Vec C‑298/17

France Télévisions SA

proti

Playmédia
a
Conseil supérieur de l’audiovisuel (CSA)

[návrh na začatie prejudiciálneho konania,
ktorý podala Conseil d’État (Francúzsko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2002/22/ES – Elektronické komunikačné siete a služby – Univerzálna služba a práva užívateľov – Podnik poskytujúci služby elektronickej komunikačnej siete používanej na verejné šírenie rozhlasového alebo televízneho vysielania – Podnik ponúkajúci sledovanie televíznych programov formou streamingu a na živo cez internet – Povinnosti prenosu“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (štvrtá komora) z 13. decembra 2018

1. Aproximácia právnych predpisov – Elektronické komunikačné siete a služby – Univerzálna služba a práva užívateľov – Smernica 2002/22 – Verejné šírenie rozhlasového alebo televízneho vysielania – Primerané povinnosti prenosu („must carry“) – Pôsobnosť – Podnik ponúkajúci sledovanie televíznych programov formou streamingu a na živo cez internet – Vylúčenie

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/22, zmenená smernicou 2009/136, odôvodnenie 5 a článok 31 ods. 1)

2. Aproximácia právnych predpisov – Elektronické komunikačné siete a služby – Univerzálna služba a práva užívateľov – Smernica 2002/22 – Verejné šírenie rozhlasového alebo televízneho vysielania – Primerané povinnosti prenosu („must carry“) – Pôsobnosť – Možnosť členských štátov rozšíriť povinnosti prenosu na podniky, na ktoré sa smernica nevzťahuje – Hranice

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/22, zmenená smernicou 2009/136, článok 1 ods. 3 a článok 31 ods. 1)

1.  Článok 31 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (smernica univerzálnej služby), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/136/ES z 25. novembra 2009, sa má vykladať v tom zmysle, že podnik, ktorý ponúka sledovanie programov formou streamingu a naživo cez internet, sa nemá iba z tohto dôvodu považovať za podnik, ktorý poskytuje elektronickú komunikačnú sieť používanú na verejné vysielanie rozhlasových a televíznych kanálov.

   Z odôvodnenia 5 rámcovej smernice jasne vyplýva, že je potrebné oddeliť reguláciu prenosu od regulácie obsahu a že spoločný regulačný rámec, ktorý je súčasťou smernice univerzálnej služby, sa nevzťahuje na obsah služieb poskytovaných prostredníctvom elektronických komunikačných sietí využívajúcich elektronické komunikačné služby (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2013, UPC Nederland,C‑518/11, EU:C:2013:709, bod 38).

   (pozri body 20, 22, bod 1 výroku)

2.  Ustanovenia smernice 2002/22, zmenenej smernicou 2009/136, sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby členský štát v situácii, ako je tá, o ktorú ide vo veci samej, uložil povinnosť prenosu (must carry) podnikom, ktoré bez toho, aby poskytovali elektronické komunikačné siete, ponúkajú sledovanie televíznych programov formou streamingu a na živo cez internet.

   V tejto súvislosti treba uviesť, že z článku 1 ods. 3 rámcovej smernice vyplýva, že smernice patriace do spoločného regulačného rámca nemajú vplyv na opatrenia prijaté na vnútroštátnej úrovni v súlade s právom Únie, ktoré sledujú ciele vo všeobecnom záujme, najmä pokiaľ ide o reguláciu obsahu a audiovizuálnu politiku. Smernica univerzálnej služby preto ponecháva členským štátom možnosť zaviesť povinnosti prenosu (must carry) nad rámec povinností uvedených v článku 31 ods. 1 tejto smernice, najmä podnikom, ktoré bez toho, aby poskytovali elektronické komunikačné siete, ponúkajú sledovanie televíznych programov formou streamingu a naživo cez internet. Je pravda, že pri stanovení povinnosti prenosu (must carry) podnikom, na ktoré sa nevzťahuje článok 31 ods. 1 smernice univerzálnej služby, musia členské štáty dodržiavať právo Únie, najmä pravidlá týkajúce sa slobodného poskytovania služieb uvedeného v článku 56 ZFEÚ.

   (pozri body 25, 27, 29, 36, bod 2 výroku)