Vec C‑68/17

IR

proti

JQ

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesarbeitsgericht)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Smernica 2000/78/ES – Rovnosť zaobchádzania – Pracovné činnosti v cirkvách a v iných organizáciách, ktorých duch je založený na náboženstve alebo viere – Pracovné požiadavky – Konanie v dobrej viere a lojalita s duchom cirkvi alebo organizácie – Pojem – Rozdielne zaobchádzanie založené na náboženstve a viere – Prepustenie pracovníka katolíckeho vierovyznania vykonávajúceho riadiacu funkciu z dôvodu uzavretia druhého civilného manželstva po rozvode“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 11. septembra 2018

1. Sociálna politika – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Smernica 2000/78 – Zákaz diskriminácie založenej na náboženstve a viere – Pojem základná, oprávnená a odôvodnená požiadavka povolania – Rozsah – Dodržiavanie zásady proporcionality

   (Smernica Rady 2000/78, článok 4 ods. 2)

2. Sociálna politika – Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní – Smernica 2000/78 – Zákaz diskriminácie založenej na náboženstve a viere – Pracovné činnosti v cirkvách a v iných organizáciách, ktorých duch je založený na náboženstve alebo viere – Zamestnanci vykonávajúci riadiace funkcie – Možnosť podriadiť uvedených zamestnancov požiadavkám konania v dobrej viere a lojality, ktoré sa líšia v závislosti od ich vierovyznania alebo neexistencie vierovyznania – Podmienka – Účinné súdne preskúmanie zaručujúce dodržanie kritérií uvedených v smernici 2000/78 – Prípustnosť rozdielneho zaobchádzania – Podmienky – Posúdenie vnútroštátnym súdom

   (Článok 17 ZFEÚ; smernica Rady 2000/78, článok 4 ods. 2)

3. Právo Únie – Princípy – Rovnosť zaobchádzania – Zákaz diskriminácie založenej na náboženstve a viere – Vzťah medzi smernicou 2000/78 a Chartou základných práv Európskej únie – Spor medzi jednotlivcami – Povinnosti a oprávnenia vnútroštátneho súdu – Výklad vnútroštátnej právnej úpravy v súlade s právom Únie – Rozsah – Povinnosť neuplatniť každé vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore so zásadou zákazu diskriminácie založenej na náboženskom vyznaní alebo viere

   (Charta základných práv Európskej únie, článok 21; smernica Rady 2000/78, článok 1 a článok 4 ods. 2)

1.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri body 50 – 54)

2.  Článok 4 ods. 2 druhý pododsek smernice Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, sa má vykladať v tom zmysle, že:

   –

   jednak cirkev alebo iná organizácia, ktorej duch je založený na náboženstve alebo viere a ktorá riadi nemocničné zariadenie zriadené vo forme kapitálovej spoločnosti založenej podľa súkromného práva, nemôže rozhodnúť, že podriadi svojich zamestnancov vykonávajúcich riadiace funkcie požiadavkám konania v dobrej viere a lojality s týmto duchom, rozdielnym v závislosti od vierovyznania alebo neexistencie vierovyznania týchto zamestnancov, bez toho, aby toto rozhodnutie mohlo prípadne byť predmetom účinného súdneho preskúmania, aby bolo zabezpečené, že spĺňa kritériá stanovené v článku 4 ods. 2 tejto smernice a

   –

   jednak rozdielne zaobchádzanie, pokiaľ ide o požiadavky konania v dobrej viere a lojality s uvedeným duchom, medzi zamestnancami zastávajúcimi vedúce pozície, v závislosti od ich vierovyznania alebo neexistencie vierovyznania, je v súlade s uvedenou smernicou, len ak vzhľadom na povahu dotknutých pracovných činností alebo kontext, v ktorom sa vykonávajú, náboženstvo alebo viera predstavujú pracovnú požiadavku, ktorá je základná, oprávnená a odôvodnená s ohľadom na ducha predmetnej cirkvi alebo organizácie a ktorá je v súlade so zásadou proporcionality, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

   Tento druhý pododsek totiž v porovnaní s prvým pododsekom odseku 2 článku 4 tejto smernice obsahuje spresnenie, podľa ktorého medzi pracovné požiadavky, ktoré cirkev alebo iná verejná alebo súkromná organizácia, ktorých duch je založený na náboženstve alebo viere, môže vyžadovať od osôb, ktoré pre ne pracujú, patrí požiadavka konania v dobrej viere a lojality týchto osôb s duchom tejto cirkvi alebo organizácie. Ako to vyplýva najmä z časti vety „[a]k sú ustanovenia tejto smernice inak splnené“, táto možnosť sa v každom prípade musí vykonávať tak, aby boli dodržané ostatné ustanovenia smernice 2000/78, a predovšetkým kritériá uvedené v článku 4 ods. 2 prvom pododseku tejto smernice, ktoré musia môcť byť v prípade potreby predmetom účinného súdneho preskúmania, ako bolo pripomenuté v bode 43 tohto rozsudku.

   Článok 17 ZFEÚ nemôže vyvrátiť tento záver. Na jednej strane totiž znenie tohto ustanovenia zodpovedá v podstate zneniu vyhlásenia č. 11 o právnom postavení cirkví a nekonfesných organizácií, ktoré je prílohou Záverečného aktu Amsterdamskej zmluvy. Skutočnosť, že toto vyhlásenie je výslovne citované v odôvodnení 24 smernice 2000/78, však svedčí o tom, že pri prijímaní tejto smernice, najmä jej článku 4 ods. 2, normotvorca Únie nevyhnutne zohľadnil uvedené vyhlásenie, keďže toto ustanovenie odkazuje výslovne na vnútroštátne právne predpisy a prax existujúcu v deň prijatia uvedenej smernice. Na druhej strane článok 17 ZFEÚ vyjadruje neutralitu Únie voči tomu, ako si členské štáty zorganizujú svoje vzťahy s cirkvou a náboženskými združeniami alebo spoločenstvami, nemôže však viesť k tomu, že dodržiavanie kritérií stanovených v článku 4 ods. 2 smernice 2000/78 nebude podliehať účinnému súdnemu preskúmaniu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. apríla 2018, Egenberger, C‑414/16, EU:C:2018:257, body 56 až 58).

   (pozri body 46, 48, 61, bod 1 výroku)

3.  Vnútroštátny súd, ktorý rieši spor medzi dvoma súkromnými osobami, má, v prípade, že nemôže vyložiť uplatniteľné vnútroštátne právo v súlade s článkom 4 ods. 2 smernice 2000/78, povinnosť zabezpečiť v rámci svojich právomocí právnu ochranu vyplývajúcu osobám podliehajúcim súdnej právomoci zo všeobecných zásad práva Únie, ako je najmä zásada zákazu diskriminácie z dôvodu náboženstva alebo viery, ktorá je zakotvená v článku 21 Charty, a zaručiť úplnú účinnosť práv z nej vyplývajúcich, pričom ponechá v prípade potreby neuplatnené akékoľvek ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré je v rozpore s právom Únie.

   Súdny dvor navyše rozhodol, že požiadavka konformného výkladu zahŕňa povinnosť vnútroštátnych súdov zmeniť prípadne ustálenú judikatúru, pokiaľ táto vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice (rozsudok zo 17. apríla 2018, Egenberger, C‑414/16, EU:C:2018:257, bod 72 a citovaná judikatúra).

   V prípade, že by nemohol vykonať takýto konformný výklad ustanovenia vnútroštátneho práva, o ktoré ide vo veci samej, treba pripomenúť jednak to, že smernica 2000/78 sama osebe nezavádza zásadu rovnosti zaobchádzania v oblasti zamestnania a práce, ktorá pochádza z rôznych medzinárodných právnych predpisov a ústavných zvyklostí spoločných pre členské štáty, ale jej cieľom je stanoviť v týchto istých oblastiach všeobecný rámec na boj proti diskriminácii založenej na rôznych dôvodoch, medzi ktoré patrí náboženstvo alebo viera, ako vyplýva z názvu a článku 1 tejto smernice (rozsudok zo 17. apríla 2018, Egenberger, C‑414/16, EU:C:2018:257, bod 75 a citovaná judikatúra).

   Na druhej strane vnútroštátny súd nachádzajúci sa v situácii uvedenej v predchádzajúcom bode má povinnosť zabezpečiť v rámci svojich právomocí právnu ochranu vyplývajúcu jednotlivcom z práva Únie a zaručiť jeho úplný účinok tak, že ponechá v prípade potreby neuplatnené akékoľvek ustanovenie vnútroštátnej právnej úpravy, ktoré je v rozpore so zásadou zákazu diskriminácie z dôvodu náboženstva alebo viery (pozri, pokiaľ ide o zásadu zákazu diskriminácie z dôvodu veku, rozsudok z 19. apríla 2016, DI, C‑441/14, EU:C:2016:278, bod 35).

   Pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, ktorá udelila Charte ten istý právny význam, ako majú Zmluvy, totiž táto zásada vyplývala z ústavných zvyklostí spoločných pre členské štáty. Zákaz akejkoľvek diskriminácie založenej na náboženstve alebo viere má teda záväznú povahu ako všeobecná zásada práva Únie, teraz upravená v článku 21 Charty, a postačuje sám osebe na to, aby poskytol jednotlivcom právo uplatniteľné ako také v spore, ktorý riešia v oblasti pokrytej právom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. apríla 2018, Egenberger, C‑414/16, EU:C:2018:257, bod 76).

   (pozri body 64, 67 – 69, 71, bod 2 výroku)