Vec C‑720/17

Mohammed Bilali

proti

Bundesamt für Fremdenwesen und Asyl

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Verwaltungsgerichtshof (Rakúsko)]

Rozsudok Súdneho dvora (piata komora) z 23. mája 2019

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Azylová politika – Doplnková ochrana – Smernica 2011/95/EÚ – Článok 19 – Zrušenie doplnkovej ochrany – Pochybenie správneho orgánu týkajúce sa skutkových okolností“

1. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Postavenie utečenca alebo osoby s doplnkovou ochranou – Smernica 2011/95 – Zrušenie, ukončenie alebo odmietnutie obnovenia doplnkovej ochrany – Pochybenie správneho orgánu týkajúce sa skutkových okolností – Povinnosť zrušiť doplnkovú ochranu

   (Ženevský dohovor o právnom postavení utečencov; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95, článok 16 a článok 19 ods. 1)

   (pozri body 40 – 52, 56, 57, 64 a výrok)

2. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Postavenie utečenca alebo osoby s doplnkovou ochranou – Smernica 2011/95 – Zrušenie, ukončenie alebo odmietnutie obnovenia doplnkovej ochrany – Strata uvedenej ochrany – Dôsledok – Automatická strata práva na pobyt – Neexistencia

   [Charta základných práv Európskej únie, článok. 7; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95, článok 19 ods. 1 a článok 19 ods. 3 písm. b); smernica Rady 2003/109, článok 4 ods. 1a a článok 9 ods. 3a]

   (pozri body 58 – 62)

Zhrnutie

V rozsudku Bilali (C‑720/17), vyhlásenom 23. mája 2019, Súdny dvor rozhodol, že článok 19 ods. 1 smernice 2011/95 ( 1 ) v spojení s jej článkom 16 sa má vykladať v tom zmysle, že členský štát musí zrušiť doplnkovú ochranu, pokiaľ ju priznal, hoci neboli splnené predpoklady na jej priznanie, na základe skutočností, ktoré sa následne ukázali byť nesprávne, a hoci dotknutej osobe nemožno vytýkať, že uvedený členský štát pri tejto príležitosti uviedla do omylu.

V tomto prípade doplnková ochrana, ako aj povolenie na pobyt na dobu určitú, ktoré boli udelené dotknutej osobe, boli zrušené ex offo, keďže na jednej strane došlo k pochybeniu pri určovaní jej údajnej štátnej príslušnosti a na druhej strane dotknutá osoba nikdy nečelila, v prípade návratu do svojej krajiny pôvodu alebo krajiny doterajšieho pobytu, reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia v zmysle článku 15 smernice 2011/95.

V tejto súvislosti Súdny dvor najprv uviedol, že je pravda, že článok 19 ods. 3 písm. b) smernice 2011/95 počíta so stratou doplnkovej ochrany iba vtedy, ak skresľovanie alebo neuvedenie skutočností zo strany dotknutej osoby bolo rozhodujúce pre priznanie doplnkovej ochrany. Okrem toho žiadne iné ustanovenie výslovne neupravuje, že uvedená ochrana musí alebo môže byť zrušená, ak bolo dotknuté rozhodnutie o priznaní doplnkovej ochrany prijaté na základe chybných skutočností, bez skresľovania alebo neuvedenia skutočností zo strany dotknutej osoby.

Súdny dvor však rovnako skonštatoval, že nie je ani výslovne vylúčené, že o doplnkovú ochranu možno prísť, ak hostiteľský členský štát zistí, že túto ochranu priznal na základe nesprávnych údajov, ktoré nemožno pripísať dotknutej osobe. V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol na jednej strane, že situácia osoby, ktorá získala doplnkovú ochranu na základe nesprávnych údajov bez toho, aby niekedy spĺňala predpoklady na jej získanie, vôbec nesúvisí s logickým zmyslom medzinárodnej ochrany. Strata doplnkovej ochrany za takých okolností je preto v súlade s účelom a všeobecnou štruktúrou smernice 2011/95, a predovšetkým s jej článkom 18, ktorý upravuje, že doplnková ochrana sa prizná iba osobám, ktoré spĺňajú uvedené predpoklady. Ak totiž dotknutý členský štát nemohol túto ochranu legálne priznať, musí byť o to viac povinný ju zrušiť, ak sa zistí, že pochybil.

Na druhej strane Súdny dvor zdôraznil, že článok 19 ods. 1 smernice 2011/95 stanovuje, pokiaľ ide o žiadosti o medzinárodnú ochranu, podané, ako v tomto prípade, po nadobudnutí účinnosti smernice 2004/83/ES ( 2 ), že členské štáty zrušia, ukončia alebo odmietnu obnoviť doplnkovú ochranu, ak štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva prestali byť oprávnené na doplnkovú ochranu v súlade s článkom 16 smernice 2011/95, a teda ak prestali existovať okolnosti, ktoré viedli k priznaniu doplnkovej ochrany alebo sa zmenili do takej miery, že ochranu už nepotrebujú. V tejto súvislosti zmena stavu vedomostí hostiteľského členského štátu o osobnej situácii dotknutej osoby môže rovnako ako zmena skutkových okolností v tretej krajine viesť k tomu, že pôvodná obava, že táto osoba bude čeliť vážnemu bezpráviu, už nie je opodstatnená, pod podmienkou, že ide o závažnú a trvalú zmenu jeho stavu vedomostí o tom, či žiadateľ spĺňa podmienky pre priznanie doplnkovej ochrany. Ak má teda hostiteľský členský štát k dispozícii nové informácie, ktoré preukazujú, že na rozdiel od jeho pôvodného posúdenia situácie štátneho príslušníka tretej krajiny alebo osoby bez štátnej príslušnosti, ktorej poskytol doplnkovú ochranu na základe nesprávnych skutočností, táto osoba nikdy nečelila riziku vážneho bezprávia, musí z toho tento členský štát vyvodiť, že okolnosti, ktoré viedli k priznaniu doplnkovej ochrany, sa zmenili natoľko, že zachovanie tohto postavenia už nie je odôvodnené. Navyše okolnosť, že pochybenie, ktorého sa dopustil hostiteľský členský štát, nemožno pripísať dotknutej osobe, nemôže zmeniť konštatovanie, že táto osoba v skutočnosti nikdy nespĺňala predpoklady odôvodňujúce priznanie doplnkovej ochrany.

Podľa Súdneho dvora tento výklad smernice 2011/95 je podporený Ženevským dohovorom ( 3 ), keďže požiadavky vyplývajúce z tohto dohovoru sa musia zohľadniť pri výklade článku 19 tejto smernice. V tomto rámci Súdny dvor uviedol, že dokumenty vydané Úradom vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov (UNHCR) majú osobitnú relevantnosť vzhľadom na úlohu zverenú UNHCR Ženevským dohovorom. Hoci žiadne ustanovenie uvedeného dohovoru výslovne neupravuje stratu postavenia utečenca, ak sa následne ukáže, že toto postavenie nemalo byť nikdy priznané, UNHCR sa domnieva, že v takom prípade musí byť rozhodnutie o priznaní postavenia utečenca v zásade zrušené.

Okrem toho Súdny dvor spresnil, že strata doplnkovej ochrany podľa článku 19 ods. 1 smernice 2011/95 neznamená zaujatie stanoviska k odlišnej otázke, či dotknutá osoba stráca akékoľvek právo na pobyt v predmetnom členskom štáte a môže byť vyhostená do krajiny svojho pôvodu. Na jednej strane totiž na rozdiel od straty doplnkovej ochrany podľa článku 19 ods. 3 písm. b) smernice 2011/95, strata tohto postavenia podľa článku 19 ods. 1 tejto smernice nepatrí medzi prípady, v ktorých členské štáty musia v súlade s článkom 4 ods. 1a smernice 2003/109 ( 4 ) odmietnuť udeliť osobám požívajúcim medzinárodnú ochranu právne postavenie osoby s dlhodobým pobytom, ani medzi prípady, v ktorých členské štáty môžu podľa článku 9 ods. 3a smernice 2003/109 uvedeným osobám odňať právne postavenie osoby s dlhodobým pobytom. Na druhej strane smernica 2011/95 pripúšťa, že hostiteľské členské štáty môžu podľa svojho vnútroštátneho práva priznať vnútroštátnu ochranu, z ktorej vyplývajú práva umožňujúce osobám, ktoré nemajú postavenie osôb oprávnených na doplnkovú ochranu, zdržiavať sa na území dotknutého členského štátu.

Súdny dvor ešte dodal, že v tomto rámci musí dotknutý členský štát dodržať predovšetkým základné právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života dotknutej osoby, ktoré je zaručené článkom 7 Charty základných práv Európskej únie. V tejto súvislosti je relevantná okolnosť, že na rozdiel od prípadu uvedeného v článku 19 ods. 3 smernice 2011/95 osoba, ktorej bola doplnková ochrana zrušená na základe článku 19 ods. 1 tejto smernice v spojení s jej článkom 16, pri priznaní tejto ochrany vedome neuviedla príslušný vnútroštátny orgán do omylu.

( 1 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9).

( 2 ) Smernica Rady 2004/83/ES z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany (Ú. v. ES L 304, 2004, s. 12; Mim. vyd. 19/007, s. 96).

( 3 ) Dohovor o právnom postavení utečencov, podpísaný v Ženeve 28. júla 1951 [Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 189, s. 137, č. 2545 (1954)], ktorý nadobudol platnosť 22. apríla 1954 a bol doplnený Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov, ktorý bol podpísaný v New Yorku 31. januára 1967 a vstúpil do platnosti 4. októbra 1967.

( 4 ) Smernica Rady 2003/109/ES z 25. novembra 2003 o právnom postavení štátnych príslušníkov tretích krajín, ktoré sú osobami s dlhodobým pobytom (Ú. v. ES L 16, 2004, s. 44; Mim. vyd. 19/006, s. 272).