Vec C‑380/17

K
a
B

proti

Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Raad van State (Holandsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Právomoc Súdneho dvora – Smernica 2003/86/ES – Právo na zlúčenie rodiny – Článok 12 – Nedodržanie lehoty troch mesiacov po priznaní medzinárodnej ochrany – Osoba s postavením doplnkovej ochrany – Zamietnutie žiadosti o vízum“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) zo 7. novembra 2018

1. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Prisťahovalecká politika – Právo na zlúčenie rodiny – Smernica 2003/86 – Pôsobnosť – Štátny príslušník tretej krajiny, ktorý je rodinným príslušníkom osoby s postavením doplnkovej ochrany – Vylúčenie

   [Smernica Rady 2003/86, článok 3 ods. 2 písm. c)]

2. Prejudiciálne otázky – Právomoc Súdneho dvora – Ustanovenia práva Únie priamo a bezpodmienečne uplatniteľné na základe vnútroštátneho práva na situácie, ktoré nespadajú do pôsobnosti týchto ustanovení – Zahrnutie – Ustanovenia práva Únie, ktoré výslovne vylučujú niektoré situácie zo svojej pôsobnosti – Neexistencia vplyvu

   [Článok 267 ZFEÚ; smernica Rady 2003/86, článok 3 ods. 2 písm. c) a článok 12 ods. 1]

3. Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Prisťahovalecká politika – Právo na zlúčenie rodiny – Smernica 2003/86 – Zlúčenie rodiny utečencov – Žiadosť o zlúčenie rodiny podaná na základe priaznivejších ustanovení kapitoly V uvedenej smernice – Vnútroštátna právna úprava umožňujúca zamietnuť takúto žiadosť len preto, že nebola dodržaná lehota troch mesiacov po priznaní postavenia osoby s doplnkovou ochranou garanta – Prípustnosť – Podmienky

   (Smernica Rady 2003/86, článok 5 ods. 5, článok 7 ods. 1, články 10, 11, článok 12 ods. 1 a 2 a článok 17)

1.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri body 26 – 33)

2.  Súdny dvor má na základe článku 267 ZFEÚ právomoc podať výklad článku 12 ods. 1 smernice Rady 2003/86/ES z 22. septembra 2003 o práve na zlúčenie rodiny v situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej má vnútroštátny súd rozhodnúť o práve na zlúčenie rodiny osoby s postavením doplnkovej ochrany, ak bolo toto ustanovenie vyhlásené za priamo a bezpodmienečne uplatniteľné na takúto situáciu na základe vnútroštátneho práva.

   V takýchto situáciách totiž existuje jasný záujem Európskej únie na tom, aby sa s cieľom predchádzať budúcim výkladovým rozdielom vykladali ustanovenia prebrané z práva Únie jednotným spôsobom (pozri v tomto zmysle rozsudky z pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. októbra 2012, Nolan, C‑583/10, EU:C:2012:638, bod 46, a z 22. marca 2018, Jacob a Lassus, C‑327/16 a C‑421/16, EU:C:2018:210, bod 34).

   Tento záver nemôže spochybniť skutočnosť, že článok 3 ods. 2 písm. c) smernice 2003/86 výslovne vylučuje situácie, o aké ide vo veci samej, z pôsobnosti tejto smernice.

   (pozri body 35, 39, 41, bod 1 výroku)

3.  Článok 12 ods. 1 smernice 2003/86 nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje zamietnuť žiadosť o zlúčenie rodiny podanú pre rodinného príslušníka utečenca na základe priaznivejších ustanovení nachádzajúcich sa v kapitole V tejto smernice uplatniteľných na utečencov, a to z dôvodu, že táto žiadosť bola podaná viac ako tri mesiace po tom, čo bolo garantovi priznané postavenie utečenca, pričom umožňuje podať novú žiadosť v rámci iného systému, pokiaľ táto právna úprava:

   –	stanovuje, že takýto dôvod zamietnutia nemožno uplatniť v situáciách, v ktorých osobitné okolnosti objektívne ospravedlňujú oneskorené podanie prvej žiadosti,

   –	stanovuje, že dotknuté osoby sú v plnej miere informované o dôsledkoch rozhodnutia o zamietnutí ich prvej žiadosti a opatreniach, ktoré majú prijať, aby sa účinne dovolávali svojho práva na zlúčenie rodiny, a

   –

   zaručuje, že na garantov, ktorým bolo priznané postavenie utečenca, sa naďalej uplatňujú priaznivejšie podmienky na výkon ich práva na zlúčenie rodiny, ktoré sa uplatňujú na utečencov a ktoré sú uvedené v článkoch 10 a 11 alebo článku 12 ods. 2 uvedenej smernice. Článok 12 ods. 1 tretí pododsek smernice 2003/86 nemožno vykladať tak, že členské štáty majú chápať presiahnutie lehoty na podanie žiadosti o zlúčenie rodiny bez oprávneného dôvodu, ktorá bola podaná na základe priaznivejšieho systému stanoveného v článku 12 ods. 1 prvom pododseku tejto smernice, ako skutočnosť, ktorú treba zohľadniť spolu s ostatnými pri celkovom posudzovaní dôvodnosti tejto žiadosti a ktorú možno vyvážiť inými úvahami. Na jednej strane tento výklad, ktorý sa nemôže opierať o znenie článku 12 uvedenej smernice, by totiž zbavoval účinnosti a jasnosti pravidlo vymedzenia pôsobností jednotlivých systémov uplatniteľných na žiadosti o zlúčenie rodiny podané utečencami, ktoré môžu členské štáty zaviesť na základe lehoty stanovenej v článku 12 ods. 1 treťom pododseku tej istej smernice. Na druhej strane prekročenie lehoty na podanie žiadosti o zlúčenie rodiny stanovenej v článku 12 ods. 1 treťom pododseku smernice 2003/86 nemá priamy vplyv na povolenie na vstup alebo pobyt rodinných príslušníkov garanta, ale len umožňuje určiť rámec, v ktorom má byť táto žiadosť preskúmaná. Článok 5 ods. 5 a článok 17 smernice 2003/86 nemôžu odôvodňovať iné riešenie. Na základe toho hoci normotvorca Únie povolil členským štátom požadovať splnenie podmienok uvedených v článku 7 ods. 1 tejto smernice v prípade uvedenom v jej článku 12 ods. 1 treťom pododseku, neurčil, ako sa má z procesného hľadiska posudzovať žiadosť podaná oneskorene na základe priaznivejšieho systému stanoveného v článku 12 ods. 1 prvom pododseku uvedenej smernice. Za týchto podmienok v prípade neexistencie pravidiel stanovených právom Únie v tejto súvislosti podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku dotknutého členského štátu upraviť tieto možnosti na základe zásady procesnej autonómie, ale pod podmienkou, že nie sú menej priaznivé než pravidlá, ktoré upravujú podobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie), a že v praxi neznemožnia alebo príliš nesťažia výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie (zásada efektivity) (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. februára 2018, INEOS Köln, C‑572/16, EU:C:2018:100, bod 42 a citovanú judikatúru) (pozri body 48 – 51, 55, 56, 66, bod 2 výroku)