(72)

Smernica 90/684/EHS, zmenená a doplnená smernicou 92/68/EHS, obsahuje ustanovenie výnimky zo zákazu poskytovania štátnej pomoci pre odvetvie lodiarstva, z ktorej môžu ťažiť lodenice so sídlom na území bývalej NDR. Tým sa takýmto opatrením mala poskytnúť možnosť vykonať nevyhnutne potrebné hĺbkové reštrukturalizačné opatrenia na dosiahnutie konkurenčnej schopnosti. Podľa článku 10a ods. 2 smernice 90/684/EHS možno štátnu pomoc na udržanie prevádzky v oblasti novej výroby a prestavby lodí pre lodenice na území bývalej NDR do 31. decembra 1993 považovať pri dodržaní určitých podmienok za zlučiteľnú so spoločným trhom. Jednou z týchto podmienok je každoročná povinnosť Nemecka predkladať hlásenia. Komisia musí zároveň zaručiť, že štátna pomoc poskytnutá na základe tohto článku bude ovplyvňovať obchodné podmienky do takej miery, žeby to protirečilo spoločnému záujmu.

(73)

Komisia na základe smernice 90/684/EHS zmenenej a doplnenej smernicou 92/68/EHS, odsúhlasila vo forme dvoch rozhodnutí určité opatrenia v prospech lodeníc na území bývalej NDR. Tieto opatrenia zahŕňali aj pomoc na udržanie prevádzky, ktorá sa podľa článku 87 ods. 3 písm. e) Zmluvy o založení ES pokladá za zlučiteľnú so spoločným trhom.

(74)

V povoľovacích rozhodnutiach sa objavuje aj odkaz na skutočnosť, že sa Komisia zaviazala zabezpečiť, aby lodenice v nových spolkových krajinách dostali iba toľko štátnej pomoci, koľko potrebujú na svoju reštrukturalizáciu. Smernicou 92/68/EHS, ktorá obsahuje výnimku zo všeobecne platného zákazu poskytovania štátnej pomoci na udržanie prevádzky pre lodiarsky priemysel, sa malo umožniť „udržanie prevádzky lodeníc“ počas reštrukturalizácie. Štátna pomoc, ktorá sa poskytla na základe týchto ustanovení, sa smela využiť iba na tento účel – to znamená výlučne na reštrukturalizáciu lodeníc. Komisia preto povolila poskytnutie štátnej pomoci len pod podmienkou, že je potrebná na udržanie prevádzky lodenice počas reštrukturalizácie. Úplne jasne to vyplýva zo štvrtého odseku rozhodnutia doručeného Nemecku listom z 3. marca 1993 [SG (93) D/4052], prípadne zo 17. januára 1994 [SG (94) D/567] (6).

(75)

V rozhodnutí Komisie o uvoľnení druhej tranže štátnej pomoci, ktoré sa spolkovej vláde oznámilo listom zo 17. januára 1994, sa okrem toho zdôrazňuje, že táto pomoc na udržanie prevádzky predstavuje najvyššiu prípustnú hranicu pomoci pre zmluvy uzatvorené lodenicou do 31. decembra 1993. To ukazuje, že sa nemeckej vláde a zvýhodneným lodeniciam neomylne objasnilo, v čom spočíva zmysel a účel rozhodnutia – že totiž odsúhlasená štátna pomoc predstavuje najvyššiu možnú čiastku, ktorá sa môže vyčerpať iba do tej miery, do akej je nevyhnutne potrebný pre úspech reštrukturalizačného zámeru.

(76)

Nemecká vláda a KWW tvrdia, že Komisia pred uvoľnením tranží s konečnou platnosťou rozhodla o nutnosti štátnej pomoci. Okrem toho nenadviazala svoje rozhodnutia na podmienky, ktoré by ju mohli oprávňovať na neskoršie opätovné preskúmanie štátnej pomoci. Komisia podľa ich názoru okrem toho odsúhlasila paušálnu výšku pomoci, pričom poznala fakt, že privatizačná zmluva nepredpokladala povinnosť vrátenia prostriedkov. Ak by Komisia svojho času bola mala pochybnosti o hodnovernosti predpovede strát, ktorá jej bola predložená, bolo jej povinnosťou zahrnúť do svojich rozhodnutí klauzulu, ktorá stanovuje, že odsúhlasenie platí iba pre štátnu pomoc do výšky skutočných strát.

(77)

Ako vysvetľuje už vo svojom rozhodnutí o začatí konania (7), Komisia konštatuje, že v prípadoch, keď sa poskytuje štátna pomoc na reštrukturalizáciu, ktorá sa zrealizuje až následne po rozhodnutí o zlučiteľnosti pomoci, odsúhlasené čiastky štátnej pomoci sa musia opierať o odhady. Takéto odhady boli nutné práve v tomto dotyčnom prípade, keďže sa pomoc na základe článku 10a ods. 2 písm. a) smernice 90/684/EHS musela vyplatiť do 31. decembra 1993. Predtým uvedené rozhodnutia zohľadňujú túto naliehavosť poznámkou: „[it] is clear to the Commission that a decision is urgently needed in order not to inhibit the possibilities of the yard to restructure“ [Komisii je jasné, že je naliehavo nutné urobiť rozhodnutie, aby sa neohrozili možnosti reštrukturalizácie lodeníc].

(78)

Komisia bola nútená vydať svoje rozhodnutie dopredu na základe informácií, ktoré jej dala k dospozícii nemecká vláda. Z tohto dôvodu bolo potrebné zahrnúť do rozhodnutí príslušné podmienky, pokiaľ ide o nutnosť štátnej pomoci, čo sa aj výslovne stalo. Pri prijímaní rozhodnutí Komisia nespochybňovala hodnovernosť predpovedí straty, musela však zabezpečiť, aby sa v prípade, že straty nedosiahnu predpovedanú výšku, poskytnuté vyrovnanie straty stalo nezlučiteľnou pomocou, a tak sa muselo žiadať jej vrátenie.

(79)

Komisia preto vo všetkých rozhodnutiach o uvoľnení tranží štátnej pomoci pripomína svoje záväzky voči Rade, ktoré jej dala pri vydaní ustanovenia výnimky z inak platných predpisov pre lodenice na území Spoločenstva. Podľa týchto záväzkov sa bude starať v rámci svojich preverovacích a kontrolných oprávnení o to, aby lodenice v nových spolkových krajinách dostali len toľko štátnej pomoci, koľko je potrebné, „aby sa neohrozila možnosť reštrukturalizácie lodeníc“. Je preto nepochybné, že predstava Nemecka o štátnej pomoci poskytnutej po ukončení reštrukturalizácie ako paušálnej čiastky nie je v súlade ani so znením smernice, ani s rozhodnutiami Komisie.

(80)

Pred vydaním rozhodnutí o štátnej pomoci Nemecko doručilo Komisii kópiu zmluvy o prevzatí medzi THA a spoločnosťou Kvaerner Warnow Werft. Podľa Nemecka tým bola Komisia plne informovaná o pomoci poskytnutej vo forme paušálnej čiastky. Nemecko však nevysvetľuje, nakoľko by takáto zmluva medzi THA a Kvaerner Warnow Werft mohla byť záväznou pre tretie strany, menovite Komisiu.

(81)

Nemecko ďalej odkazuje na svoj list z 28. mája 1993, v ktorom Komisii oznámilo ďalšie podrobnosti k privatizácii východonemeckých lodeníc. V podstate pritom išlo o vysvetlenie tvrdenia, že pomoc na udržanie prevádzky je potrebná, aby sa pokryli straty z objednávok a z nedostatočnej zamestnanosti (nevyťaženosti). Nemecko ďalej poukázalo na to, že vyrovnanie strát na základe predloženia platobného dokladu sa v zmluve o prevzatí nepredpokladalo, aby sa vyhlo neekonomickému vedeniu spoločnosti. Cieľom THA podľa Nemecka bolo presunúť finančné riziko ďalších strát ma investora. Z tohto dôvodu sa museli pravdepodobné straty lodeníc – vrátane Warnow Werft – stanoviť pokiaľ možno čo najpresnejšie dopredu.

(82)

Nemecko okrem toho uviedlo, že sa na vyváženie dohodlo, že v nepravdepodobnom prípade priaznivejšieho vývoja nákladov bude z toho ťažiť investor. Tento mechanizmus mal byť pre investora stimulom, aby pokiaľ možno čo najskôr uskutočnil prechod lodeníc do trhových podmienok.

(83)

Práve z tohto dôvodu Komisia vo svojom rozhodnutí zo 17. januára 1994 znovu opakovala záväzky, ktoré na seba Nemecko prevzalo. Tie už boli jednoznačne zachytené v prvom rozhodnutí doručenom Nemecku listom z 3. marca 1993. Okrem toho sa Komisia rozhodla, že odpovie vo forme rozhodnutia, to znamená napadnuteľného právneho aktu, ktorý by mohol nadobudnúť štatút konečného rozhodnutia. Keďže Nemecko nemalo nejasnosti ani vo veci predpisov o štátnej pomoci, ani o stave veci, Komisia nechápe jeho chybnú interpretáciu povoľovacích rozhodnutí z rokov 1993 a 1994. V tomto rozhodnutí sa jednoznačne vyhlásilo, že Komisia sa v rámci svojich kontrolných a preverovacích oprávnení bude starať o to, aby lodenice dostali iba toľko štátnej pomoci, koľko potrebujú na svoju reštrukturalizáciu.

(84)

Vo svojich stanoviskách tak Nemecko, ako aj KWW uplatňujú svoj postoj, že sporná čiastka vo výške 60,988 milióna EUR (119,284 milióna DEM) je časťou všeobecnej pomoci na udržanie prevádzky, ktorú Komisia odsúhlasila svojimi rozhodnutiami doručenými Nemecku v marci 1993 a januári 1994 a ktorých zlučiteľnosť sa preto už dodatočne nemôže znovu preskúmať. Prichádzajú zároveň s názorom, že nie všetky Komisiou odsúhlasené čiastky skutočne predstavovali štátnu pomoc. Časť nákladov na reštrukturalizáciu sa podľa nich financovala z vlastných prostriedkov lodeníc, ktoré sa objavujú ako položky v ich súvahe. Iba čiastka 29,812 milióna EUR (58,309 milióna DEM) bola pomocou na udržanie prevádzky, poskytnutou v peňažnej forme.

(85)

Komisia konštatuje, že celková štátna pomoc zahŕňa tak peňažnú („cash“), ako aj nepeňažnú („non-cash“) štátnu pomoc. Nepeňažná („non-cash“) štátna pomoc pozostávala z majetku prevedeného na novú spoločnosť – sčasti investičný majetok, sčasti bežné aktíva – v súvislosti s takisto prevzatými záväzkami, ktorých podiel bol však nižší. Platobný režim štátnej pomoci však pre kvalifikovanie platby ako štátnej pomoci nie je rozhodujúci. Komisia vo svojich oboch rozhodnutiach odsúhlasila pomoc na udržanie prevádzky v celkovej výške 380,9 milióna EUR (745 miliónov DEM), pričom sa časť tejto pomoci vyplatila peňažnou formou a druhá časť sa poskytla nepeňažnou formou („non-cash“). Ani jedno z rozhodnutí nebolo napadnuté Nemeckou ani zvýhodnenými lodenicami. Sú tak právne záväzné pre Nemecko, zvýhodnenú spoločnosť aj pre samu Komisiu. Okrem toho treba poukázať na to, že celková čiastka pomoci poskytnutej v peňažnej forme výrazne prekračuje spornú sumu vo výške 60,988 milióna EUR (119,284 milióna DEM). Zvýhodnená spoločnosť by musela podľa článku 230 ods. 5 Zmluvy o založení ES vzniesť proti spomínaným rozhodnutiam v lehote dvoch mesiacov žalobu, ak by pokladala ocenenie za nesprávne.

(86)

V bode 7.6.2 privatizačnej zmluvy je napísané: „Predbežná súvaha by mala odzrkadľovať zvláštny príjem vo výške 435 500 000,00 DEM určený na financovanie investícií na zvýšenie konkurenčnej schopnosti, ktoré sa v spoločnosti počas obdobia reštrukturalizácie musia vykonať a zvláštny príjem vo výške 450 000 000,00 DEM určený na financovanie strát, ktoré spoločnosti počas obdobia reštrukturalizácie vytvoria pre nedostatočnú produktivitu spoločnosti, a tiež iných strát z toho, že spoločnosť v súčasnosti nie je schopná konkurencie.“ Z toho vyplýva, že zaplatenie čiastky 450 miliónov DEM na pokrytie straty bolo jednou podmienkou kúpy spoločnosti Warnow Werft, ktorá bola zohľadnená aj v predbežnej súvahe. Predbežná súvaha preto obsahovala položky, ktoré nepatrili bezprostredne k preneseným majetkovým hodnotám, boli to, naopak, tie, ktoré KWW dostala na pokrytie strát z plnenia objednávok na výrobu lodí. Tieto položky predstavujú štátnu pomoc.

(87)

To, že jedna časť pomoci nepredstavuje peňažnú pomoc, je jasne vyjadrené v rozhodnutí Komisie doručenom nemeckej vláde 17. januára 1994: „... 617,1 milióna DEM pomoci na udržanie prevádzky, z čoho sa 113,5 milióna DEM zaplatí v peňažnej forme, z toho je 66,9 milióna DEM pomoc na zvýšenie konkurenčnej schopnosti a 46,6 milióna DEM na pokrytie časti strát z plnenia zmlúv podpísaných po 1. júli 1990…“ Z toho vyplýva, že najväčšia časť štátnej pomoci na udržanie prevádzky, ktorú Komisia týmto rozhodnutím odsúhlasila, a síce 257,4 milióna EUR (503,6 milióna DEM), bola odsúhlasená ako nepeňažná („non-cash“) štátna pomoc.

(88)

KWW sa nemôže odvolávať na to, že nenapadla rozhodnutia v častiach, ktoré sa vzťahovali na nepeňažnú („non-cash“) štátnu pomoc, preto, že Komisia vydala kladné rozhodnutie. Zaradenie prenosu majetku do poskytnutej štátnej pomoci predstavovalo pre KWW také zaťaženie, že by žaloba proti rozhodnutiu bola prípustná, ak by s tým KWW nesúhlasila. Komisia ohodnotila opatrenia ako štátnu pomoc a preverovala ich zlučiteľnosť so spoločným trhom. Znamená to, že by Komisia mohla klásť podmienky, prípadne prijať záväzky zo strany Nemecka, ktoré by mali bezprostredný vplyv na transakcie zvýhodnenej spoločnosti. V takej situácii je prípustná zrušovacia žaloba (8).

(89)

Komisia na základe prístupných informácií vykonala podrobný audit čiastok štátnej pomoci, ktoré sa po odsúhlasení opatrenia KWW vyplatili. Po preverení súvahy pred privatizáciou, súvahy pri prevzatí, hlásenia o prelievaní kapitálu od audítorskej spoločnosti Arthur Andersen, privatizačného procesu a privatizačnej zmluvy sa zdá, že lodenice nedostali štátnu pomoc vo forme odpustenia starých dlhov vo výške 42,1 milióna EUR (82,4 milióna DEM), ktorú im Komisia odsúhlasila vo svojom rozhodnutí z 3. marca 1993.

(90)

Takéto vzdanie sa vymáhania dlhov by predstavovalo štátnu pomoc iba vtedy, ak by aktíva neboli zaťažené starými záväzkami (alebo ak by aktíva boli presunuté na prijímateľa pomoci, ak sa, ako v tomto prípade, založí nová spoločnosť). Súvaha KWW v čase prevzatia však nevykazuje žiadne presunutie aktív, ktoré by boli očistené od záväzkov vo výške vzdania sa vymáhania dlhov, čo by predstavovalo štátnu pomoc. Keďže úver, ktorého splácanie bolo krátko pred privatizáciou odpustené, bol záväzkom WW (štátne lodenice), bol zvýhodnený iba štát ako predchádzajúci vlastník podielov, avšak bez toho, aby túto výhodu presunul na novú spoločnosť. Preto lodenice zjavne nepožívali výhody tejto Komisiou predtým odsúhlasenej štátnej pomoci na udržanie prevádzky.

(91)

Napokon podľa hlásenia o prelievaní kapitálu (Spillover-Bericht) sa objednávky na výrobu špeciálnych lodí – takzvaných priehradkových lodí („Kassettenschiffe“) – nepreviedli na KWW. Hoci sa vyrovnanie straty z týchto objednávok započítavalo do čiastky 315,5 milióna EUR (617,1 milióna DEM) štátnej pomoci na udržanie prevádzky, ktorú Komisia odsúhlasila 17. januára 1994, KWW nebola poverená plnením týchto objednávok. Primerane tomu KWW ani nemohla dostať vyrovnanie predpokladaných strát z plnenia týchto objednávok. Preto nie je dôvod vyrovnávať nevyplatenú štátnu pomoc vo výške 17,7 milióna EUR (34,6 milióna DEM). Ako sa spomína v odsekoch 12 až 20 tohto dokumentu, táto čiastka nebola započítaná vo vyrovnaní straty vo výške 230,08 milióna EUR (450,0 milióna DEM), ktoré sa udáva v hlásení o prelievaní kapitálu (Spillover-Bericht).

(92)

KWW dostala o 8 miliónov EUR [15,6 milióna DEM] menej štátnej pomoci na investície od spolkovej krajiny Mecklenbursko-Predpomoransko.

(93)

KWW a Nemecko argumentujú, že ak by Komisia aj napriek tomu prišla k záveru, že rozdiel medzi odhadovanými a skutočnými stratami je závažný, tento rozdiel nie je taký vysoký, ako Komisia tvrdí. Pomoc na zvýšenie konkurenčnej schopnosti vo výške 31,955 milióna EUR (62,5 milióna DEM) podľa nich nie je určená na to, aby sa vyrovnali straty, ale ako v iných prípadoch aj na to, aby nahrádzala nevýhody, ktoré všetkým nemeckým lodeniciam vznikajú pre ich zemepisnú polohu v Nemecku a v Európe.

(94)

Komisia konštatuje, že privatizačná zmluva a príslušné odôvodnenie obsahovali obšírny rozpis štátnej pomoci na reštrukturalizáciu lodeníc, ako už bolo uvedené. V rámci toho sa celková výška štátnej pomoci určenej na vyrovnanie strát počas reštrukturalizácie vyčíslila na 285,096 milióna EUR (557,6 milióna DEM). Táto suma obsahovala štátnu pomoc na vyrovnanie strát vo výške 230,091 milióna EUR (450 miliónov DEM), pomoc na zvýšenie konkurenčnej schopnosti vo výške 37,32 milióna EUR (73 miliónov DEM) a pomoc na náhradu straty z ešte nevybavenej objednávky, ktorú prevzal štátny privatizačný ústav vo výške 17,69 milióna EUR (34,6 milióna DEM).

(95)

V položke „pomoc na zvýšenie konkurenčnej schopnosti“ KWW dostala iba 31,955 milióna EUR (62,5 milióna DEM) namiesto odsúhlasených 37,3 milióna EUR (73 miliónov DEM). Pomoc na zvýšenie konkurenčnej schopnosti bola odsúhlasená na účely pokrytia straty počas reštrukturalizácie. Z tohto dôvodu Komisia započítala vyrovnanie nevyplatenej pomoci na zvýšenie konkurenčnej schopnosti do celkovo odsúhlasenej štátnej pomoci na pokrytie strát.

(96)

Aj keby bolo možné súhlasiť s argumentáciou KWW, nič by to nezmenilo na ocenení Komisiou. Je nesporné, že KWW dostalo štátnu pomoc vo forme pomoci na zvýšenie konkurenčnej schopnosti. Táto pomoc na zvýšenie konkurenčnej schopnosti predstavovala zdroj príjmov a znížila straty, či už sa označí za vyrovnanie straty, alebo nie. Následne totiž bola nižšia potreba štátnej pomoci na udržanie prevádzky vyrovnaním strát. Argumentácia KWW, aby sa pomoc na zvýšenie konkurenčnej schopnosti z počítania štátnej pomoci úplne vypustila, je neudržateľná, a preto sa zamieta.

(97)

Nemecko vyslovuje svoje pochybnosti nad oprávnením Komisie skonštatovať, či štátna pomoc bola použitá na určené účely. Komisia konštatuje, že v rozhodnutiach o povolení pomoci sa výslovne trvá na tom, že sa Komisia v rámci svojich kontrolných a preverovacích oprávnení bude starať o to, aby lodenice v nových spolkových krajinách dostali iba štátnu pomoc potrebnú na reštrukturalizáciu.

(98)

Komisia nemá rovnaký názor ako Nemecko, podľa ktorého sa v príslušnej vete spomínané kontrolné a preverovacie oprávnenia vzťahujú iba na obdobie, keď sa preverujú odhady a uvoľňujú tranže štátnej pomoci. V tejto súvislosti treba zohľadniť zvláštne okolnosti prípadu, predovšetkým skutočnosť, že podľa ustanovení smernice 92/68/EHS sa pomoc na udržanie prevádzky musela vyplatiť pred koncom roka 1993. Podobne treba zohľadniť aj fakt, že nemeckú vládu tá istá smernica zaviazala na podávanie hlásení. Na tomto pozadí možno záväzok Komisie voči Rade chápať iba tak, že si Komisia bude overovať, či sa štátna pomoc naozaj obmedzuje na minimum potrebné na reštrukturalizáciu.

(99)

Komisia konštatuje, že podľa článku 10a ods. 2 písm. d) smernice 90/684/EHS dostalo Nemecko záväzok dokladať Komisii v podobe každoročnej správy nezávislého audítora, že platby štátnej pomoci smerovali výlučne lodeniciam na území bývalej NDR. Tieto takzvané hlásenia o prelievaní kapitálu (Spillover-Bericht) sa Komisii doručovali až do ukončenia reštrukturalizácie, teda do konca roku 1995, aby sa zdokumentovalo, že štátna pomoc sa použila výlučne pre KWW. Okrem toho hlásenia obsahovali aj údaje o konkrétnom použití štátnej pomoci.

(100)

Nemecko argumentuje, že z faktu, že sa pre Komisiu po odsúhlasení štátnej pomoci vypracovalo hlásenie predovšetkým vo forme takzvaných hlásení o prelievaní kapitálu (Spillover-Berichte), nemožno odvodiť žiadne oprávnenie Komisie vykonávať opätovné preskúmanie potreby štátnej pomoci. Hlásenia o prelievaní kapitálu boli podľa neho plánované ako dôkaz, že štátna pomoc z lodeníc neprechádzala do iných spoločností. Ich účel nespočíval v tom, aby sa zistila skutočná výška strát. Údaje o využití pomoci v hláseniach mali slúžiť len na to, aby sa zrozumiteľným spôsobom v súlade s účelom kontrol prelievania kapitálu zdokumentovalo, že sa štátna pomoc neprenášala z investora na iné lodenice.

(101)

Nemecko pritom ponecháva bez povšimnutia, že obidve povoľovacie rozhodnutia ako protipovinnosť voči uvoľneniu pomoci na udržanie prevádzky na pokrytie strát obsahovali záväzky, aby sa zabránilo prehnanej kompenzácii. Pokiaľ ide o tieto upozorňovacie opatrenia, išlo o to, ušetriť si ďalšiu diskusiu o kontrolných oprávneniach, keďže nemožno vážne spochybniť, že Komisia je oprávnená a dokonca povinná vyvodiť dôsledky z nedodržiavania podstatných predpokladov na odsúhlasenie štátnej pomoci. V týchto prípadoch musí Komisia trvať na tom, aby sa žiadalo vrátenie štátnej pomoci, ktorá je nezlučiteľná so spoločným trhom, protiprávna, a preto sa na ňu treba pozerať ako na nepovolenú štátnu pomoc.

(102)

Komisia s Nemeckom súhlasí v tom, že zmysel hlásení o prelievaní kapitálu spočíval v tom, aby objasňovali, či nejaká časť štátnej pomoci na reštrukturalizáciu lodeníc neprúdila do iných spoločností, napríklad do materskej spoločnosti. Podľa povoľovacích rozhodnutí však kontrola použitia štátnej pomoci zahŕňala aj to, že sa preverí účel použitia, ku ktorému sa tieto prostriedky priradia, aby sa zaistilo, že celý objem štátnej pomoci sa použije výlučne na reštrukturalizáciu lodeníc.

(103)

Primerané použitie štátnej pomoci na účely, na ktoré je určená, bolo dôležitým hľadiskom auditu. Zdôrazňuje to aj štruktúra a obsah hlásení o prelievaní kapitálu, v ktorých opisy použitia prijatej pomoci zaberali veľký priestor. Tieto informácie sa vždy pokladali za také dôležité, že sa zahrnuli do hlásení, aby sa Komisii poskytla možnosť splniť jej záväzok voči Rade a v súlade s povoľovacími rozhodnutiami preverovať primerané využitie pomoci.

(104)

Tak KWW, ako aj Nemecko ďalej argumentujú, že Komisia už od roku 1996, to znamená od predloženia posledného hlásenia o prelievaní kapitálu (Spillover-Bericht), vedela, že skutočné straty výrazne zaostávajú za odhadmi. Napriek tomu Komisia začala s preskúmaním veci až v roku 1999.

(105)

Ako už v rozhodnutí o začatí konania Komisia konštatuje, že posledné hlásenie o prelievaní kapitálu sa vzťahuje iba na časové obdobie do 31. decembra 1995. Príloha 2 k tomuto hláseniu obsahuje na strane 1 tabuľku so štátnou pomocou, ktorú spoločnosť dostala do 31. decembra 1995. Podľa toho štátna pomoc, ktorá sa do tohto termínu vynaložila na vyrovnanie strát, dosiahla 256,817 milióna EUR (502,291 milióna. DEM). Vyplatila sa však pomoc vo výške 262 miliónov EUR (512,5 milióna DEM). Keďže chýbajúcich 5 miliónov EUR mohlo byť potrebných po 31. decembri 1995, pretože sa dovtedy ešte nevyčíslili všetky straty v súvislosti so zmluvami podpísanými do 31. decembra 1993, pre Komisiu nevznikol žiadny dôvod na konanie.

(106)

Komisia pri poslednom hlásení o prelievaní kapitálu nemohla vedieť, že rozdiel medzi skutočnými a odhadovanými stratami výrazne presahoval údaje v predchádzajúcom hlásení, a to vo výške 60,988 milióna EUR (119,284 milióna DEM) namiesto vo výške 5 miliónov EUR. Keďže Komisia nemala v roku 1997 ani zo strany Nemecka, ani zo strany KWW informácie o zmenenej situácii, pričom obe strany mali medzičasom k dispozícii záverečnú správu nezávislého audítora, Komisia žila v neistote, pokiaľ ide o skutočnú situáciu. Tá sa vyjasnila až v júli 1999, keď na vlastnú žiadosť dostala od Nemecka listom z 30. júna 1999 výpočty audítora z 25. apríla 1997. Keďže tieto výpočty boli pripravované pre Nemecko, a nie pre Komisiu, skutočná situácia spred júla 1999 jej nebola známa. V tejto súvislosti by Komisia chcela zdôrazniť, že Nemecko nedoložilo svoje tvrdenie, že Komisia bola informovaná.

(107)

KWW argumentuje, že prostriedky poskytnuté na reštrukturalizáciu boli kompletne použité v súlade s účelom, na ktorý boli poskytnuté, keďže odsúhlasenie v rozhodnutiach Komisie sa nevzťahovalo zvlášť na štátnu pomoc na vyrovnanie strát. Schválenie sa však podľa spoločnosti udelilo úplne všeobecne na pomoc na udržanie prevádzky. Štátna pomoc sa použila na reštrukturalizáciu lodeníc, a tým v súlade s účelom, na ktorý bola poskytnutá.

(108)

Komisia konštatuje, že v oboch rozhodnutiach doručených Nemecku v marci 1993 a v januári 1994 sa uvádzali zvláštne čiastky na vyrovnanie strát. V prvom rozhodnutí sa výslovne odsúhlasuje suma 6 miliónov EUR (11,7 milióna DEM) a v druhom rozhodnutí suma 23,82 milióna EUR (46,6 milióna DEM) na pokrytie časti strát zo zmlúv podpísaných po 1. júli 1990. Tieto sumy boli určené na to, aby sa nimi vyrovnali úplne konkrétne straty, pričom v prípade ostatnej štátnej pomoci na udržanie prevádzky sa neuvádza žiadny účel použitia na špecifické straty, čo však neznamená, že táto pomoc bola určená na iné účely. V návrhu sa účel využitia týchto súm jednoznačne uvádzal ako vyrovnanie strát z objednávok.

(109)

Komisia konštatuje, že privatizačná zmluva a sprievodné dokumenty obsahujú obšírny zoznam rozličných spôsobov štátnej pomoci. Uvádza sa v ňom čiastka 285 miliónov EUR (557 miliónov DEM) ako vyrovnanie strát počas obdobia reštrukturalizácie. V hláseniach o prelievaní kapitálu (Spillover-Bericht), o ktoré sa Komisia opierala pri preverovaní primeraného využitia štátnej pomoci v súlade s odsúhlaseným účelom, sa štátna pomoc rozdeľuje a štruktúruje tým istým spôsobom. Komisia odsúhlasila v oboch rozhodnutiach doručených Nemecku v marci 1993 a v januári 1994 pomoc na udržanie prevádzky, ktorá je určená špeciálne na vyrovnanie strát počas obdobia reštrukturalizácie.

(110)

Komisia zohľadňuje, že v hlásení o prelievaní kapitálu nebolo zahrnuté hotovostné použitie rezerv na nájomné záruky vo výške […] (9) EUR [[…] DEM] a záruky za vlastné imanie vo výške […] EUR [[…] DEM] – čiže celkovo […] EUR [[…] DEM]. Tieto náklady, ktoré sa k objednávkam na výrobu lodí nepripočítali správne, nadobudli účinnosť až po roku 1995. Ak by sa však zohľadnili aj tieto výdavky, straty počas reštrukturalizácie by ešte stále boli oveľa nižšie ako štátna pomoc odsúhlasená na ich pokrytie.

(111)

Komisia môže zohľadniť náklady, ktoré vznikli kvôli zárukám za nájmy a vlastné imanie, ktoré sú prirodzene späté so zvláštnymi zmluvami na výrobu lodí a ktoré možno definovať ako vznikajúce po dodaní lodí. Rovnaké odôvodnenie však nemožno použiť na reštrukturalizačné náklady, ktoré vznikli po decembri 1995. V skutočnosti sa v privatizačnej zmluve jasne stanovilo, že spoločnosť mala do konca roka 1995 zamestnávať určitý minimálny počet pracovníkov. V prípade, že by sa tento záväzok nedodržal a podnik by zamestnával menej robotníkov, sa predpokladali vysoké pokuty. Všetka pomoc na zatvorenie prevádzok a pomoc na pokrytie strát, ktorú Komisia odsúhlasila, sa vzťahovala iba na obdobie reštrukturalizácie, ktoré sa skončilo v decembri 1995. Preto bolo od začiatku jasné, že ak chcela KWW uvoľniť už nepotrebných pracovníkov, musela čakať do konca roka 1995, a že tieto náklady sa už nebudú kryť pomocou na zatvorenie alebo udržanie prevádzok. Toto časové obdobie bolo známe už na začiatku privatizácie. Po prvé nemožno zmeniť túto logiku a priradiť náklady na reštrukturalizáciu, ktoré vznikli po decembri 1995, k zmluvám, ktoré sa plnili pred týmto dátumom. Po druhé reštrukturalizácia, ktorá sa konala po roku 1995, prirodzene neviedla k nižším nákladom na zmluvy na výrobu lodí, ktoré sa plnili ešte pred týmto dátumom. Po tretie ustanovenie privatizačnej zmluvy, ktoré firmu zaväzuje na to, aby zamestnávala určitý počet pracovníkov, vytvára zvláštny nezávislý záväzok, ktorý nemožno zviazať s určitými zmluvami.

(112)

Pokiaľ ide o tvrdenia KWW, že pomoc sa využila na reštrukturalizáciu lodeníc, a tým v súlade s účelom, na ktorý bola určená, Komisia poznamenáva, že čiastky štátnej pomoci, ktoré prekračovali výšku skutočných strát, bolo možné priradiť k inému účelu. Podľa informácií, ktoré má Komisia k dispozícii, sa však všetky ostatné druhy odsúhlasenej reštrukturalizačnej pomoci v plnom rozsahu priradili k svojmu určenému účelu. Keďže však výška a účel pomoci boli v rozhodnutiach Komisie úplne presne stanovené, neostal žiadny priestor na to, aby sa ďalšie sumy štátnej pomoci použili na účely reštrukturalizácie.

(113)

Keďže sa KWW ani Nemecko nevyjadrili k použitiu zvyšných 55,423 milióna EUR (108,399 milióna DEM), Komisia na základe informácií, ktoré má k dispozícii, dospela k záveru, že čiastka 55,423 milióna EUR (108,399 milióna DEM) z pomoci bola použitá na účely, ktoré neboli Komisiou odsúhlasené.

(114)

V povoľovacích rozhodnutiach je stanovené, že lodenice smú dostať len toľko štátnej pomoci, koľko potrebujú na svoju reštrukturalizáciu, pričom sa Komisia zaviazala dohliadať nad dodržiavaním tohto ustanovenia. Preto za štátnu pomoc zlučiteľnú s rozhodnutiami Komisie možno pokladať iba vyrovnanie skutočne vzniknutých strát.

(115)

Komisia konštatuje, že iba pomoc poskytnutá v súlade s rozhodnutiami Komisie, ktorá spĺňa podmienky, ktoré sú v nej uvedené – aj pokiaľ ide o predpokladaný účel použitia – sa môže považovať za zlučiteľnú s rozhodnutiami Komisie a následne aj so spoločným trhom. Pomoc, ktorá tieto podmienky nespĺňa automaticky, vypadáva z oblasti uplatnenia rozhodnutí Komisie a stáva sa tak nezlučiteľnou pomocou.

(116)

Komisia tak prichádza k výsledku, že ňou odsúhlasená celková pomoc na reštrukturalizáciu pre spoločnosť KWW tvorí 637,5 milióna EUR (1 246,9 milióna DEM). Vzhľadom na pomoc na udržanie prevádzky Komisia konštatuje, že KWW nedostala sumu 42,1 milióna EUR (82,4 milióna DEM), ktorá sa mala poskytnúť vo forme vzdania sa vyrovnania starých dlhov, a tiež dostala o 5,4 milióna EUR (10,5 milióna DEM) menej pomoci na zvýšenie konkurenčnej schopnosti, ako sa plánovalo.

(117)

Keďže KWW nesplnila objednávky na výrobu priehradkových lodí, zjavne sa nemohlo zaplatiť ani vyrovnanie za straty pri týchto objednávkach. Ako už bolo vysvetlené, neuskutočnená platba tohto druhu štátnej pomoci sa nebude zohľadňovať.

(118)

Komisia konštatuje, že KWW podľa správy audítora zo súm štátnej pomoci, ktoré jej boli vyplatené do 31. decembra 1995, dostala čiastku 230,08 milióna EUR (450 milióna DEM) priamo ako vyrovnanie strát a 31,95 milióna EUR (62,5 milióna DEM) ako vyrovnanie za pomoc na zvýšenie konkurenčnej schopnosti, ktorú nedostala, takže spolu získala čiastku 262 miliónov EUR (512,5 milióna DEM).

(119)

Okrem toho Komisia konštatuje, že z dokladov, ktoré dostala od Nemecka listom z 30. júna 1999, medzi nimi aj z vyhlásenia audítora z 25. apríla 1997, vyplýva, že straty, ktoré sa majú pokryť odsúhlasenými sumami štátnej pomoci, tvoria k 31. decembru 1996 iba 201,048 milióna EUR (393,216 milióna DEM). Po započítaní skôr spomínaných dodatočných strát z určitých záruk sa táto suma zvyšuje o […] EUR ([…] DEM) na 206,613 milióna EUR (404,101 milióna DEM).

(120)

Na základe informácií, ktoré má k dispozícii, preto Komisia konštatuje, že KWW, ako dokazujú horeuvedené vysvetlenia, dostala počas reštrukturalizácie štátnu pomoc v objeme 262 miliónov EUR (512,5 milióna DEM) na vyrovnanie straty, skutočné straty však naproti tomu tvorili iba 206,613 milióna EUR (404,101 milióna DEM). Podľa toho dostala KWW ako vyrovnanie za straty 55,423 milióna EUR (108,399 milióna DEM) v rámci štátnej pomoci na udržanie prevádzky navyše.

(121)

Komisia berie na známosť, že Kvaerner nedostal štátnu pomoc na udržanie prevádzky, ktorú Komisia schválila na účely reštrukturalizácie vo výške 42,1 milióna EUR (82,4 milióna DEM). Táto suma sa preto môže odčítať od prekročenej sumy štátnej pomoci. Fakt, že sa nadbytočne vyplatená štátna pomoc na vyrovnanie strát z plnenia objednávok a nevyplatená pomoc na udržanie prevádzky navzájom započítajú, je v súlade so záväzkom Komisie, ktorý na seba vzala v povoľovacích rozhodnutiach. Týmto záväzkom je starať sa o to, aby prijímateľ pomoci dostal iba takú pomoc, ktorú skutočne potrebuje na reštrukturalizáciu. Z toho vyplýva, že treba žiadať iba vrátenie čiastky 13 293 077 EUR (25 999 000 DEM).

(122)

Hoci Komisia nezačala konanie o tomto aspekte, Kvaerner poskytol nasledujúce vysvetlenie o pokladničnej operácii v hodnote približne 400 miliónov DEM (205 miliónov EUR), o ktorej sa písalo v nemeckej tlači z 12. júna 1999 a bola východiskovým bodom požiadavky Komisie na dodatočné informácie (pozri odsek číslo 1 tohto dokumentu).

(123)

Skupina Kvaerner zaviedla systém zdieľania hotovosti („cash pooling“), v ktorom sa zhrnú všetky prichádzajúce pokladničné prostriedky a z neho sa vykonávajú všetky pokladničné platby záväzkov a iné platby. Od roku 1998 sa KWW stala súčasťou systému zdieľania hotovosti. Príspevky od KWW do spoločného fondu hotovosti („cash pool“) sa realizovali formou návratných pôžičiek zo strany KWW materskej spoločnosti Kvaerner a.s.

(124)

K zavedeniu koncentrácie hotovostných vkladov („cash concentration“) spoločnosťou Kvaerner a.s. treba poznamenať nasledujúce: […]

(125)

Zdieľanie hotovosti („cash pooling“) vykázalo pre KWW svoj vrchol v júni 1999 na hodnote 172,877 milióna EUR (do tlače sa dostala vyššia, nesprávna suma 200 miliónov EUR), z čoho […] EUR slúžilo ako dodatočné zaistenie za záruky. Záväzky KWW sa následne vyrovnávali priamo z koncentrácie hotovostných vkladov („cash concentration“) a znižovali tak sumu z koncentrácie hotovostných vkladov o […] EUR, takže ako „voľné“ hotovostné prostriedky ostala iba čiastka približne […] EUR.

(126)

Celkové disponibilné hotovostné prostriedky pochádzali z pozitívneho obehu hotovosti v rozmedzí rokov 1996 a 1998, platieb zo strany majiteľov lodí za dodávky v roku 1998 a na začiatku roku 1999, ako aj z objemných zálohových platieb, ktoré možno priradiť k veľmi veľkým objednávkam na výrobu lodí (takéto platby v rozmedzí od polovice roka 1998 do júna 1999 tvoria […] EUR). Prechodný charakter tohto vrcholu stavu hotovostných prostriedkov v júni 1999 a súvis so zálohovými platbami sa okrem toho dokazuje aj prostredníctvom skutočnosti, že koncom roka 1999 tvorila celková koncentrácia hotovosti v prospech KWW už len […] EUR, zatiaľ čo zálohové platby, ktoré sa dali priradiť k novým objednávkam, sa v tom čase pohybovali na úrovni […] EUR.

(127)

Tieto prvky ukazujú, že pokladničné operácie, o ktorých nemecká tlač informovala v roku 1999, podľa všetkého zrejme neboli dôsledkom nadbytočne vyplatenej štátnej pomoci počas obdobia reštrukturalizácie do konca roku 1995.

(128)

Ako je už uvedené v rozhodnutí o začatí konania, nemecká tlač 12. júna 1999 informovala, že lodenice Kvaerner Warnow Werft poskytli svojej materskej spoločnosti Kvaerner a.s. pôžičku vo výške približne 400 miliónov DEM. Vo svojom liste zo 16. júna 1999 Komisia požiadala o obšírne údaje o pôvode týchto prostriedkov, aby sa ubezpečila, že nepochádzajú zo zvyškov štátnej pomoci, ktorú spoločnosť prijala v rozmedzí rokov 1993 a 1995, alebo či iným spôsobom neobsahujú prvky štátnej pomoci. Nemecko napokon doručilo požadované informácie listom zo 16. septembra 1999 (pozri k tomu aj body I.1 a I.2 rozhodnutia o začatí konania).

(129)

Listom z 29. februára 2000 Komisia oznámila Nemecku svoj záver začať kvôli vyššie spomínanej štátnej pomoci konanie podľa článku 88 ods. 2 Zmluvy o založení ES (10). Európsky súdny dvor vyniesol v spojených súdnych prípadoch C-74/00 P a C-75/00 P (11) rozsudok, že „zásadná požiadavka právnej istoty Komisii bráni v tom, aby čakala neobmedzene dlhý čas predtým, ako využije svoje oprávnenia“. V aktuálnom prípade by to nemalo byť relevantné, keďže nariadenie Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 o zvláštnych ustanoveniach pre aplikáciu článku 93 Zmluvy o založení ES (12) obsahuje úpravu trvania konania. V článku 7 ods. 6 a 7 je okrem iného napísané: „Komisia sa usiluje o to, aby podľa možnosti vydala rozhodnutie do 18 mesiacov od začatia overovacieho konania… Ak sa skončí lehota podľa odseku 6, Komisia na želanie príslušného členského štátu vydá v priebehu dvoch mesiacov rozhodnutie na základe informácií, ktoré má k dispozícii.“ Komisia konštatuje, že Nemecko nepožiadalo o aplikáciu tohto ustanovenia.

(130)

Okrem toho Nemecko listom zo 4. júna 2003 a materská spoločnosť zvýhodnenej spoločnosti, ktorej žiadosť podporilo nórske ministerstvo priemyslu a obchodu sprievodným listom z 5. januára 2004, požiadali Komisiu, aby ešte počkala s rozhodnutím, kým Európsky súdny dvor vynesie rozsudok v prípade C-181/02 P (13). KWW si preto nemôže uplatňovať tvrdenie, že by bola porušená „principiálna požiadavka právnej istoty“, keďže ďalej vedie rokovania s Komisiou, a v máji 2004 ešte dokonca predložila nové, hoci málo presvedčivé podklady.

(131)

Komisia zdôrazňuje, že nielen rozhodnutia, ktorými sa odsúhlasila štátna pomoc pre KWW, boli špeciálne a jedinečné, ale podobne boli takými aj rámcové podmienky, ktoré rozhodnutia sprevádzali, pretože pramenili zo znovuzjednotenia Nemecka. Rozhodnutia vznikli zvlášť na základe špeciálneho právneho predpisu, a to článku 10a smernice 90/684/EHS, ktorá dovoľovala mimoriadne objemnú štátnu pomoc. Rada zároveň stanovila krátke lehoty, počas ktorých sa pomoc musela vyplatiť (do 31. decembra 1993). Keďže sa plánovaná suma štátnej pomoci opierala len o hrubé odhady, v povoľovacom rozhodnutí sa zdôrazňovalo, že Komisia musí zabezpečiť, aby lodenice v nových spolkových krajinách smeli dostať iba toľko štátnej pomoci, koľko je potrebné na ich reštrukturalizáciu. Toto špeciálne pravidlo dodatočného dohľadového mechanizmu nad zlučiteľnosťou štátnej pomoci – ktoré je nezvyčajné a mimoriadne – sa vykonávalo s pomocou hlásení o prelievaní kapitálu (Spillover-Bericht). Tie zabezpečovali, aby pomoc nedostala žiadna iná spoločnosť ako KWW, a obsahovali okrem toho aj hlásenia a informácie o prijatých platbách štátnej pomoci Kvaernerom, ako aj o jeho stratách z určitých zmlúv na výrobu lodí, pre ktoré sa pomoc vyplácala ako vyrovnanie.

(132)

Keďže sa v povoľovacom rozhodnutí dalo jasne najavo, že zlučiteľnou štátnou pomocou je iba pomoc, ktorá bola potrebná na reštrukturalizáciu, a že sa vytvoril špeciálny dohľadový mechanizmus na kontrolu vývoja strát zo zmlúv na výrobu lodí, nemôže si prijímateľ pomoci uplatniť žiadnu ochranu dôvery. Komisia nikdy nevyhlásila, že by – čo by bolo v rozpore so znením rozhodnutia, jej záväzkami voči Rade a so špecifickým dohľadovým mechanizmom – sa štátna pomoc na vyrovnanie strát mohla vnímať ako paušálna suma. KWW vedela, že pre takú významnú čiastku štátnej pomoci, ktorá sa opierala o hrubé odhady a vypočítala sa v krátkom čase, by paušálna suma nebola zlučiteľná s pravidlami dôkladnej kontroly poskytovanej štátnej pomoci.

(133)

Komisia preto zastáva názor, že štátna pomoc na udržanie prevádzky Nemeckom, poskytnutá spoločnosti KWW vo výške 13 293 077 EUR (25 999 000 DEM), je nezlučiteľná s ustanoveniami Komisie, doručenými Nemecku listom z 3. marca 1993, prípadne 17. januára 1994, podľa ktorých lodenice v nových spolkových krajinách smú dostať iba toľko štátnej pomoci, koľko potrebujú na svoju reštrukturalizáciu. Keďže iba tá štátna pomoc sa môže podľa článku 87 ods. 3 písm. e) Zmluvy o založení ES pokladať za zlučiteľnú so spoločným trhom, ktorá je v súlade s rozhodnutiami Komisie prijatými na základe smernice 90/684/EHS, prichádza Komisia k uzáveru, že prijatá pomoc vo výške 13 293 077 EUR (25 999 000 DEM) je podľa článku 87 ods. 1 Zmluvy o založení ES nezlučiteľná so spoločným trhom.

(134)

Podľa článku 14 ods. 1 nariadenia (ES) č. 659/1999 Komisia pri negatívnych rozhodnutiach rozhodne, aby príslušný členský štát využil všetky potrebné opatrenia, aby si vyžiadal protiprávne poskytnutú pomoc od prijímateľa naspäť. Štátna pomoc, ktorú si treba vyžiadať naspäť, zahŕňa aj úroky od okamihu, od ktorého mal prijímateľ protiprávne poskytnutú pomoc k dispozícii, až do jej skutočného vrátenia.