Vec C‑27/22

Volkswagen Group Italia S.p.A.
a
Volkswagen Aktiengesellschaft

proti

Autorità Garante della Concorrenza e del Mercato

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Consiglio di Stato)

Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) zo 14. septembra 2023

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Článok 50 Charty základných práv Európskej únie – Zásada ne bis in idem – Sankcie uložené v súvislosti s nekalými obchodnými praktikami – Trestná povaha sankcie – Trestná sankcia uložená v členskom štáte po prijatí sankcie v oblasti nekalých obchodných praktík v inom členskom štáte, ktorá však nadobudla právoplatnosť po tejto poslednej uvedenej sankcii – Článok 52 ods. 1 – Obmedzenia zásady ne bis in idem – Podmienky – Koordinácia konaní a sankcií“

1. Základné práva – Zásada ne bis in idem – Podmienky uplatňovania – Kumulácia stíhaní a sankcií trestnoprávnej povahy – Kritériá posudzovania trestnoprávnej povahy – Právna kvalifikácia porušenia vo vnútroštátnom práve, povaha porušenia a stupeň prísnosti hroziacej sankcie – Uplatnenie na peňažnú správnu pokutu uloženú vnútroštátnym orgánom za nekalé obchodné praktiky – Podmienky – Sledovanie represívneho cieľa a vysoký stupeň prísnosti

   (Charta základných práv Európskej únie, článok 50)

   (pozri body 44 – 46, 48, 53 – 55, bod 1 výroku)

2. Základné práva – Zásada ne bis in idem – Obmedzenie – Právnická osoba odsúdená v trestnom konaní v členskom štáte – Vnútroštátna právna úprava iného členského štátu umožňujúca zachovanie pokuty trestnej povahy uloženej tej istej osobe za rovnaké skutky – Neprípustnosť – Dotknuté odsúdenie, ku ktorému došlo až po prijatí rozhodnutia o uložení tejto pokuty, právoplatnosť však nadobudlo predtým, ako rozsudok o opravnom prostriedku podanom proti tomuto rozhodnutiu získal právnu silu rozhodnutej veci – Neexistencia vplyvu

   (Charta základných práv Európskej únie, článok 50)

   (pozri body 57 – 59, 63, 64, 66, 67, 76, 77, bod 2 výroku)

3. Základné práva – Charta základných práv – Obmedzenie výkonu práv a slobôd zakotvených v Charte – Obmedzenie zásady ne bis in idem – Podmienky – Rešpektovanie podstaty uvedenej zásady – Posúdenie

   (Charta základných práv Európskej únie, články 50 a 52)

   (pozri bod 90)

4. Základné práva – Charta základných práv – Obmedzenie výkonu práv a slobôd zakotvených v Charte – Obmedzenie zásady ne bis in idem – Podmienky – Sledovanie cieľa v spoločnom záujme – Kumulácia stíhaní a sankcií na základe práva týkajúceho sa správnych deliktov a práva v oblasti ochrany spotrebiteľa – Právne úpravy sledujúce odlišné objektívne ciele

   (Charta základných práv Európskej únie, článok 50 a článok 52 ods. 1)

   (pozri body 91, 92)

5. Základné práva – Charta základných práv – Obmedzenie výkonu práv a slobôd zakotvených v Charte – Obmedzenie zásady ne bis in idem – Podmienky – Dodržiavanie zásady proporcionality – Kumulácia stíhaní a sankcií na základe práva týkajúceho sa správnych priestupkov a práva v oblasti ochrany spotrebiteľa – Vhodná, primeraná a nevyhnutne potrebná povaha kumulácie stíhaní a sankcií – Posúdenie – Kritériá

   (Charta základných práv Európskej únie, článok 50 a článok 52 ods. 1)

   (pozri body 93 – 96, 103, 104, 106, bod 3 výroku)

Zhrnutie

V auguste 2016 taliansky orgán na ochranu hospodárskej súťaže uložil spoločnostiam Volkswagen Group Italia SpA a Volkswagen Aktiengesellschaft (ďalej len „VWGI“ a „VWAG“) pokutu vo výške 5 miliónov eur za nekalé obchodné praktiky v zmysle Spotrebiteľského zákonníka. Dotknuté porušenia spočívali jednak v tom, že od roku 2009 sa v Taliansku uvádzali na trh dieselové vozidlá vybavené systémami zameranými na falšovanie meraní znečisťujúcich emisií, a jednak v šírení reklamných správ, ktoré zdôrazňovali súlad týchto vozidiel s regulačnými kritériami právnych predpisov týkajúcich sa životného prostredia. VWGI a VWAG podali proti rozhodnutiu talianskeho orgánu na ochranu hospodárskej súťaže žalobu na Tribunale amministrativo regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre región Lazio, Taliansko).

V júni 2018, predtým, ako tento súd vydal svoje rozhodnutie, prokuratúra, ktorá vec prejednávala v Nemecku, uložila spoločnosti VWAG pokutu vo výške 1 miliardy eur v súlade so zákonom o správnych priestupkoch. Táto pokuta sa okrem iného týkala uvádzania dieselových vozidiel vybavených systémami zameranými na falšovanie meraní znečisťujúcich emisií, a šírenia reklamných správ, ktoré zdôrazňovali súlad týchto vozidiel s kritériami stanovenými právnymi predpismi v oblasti životného prostredia. Rozhodnutie uvedenej prokuratúry nadobudlo právoplatnosť 13. júna 2018, pretože VWAG sa vzdala svojho práva napadnúť ho, a navyše zaplatila pokutu stanovenú v tomto rozhodnutí.

Regionálny správny súd pre región Lazio v apríli 2019 zamietol žalobu podanú spoločnosťami VWGI a VWAG najmä z dôvodu, že zásada ne bis in idem nebráni zachovaniu pokuty stanovenej v rozhodnutí talianskeho orgánu na ochranu hospodárskej súťaže.

Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko), ktorá rozhodovala o odvolaní spoločností VWGI a VWAG proti tomuto rozsudku, rozhodla položiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa podmienok, za ktorých možno v situácii kumulácie sankčných konaní v dvoch členských štátoch vedených príslušnými orgánmi v rôznych odvetviach činnosti obmedziť zásadu ne bis in idem uvedenú v článku 50 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) ( 1 ).

Súdny dvor svojím rozsudkom na úvod spresnil, že peňažná správna pokuta, ktorú stanovuje vnútroštátna právna úprava a ktorá bola spoločnosti uložená vnútroštátnym orgánom príslušným v oblasti ochrany spotrebiteľa za nekalé obchodné praktiky, hoci je vnútroštátnou právnou úpravou kvalifikovaná ako správna sankcia, predstavuje trestnoprávnu sankciu v zmysle článku 50 Charty, pokiaľ sleduje represívny účel a vykazuje vysoký stupeň prísnosti.

Súdny dvor ďalej uviedol, že zásada ne bis in idem zakotvená v tom istom ustanovení bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje zachovanie pokuty trestnej povahy uloženej právnickej osobe za nekalé obchodné praktiky v prípade, že táto osoba bola odsúdená v trestnom konaní za tie isté skutky v inom členskom štáte, aj keď k tomuto odsúdeniu došlo až po prijatí rozhodnutia o uložení tejto pokuty, právoplatnosť však nadobudlo predtým, ako rozsudok o opravnom prostriedku podanom proti tomuto rozhodnutiu získal právnu silu rozhodnutej veci.

Napokon Súdny dvor rozhodol, že článok 52 ods. 1 Charty ( 2 ) umožňuje obmedzenie uplatňovania zásady ne bis in idem zakotvenej v článku 50 Charty, takže umožňuje kumuláciu konaní alebo sankcií za tie isté skutky, ak sú splnené podmienky stanovené v prvom z týchto ustanovení, ako ich spresňuje judikatúra. Je po prvé potrebné, aby táto kumulácia nepredstavovala neprimeranú záťaž pre dotknutú osobu, po druhé, aby existovali jasné a presné pravidlá umožňujúce stanoviť, ktoré konania a opomenutia môžu byť predmetom kumulácie, a po tretie, aby predmetné konania boli vedené dostatočne koordinovane a v dostatočne úzkej časovej súvislosti.

Posúdenie Súdnym dvorom

Súdny dvor po prvé v súvislosti s posúdením trestnoprávnej povahy stíhaní a sankcií pripomenul, že zásada ne bis in idem, ktorá je zakotvená v článku 50 Charty, zakazuje kumuláciu stíhaní, ako aj sankcií trestnej povahy v zmysle tohto článku za rovnaké skutky a proti tej istej osobe. Pri takomto posúdení sa Súdny dvor opiera o tri relevantné kritériá vyplývajúce z judikatúry. Prvým kritériom je právna kvalifikácia porušenia vo vnútroštátnom práve, druhým je samotná povaha porušenia a tretím stupeň prísnosti sankcie, ktorá hrozí dotknutej osobe. Pokiaľ ide konkrétne o druhé kritérium, samotná okolnosť, že sankcia sleduje tiež preventívny účel, nevedie k tomu, že by sa táto sankcia nemala považovať za trestnoprávnu sankciu. Zo samotnej povahy trestnoprávnych sankcií totiž vyplýva, že smerujú tak k represii, ako aj k prevencii nezákonných konaní. Pokiaľ ide o tretie kritérium, Súdny dvor pripomenul, že stupeň prísnosti sporných opatrení sa posudzuje v závislosti od maximálneho trestu stanoveného príslušnými ustanoveniami. Peňažná správna sankcia, ktorá môže dosiahnuť päť miliónov eur, má teda stupeň prísnosti, ktorý môže podporiť analýzu, podľa ktorej má táto sankcia trestnú povahu.

Po druhé na účely posúdenia, či je predmetná talianska právna úprava v súlade so zásadou ne bis in idem stanovenou v článku 50 Charty, Súdny dvor najskôr poskytol spresnenia týkajúce sa podmienky „bis“. Na to, aby sa na súdne rozhodnutie mohlo nazerať ako na právoplatne rozhodujúce o skutkovom stave predloženom v druhom konaní, je potrebné nielen to, aby toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, ale aj to, aby bolo vydané po posúdení vzťahujúcom sa na vec samu. Hoci uplatnenie zásady ne bis in idem predpokladá existenciu skoršieho právoplatného rozhodnutia, nevyhnutne z nej nevyplýva, že neskoršie rozhodnutia, ktorým táto zásada bráni, môžu byť len rozhodnutiami prijatými po tomto skoršom právoplatnom rozhodnutí. Táto zásada totiž vylučuje, aby sa v prípade, že existuje právoplatné rozhodnutie, mohlo začať trestné stíhanie za tie isté skutky alebo pokračovať.

Pokiaľ ide o podmienku „idem“, Súdny dvor pripomenul, že na posúdenie existencie toho istého porušenia je kritérium totožnosti skutkového stavu, chápané ako existencia súboru konkrétnych okolností, ktoré sú navzájom neoddeliteľne spojené a ktoré viedli k právoplatnému oslobodeniu alebo odsúdeniu dotknutej osoby. Naopak, právna kvalifikácia skutkového stavu a chránený právny záujem z hľadiska vnútroštátneho práva nie sú relevantné, keďže rozsah ochrany udeľovanej v článku 50 Charty sa nemôže meniť v závislosti od členského štátu. Okrem toho nestačí, že skutkové okolnosti sú podobné, keďže zásadu ne bis in idem možno uplatniť len vtedy, ak sú skutky, ktoré sú predmetom oboch konaní, alebo obe predmetné sankcie totožné, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu.

V poslednom rade, pokiaľ ide o podmienky, za ktorých môžu byť obmedzenia zásady ne bis in idem zakotvenej v Charte odôvodnené, Súdny dvor pripomenul, že podľa článku 52 ods. 1 Charty takéto obmedzenie môže byť odôvodnené, pokiaľ je stanovené zákonom a rešpektuje podstatu článku 50 Charty, ako aj zásadu proporcionality. Možnosť kumulovať stíhania a sankcie rešpektuje podstatu článku 50 Charty pod podmienkou, že dotknutá vnútroštátna právna úprava neumožňuje stíhať a sankcionovať tie isté skutky v rámci toho istého porušenia alebo na dosiahnutie toho istého cieľa, ale stanovuje len možnosť kumulácie stíhaní a sankcií na základe odlišných právnych úprav. Zásada proporcionality si vyžaduje, aby kumulácia stíhaní a sankcií stanovených vnútroštátnou právnou úpravou nešla nad rámec toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných touto právnou úpravou, pričom ak existuje možnosť rozhodnúť sa medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné sa prikloniť k najmenej obmedzujúcemu. V tejto súvislosti si orgány verejnej moci môžu oprávnene zvoliť doplňujúce právne odpovede v súvislosti s určitými správaniami, ktoré sú škodlivé pre spoločnosť, pokiaľ tieto kombinované právne odpovede nepredstavujú pre dotknutú osobu neprimeranú záťaž. Preto skutočnosť, že tieto dve konania sledujú odlišné ciele všeobecného záujmu, ktoré je legitímne chrániť kumulatívne, môže byť v rámci analýzy proporcionality kumulácie stíhaní a sankcií zohľadnená ako faktor, ktorý by mohol odôvodniť túto kumuláciu, pod podmienkou, že tieto konania sa dopĺňajú a že dodatočné zaťaženie, ktoré predstavuje uvedená kumulácia, by mohlo byť odôvodnené obomi sledovanými cieľmi. Pokiaľ ide o striktnú nevyhnutnosť kumulácie stíhaní a sankcií, treba posúdiť, či existujú jasné a presné pravidlá umožňujúce predvídať, ktoré konania a opomenutia môžu byť predmetom takej kumulácie, ako aj koordinácia medzi rôznymi orgánmi, či boli tieto dve konania vedené dostatočne koordinovane a v dostatočne úzkej časovej súvislosti, a či sankcia prípadne uložená v konaní, ktoré bolo z časového hľadiska prvé, bola zohľadnená pri posudzovaní druhej sankcie takým spôsobom, aby zaťaženie dotknutých osôb vyplývajúce z uvedenej kumulácie bolo obmedzené na nevyhnutne potrebnú mieru a aby súhrn uložených sankcií zodpovedal závažnosti spáchaných porušení.

( 1 ) Podľa tohto ustanovenia: „Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol v rámci Únie oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom v súlade so zákonom.“

( 2 ) Podľa tohto ustanovenia: „Akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.“