Vec C‑34/17

Eamonn Donnellan

proti

The Revenue Commissioners

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal High Court (Vrchný súd, Írsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Vzájomná pomoc v oblasti vymáhania pohľadávok – Smernica 2010/24/EÚ – Článok 14 – Právo na účinný prostriedok nápravy – Charta základných práv Európskej únie – Článok 47 – Možnosť dožiadaného orgánu odmietnuť pomoc pri vymáhaní z dôvodu, že pohľadávka nebola riadne oznámená“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 26. apríla 2018

1. Aproximácia právnych predpisov – Vzájomná pomoc pri vymáhaní daňových pohľadávok – Zásada vzájomnej dôvery – Rozsah – Obmedzenia – Doslovný výklad

   (Smernica Rady 2010/24)

2. Aproximácia právnych predpisov – Vzájomná pomoc pri vymáhaní daňových pohľadávok – Opatrenia na vymáhanie alebo predbežné opatrenia – Spory – Právomoc dožiadaného orgánu – Právomoc odmietnuť pomoc pri vymáhaní pohľadávok – Podmienky

   (Smernica Rady 2010/24, článok 14 ods. 2; Charta základných práv Európskej únie, článok 47)

3. Aproximácia právnych predpisov – Vzájomná pomoc pri vymáhaní daňových pohľadávok – Opatrenia na vymáhanie alebo predbežné opatrenia – Spory – Žiadosť o vymáhanie týkajúca sa pohľadávky súvisiacej s finančnou sankciou uloženou v inom členskom štáte – Zamietnutie dožiadaného orgánu vyhovieť uvedenej žiadosti z dôvodu neexistencie správneho oznámenia pohľadávky – Prípustnosť

   (Smernica Rady 2010/24, článok 14 ods. 1 a 2; Charta základných práv Európskej únie, článok 47)

1.  Na úvod treba pripomenúť, že zásada vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi má v práve Únie zásadný význam vzhľadom na to, že umožňuje vytvorenie a zachovanie priestoru bez vnútorných hraníc. Táto zásada najmä v súvislosti s priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti konkrétne ukladá každému z týchto štátov, aby vychádzal z toho, že okrem výnimočných okolností všetky ostatné členské štáty dodržujú právo Únie a najmä základné práva týmto právom uznané [stanovisko 2/13 (Pristúpenie Únie k EDĽP) z 18. decembra 2014, EU:C:2014:2454, bod 191 a citovaná judikatúra].

   Hoci smernica 2010/24 patrí do oblasti vnútorného trhu, a nie do oblasti priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, je založená takisto na zásade vzájomnej dôvery pripomenutej vyššie. Realizácia režimu vzájomnej pomoci, zakotveného touto smernicou, závisí od existencie takejto dôvery medzi dotknutými vnútroštátnymi orgánmi.

   Z ustálenej judikatúry okrem toho vyplýva, že obmedzenia zásady vzájomnej dôvery sa vykladajú striktne (pozri najmä rozsudky zo 14. novembra 2013, Baláž, C‑60/12, EU:C:2013:733, bod 29; zo 16. júla 2015, Diageo Brands, C‑681/13, EU:C:2015:471, bod 41; z 25. mája 2016, Meroni, C‑559/14, EU:C:2016:349, bod 38, a z 23. januára 2018, Piotrowski, C‑367/16, EU:C:2018:27, bod 48).

   (pozri body 40, 41, 50)

2.  Smernica 2010/24, ktorá vôbec neposkytuje súdom dožiadaného členského štátu právomoc preskúmavať akty dožadujúceho členského štátu, výslovne obmedzuje v článku 14 ods. 2 preskúmavaciu právomoc týchto súdov na akty dožiadaného členského štátu.

   Hoci, iste, akty prijaté členskými štátmi podľa režimu vzájomnej pomoci stanoveného smernicou 2010/24 musia byť v súlade so základnými právami Únie, medzi ktoré patrí právo na účinný prostriedok nápravy, stanovené v článku 47 Charty, vôbec z toho nevyplýva, že by muselo byť možné napadnúť akty dožadujúceho členského štátu tak na súdoch tohto členského štátu, ako aj na súdoch dožiadaného členského štátu. Naopak, tento režim pomoci, keďže sa zakladá najmä na zásade vzájomnej dôvery, umožňuje zvýšiť právnu istotu, pokiaľ ide o určenie členského štátu, v rámci ktorého sa riešia spory, a vyhnúť sa tak javu nazývanému forum shopping (pozri analogicky rozsudok z 21. decembra 2011, N. S. a i., C‑411/10 a C‑493/10, EU:C:2011:865, bod 79).

   Z toho vyplýva, že návrh, ktorý podala dotknutá osoba v dožiadanom členskom štáte na to, aby bola zamietnutá žiadosť o zaplatenie, ktorú jej zaslal príslušný orgán tohto členského štátu na účely vymáhania pohľadávky vzniknutej v dožadujúcom členskom štáte, nemôže viesť k skúmaniu zákonnosti tejto pohľadávky.

   Na druhej strane, ako už Súdny dvor uviedol, nemožno vylúčiť, že dožiadaný orgán by výnimočne mohol rozhodnúť, že neposkytne pomoc dožadujúcemu orgánu. Vykonanie žiadosti o vymáhanie pohľadávky môže byť zamietnuté najmä, ak sa javí, že toto vykonanie je takej povahy, že by narušilo verejný poriadok členského štátu dožiadaného orgánu (pozri, pokiaľ ide o článok 12 smernice 76/308, ktorému v podstate zodpovedá článok 14 smernice 2010/24, rozsudok zo 14. januára 2010, Kyrian, C‑233/08, EU:C:2010:11, bod 42).

   Prináleží však Súdnemu dvoru preveriť hranice, v rámci ktorých orgány členského štátu môžu odmietnuť, tak, že sa odvolajú na vnútroštátnu doktrínu, akou je napríklad doktrína ich verejného poriadku, pomoc inému členskému štátu v rámci režimu spolupráce stanoveného normotvorcom Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 28. apríla 2009, Apostolides, C‑420/07, EU:C:2009:271, body 56 a 57, ako aj z 25. mája 2016, Meroni, C‑559/14, EU:C:2016:349, body 39 a 40).

   (pozri body 44 – 47, 49)

3.  Článok 14 ods. 1 a 2 smernice Rady 2010/24/EÚ zo 16. marca 2010 o vzájomnej pomoci pri vymáhaní pohľadávok vyplývajúcich z daní, poplatkov a ďalších opatrení v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby orgán členského štátu odmietol vykonať žiadosť o vymáhanie týkajúcu sa pohľadávky súvisiacej s takou finančnou sankciou uloženou v inom členskom štáte, o akú ide vo veci samej, z dôvodu, že rozhodnutie ukladajúce túto sankciu nebolo riadne oznámené dotknutej osobe predtým, ako bola žiadosť o vymáhanie podaná na uvedený orgán na základe tejto smernice.

   Ako však v podstate uviedol generálny advokát v bode 70 svojich návrhov, situácia, v ktorej dožadujúci orgán požaduje vymáhanie pohľadávky založenej na rozhodnutí, ktoré nebolo oznámené dotknutej osobe, nie je v súlade s podmienkou upravujúcou žiadosti o vymáhanie stanovenou v článku 11 ods. 1 smernice 2010/24. Keďže totiž podľa tohto ustanovenia žiadosť o vymáhanie v zmysle tejto smernice nemožno podať vtedy, keď je pohľadávka a/alebo titul umožňujúci jej vymáhanie v členskom štáte pôvodu predmetom spochybnenia v tomto členskom štáte, takúto žiadosť nemožno podať ani vtedy, keď dotknutá osoba nebola informovaná o samotnej existencii tejto pohľadávky, pričom táto informácia predstavuje nevyhnutnú podmienku na to, aby táto pohľadávka mohla byť spochybnená.

   Tento výklad potvrdzuje okrem toho aj článok 47 Charty a judikatúra Súdneho dvora v oblasti doručovania a oznamovania súdnych dokumentov. Z tejto judikatúry najmä vyplýva, že na to, aby sa zabezpečilo dodržiavanie práv stanovených v uvedenom článku 47, treba dbať nielen na to, aby adresát aktu dostal naozaj predmetný akt, ale takisto na to, aby bol schopný oboznámiť sa a porozumieť účinne a úplne významu a dosahu návrhu podaného proti nemu v zahraničí, tak, aby mohol účinne uplatniť svoje práva v členskom štáte pôvodu (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. septembra 2015, Alpha Bank Cyprus, C‑519/13, EU:C:2015:603, body 31 a 32, ako aj citovanú judikatúru). Takéto úvahy sú takisto relevantné v kontexte smernice 2010/24. Z vyššie uvedeného vyplýva, že taká výnimočná situácia, o akú ide vo veci samej, v ktorej orgán dožadujúceho členského štátu žiada orgán iného členského štátu, aby vymáhal pohľadávku týkajúcu sa finančnej sankcie, o ktorej dotknutá osoba nevedela, môže legitímne viesť k odmietnutiu pomoci pri vymáhaní zo strany tohto posledného uvedeného orgánu. Pomoc stanovená smernicou 2010/24 je, tak ako to uvádzajú názov a rôzne odôvodnenia tejto smernice, považovaná za „vzájomnú“, čo implikuje najmä to, že prináleží dožadujúcemu orgánu, aby vytvoril predtým, ako podá žiadosť o vymáhanie, podmienky, v ktorých dožiadaný orgán bude môcť účinne a v súlade so základnými zásadami práva Únie poskytnúť pomoc.

   (pozri body 57, 58, 61, 62 a výrok)