Vec C‑287/17

Česká pojišťovna a.s.

proti

WCZ, spol. s r.o.

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Okresní soud v Českých Budějovicích)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Právo obchodných spoločností – Boj proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách – Smernica 2011/7/EÚ – Článok 6 ods. 1 a 3 – Náhrada nákladov na vymáhanie pohľadávky – Náklady upomienok zaslaných z dôvodu omeškania dlžníka s platbou“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (deviata komora) z 13. septembra 2018

Aproximácia právnych predpisov – Boj proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách – Smernica 2011/7 – Náhrada nákladov spojených s vymáhaním – Náklady upomienok zaslaných dlžníkovi z dôvodu jeho omeškania s platbou – Možnosť získať primeranú náhradu nákladov nad rámec paušálnej sumy

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/7, odôvodnenie 19 a článok 6)

Článok 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách sa má vykladať v tom zmysle, že veriteľovi, ktorý sa domáha priznania náhrady nákladov upomienok zaslaných dlžníkovi z dôvodu omeškania dlžníka s platbou, priznáva právo získať na tomto základe okrem nároku na paušálnu sumu vo výške 40 eur stanovenú v odseku 1 tohto článku aj primeranú náhradu v zmysle odseku 3 rovnakého článku, pokiaľ ide o časť týchto nákladov presahujúcu túto paušálnu sumu.

Okrem toho ani skutočnosť, že podľa odôvodnenia 19 smernice 2011/7 by táto smernica mala stanoviť minimálnu paušálnu sumu pre vymáhanie administratívnych nákladov a náhrady za interné náklady, ktoré vznikli v dôsledku oneskorenej platby, nevylučuje, že veriteľovi možno poskytnúť primeranú náhradu týchto nákladov, ak je táto minimálna paušálna suma nedostatočná. Okrem toho, hoci je pravda, že uvedené odôvodnenie spresňuje, že náhradou v podobe paušálnej sumy by sa mali obmedziť administratívne a interné náklady spojené s vymáhaním, toto konštatovanie je potrebné chápať vzhľadom na toto odôvodnenie v jeho celistvosti. Z toho vyplýva, že normotvorca Únie chcel týmto spresnením len zdôrazniť, že automatická povaha paušálnej náhrady škody vo výške 40 eur predstavuje motiváciu pre veriteľa, aby svoje náklady na vymáhanie obmedzil na túto sumu, avšak zároveň bez toho, aby vylúčil, že tento veriteľ môže prípadne získať aj vyššiu primeranú náhradu, ktorá však nebude automatická.

(pozri body 36 – 38 a výrok)