Keywords
Summary

Keywords

1. Úradníci – Žaloba – Akt spôsobujúci ujmu – Pojem – Akty so záväznými právnymi účinkami

(Článok 230 ES; nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 1073/1999, článok 9)

2. Úradníci – Žaloba o náhradu škody – Predmet

(Články 235 ES, 236 ES a 288 ES; Služobný poriadok úradníkov, články 90, 90a a 91; nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 1073/1999, článok 14)

3. Žaloba o náhradu škody – Autonómia vo vzťahu k žalobe o neplatnosť

(Článok 230 štvrtý odsek ES, článok 235 ES a článok 288 druhý odsek ES)

4. Mimozmluvná zodpovednosť – Podmienky

(Článok 288 druhý odsek ES)

Summary

1. Aktmi alebo rozhodnutiami, ktoré môžu byť predmetom žaloby o neplatnosť v zmysle článku 230 ES, sú opatrenia so záväzným právnym účinkom dotýkajúce sa záujmov žalobcu, ktoré menia podstatným spôsobom jeho právne postavenie.

To nie je prípad správy Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF). Taká správa, ktorá nemení podstatným spôsobom právne postavenie osôb, ktoré sú v nej označené, nemôže byť predmetom žaloby o neplatnosť podanej týmito osobami. Je pravdou, že táto správa, ktorá je konečnou správou prijatou na konci samostatného administratívneho konania funkčne nezávislou službou, nemôže byť v dôsledku tejto skutočnosti posudzovaná ako prípravné opatrenie vo vzťahu k správnemu alebo súdnemu konaniu, ktoré sa môže začať na základe nej alebo ktoré môže prebiehať aj súbežne s konaním na OLAF‑e, alebo mu predchádzať. Správa však nemá žiaden záväzný právny účinok, hoci môže odporučiť príslušným úradom členských štátov, ako aj inštitúciám Spoločenstva prijatie aktov, ktoré majú záväzné právne účinky, ktoré nepriaznivo postihujú dotknuté osoby, z jeho návrhov a odporúčaní, ale nevyplýva žiadna povinnosť, dokonca ani procesná, pre tieto úrady, ktoré sa môžu rozhodnúť o tom, ako sa má naložiť s konečnou správou, a sú teda jedinými orgánmi, ktoré majú právomoc prijať rozhodnutia, ktoré môžu zasiahnuť do právneho postavenia osôb, pričom v tomto ohľade správa len odporúča začatie súdnych a disciplinárnych konaní.

Takúto správu nemožno považovať za akt spôsobujúci ujmu ani na základe skutočnosti, že môže byť postihnutá porušeniami podstatných formálnych náležitostí, lebo na tieto porušenia sa možno odvolávať len na podporu žaloby, ktorá smeruje proti neskoršiemu napadnuteľnému aktu, keďže uvedené nezákonnosti a nedostatky mohli ovplyvniť jej obsah, a teda nie nezávisle od neexistencie takéhoto aktu, ani na základe skutočnosti, že môže viesť k vzniku ujmy a že táto správa sa môže dotknúť nemajetkových záujmov osôb menovite uvedených v správe a napokon ani na základe skutočnosti, že táto správa bola prijatá z poverenia riaditeľa vo forme aktu OLAF-u.

(pozri body 47 – 51, 55 – 57)

2. Keďže pred nadobudnutím účinnosti nového článku 90a služobného poriadku 1. mája 2004, ktorý stanovuje pre úradníka možnosť podať riaditeľovi Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) žiadosť v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku, v ktorej je riaditeľ vyzvaný, aby prijal voči žiadateľovi rozhodnutie, ktoré súvisí s vyšetrovaním tohto úradu, článok 14 nariadenia č. 1073/1999 o vyšetrovaniach vykonávaných OLAF-om túto otázku neupravoval, spojenie so služobným sporom nebolo nevyhnutné, pokiaľ ide žalobu o náhradu škody podanú úradníkom proti Komisii, ktorej predmetom je náhrada nemajetkovej ujmy, ktorá mu údajne vznikla v dôsledku správy tohto úradu, takže dotknutý úradník nemusel postupovať v súlade konaním upraveným v článku 90 služobného poriadku na to, aby podal takýto návrh o náhradu škody.

(pozri body 70, 71)

3. Žaloba o náhradu škody je samostatnou žalobou, ktorá má osobitnú úlohu v rámci systému žalôb a je podriadená podmienkam výkonu, ktoré sú stanovené vzhľadom na jej osobitný predmet. Neprípustnosť návrhu na zrušenie správy Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF), ktorou sa končí vyšetrovanie súvisiace s charakterom tejto správy, ktorá nie je aktom spôsobujúcim ujmu, teda nemá za následok neprípustnosť návrhu na náhradu škody, ktorého predmetom je náhrada rôznych újm súvisiacich s vypracovaním a prijatím správy vykazujúcej nezrovnalosti, ktoré sú súčasne aj prejavom nezákonnosti.

Subjekty práva, ktoré vzhľadom na podmienky prípustnosti uvedené v článku 230 štvrtom odseku ES nemôžu napadnúť priamo niektoré akty alebo opatrenia Spoločenstva, totiž majú možnosť žalobou napadnúť konanie, ktoré nemá charakter rozhodnutia a ktoré v dôsledku toho nemôže byť predmetom žaloby o zrušenie, a to podaním žaloby o náhradu škody z mimozmluvnej zodpovednosti upravenej v článku 235 ES a v článku 288 druhom odseku ES, pokiaľ takéto konanie môže založiť zodpovednosť Spoločenstva. V rámci takejto žaloby majú subjekty práva možnosť poukazovať na nezákonnosti, ktorých sa dopustili správne orgány pri vypracovaní a pri prijatí administratívnej správy, hoci táto správa nie je rozhodnutím, ktoré priamo zasahuje do práv osôb, ktoré sú v nej uvedené.

(pozri body 77 – 80)

4. V oblasti zodpovednosti Spoločenstva za škody spôsobené osobám porušením práva Spoločenstva, ktorého sa dopustila inštitúcia alebo orgán Spoločenstva, je priznané právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky, to znamená, že z porušeného pravidla práva vyplývajú práva jednotlivca, že porušenie je dostatočne preukázané a že existuje priama príčinná súvislosť medzi porušením právnej normy pôvodcom protiprávneho úkonu a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby.

V tejto súvislosti pravidlo nestrannosti, ktoré zaväzuje inštitúcie pri plnení takých vyšetrovacích úloh, akých plnením je poverený Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) predstavuje normu, ktorej cieľom je priznať práva jednotlivcom.

Zjavné a závažné porušenie zásady nestrannosti zo strany OLAF-u spočívajúce v konkrétnom prípade v konflikte záujmov u jedného vyšetrovateľa, ktorý mal rozhodujúci vplyv na vedenie neúplného a zaujatého vyšetrovania, ktoré vyústilo do skresleného zistenia presnej zodpovednosti dotknutých služieb inštitúcie a v dôsledku toho ich členov v konečnej správe, pričom OLAF v obsahu správy nevyvodil žiadne dôsledky zo svojho rozhodnutia vylúčiť vyšetrovateľa z vyšetrovania, predstavuje chybu, ktorá môže viesť k vzniku zodpovednosti Spoločenstva.

(pozri body 100, 102, 125, 127, 128, 131, 140, 141)