Vec C‑246/16

Enzo Di Maura

proti

Agenzia delle Entrate – Direzione Provinciale di Siracusa

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Commissione tributaria provinciale di Siracusa)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Daň z pridanej hodnoty (DPH) – Základ dane – Šiesta smernica 77/388/EHS – Článok 11 C ods. 1 druhý pododsek – Obmedzenie práva na zníženie základu dane v prípade, ak druhá zmluvná strana nezaplatí – Voľná úvaha členských štátov pri prebratí – Primeraná doba predfinancovania podnikateľom“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 23. novembra 2017

Harmonizácia daňových právnych predpisov – Spoločný systém dane z pridanej hodnoty – Zdaniteľný základ – Zníženie v prípade úplného alebo čiastočného nezaplatenia – Odchylné vnútroštátne opatrenia – Vnútroštátna právna úprava podmieňujúca zníženie základu dane neúspešnosťou konkurzného konania, ktoré môže trvať viac ako desať rokov – Neprípustnosť

(Smernica Rady 77/388, článok 11 C ods. 1 druhý pododsek)

Článok 11 C ods. 1 druhý pododsek šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia sa má vykladať v tom zmysle, že členský štát nemôže podmieniť zníženie základu dane pre daň z pridanej hodnoty neúspešnosťou konkurzného konania, ak takéto konanie môže trvať viac ako desať rokov.

Ak dôjde k úplnému alebo čiastočnému nezaplateniu kúpnej ceny bez toho, aby došlo k odstúpeniu alebo zrušeniu zmluvy, kupujúci zostáva povinný zaplatiť dohodnutú cenu a predávajúci, hoci už nie je majiteľom tovaru, má v zásade k dispozícii svoju pohľadávku, ktorú môže súdne vymáhať. Keďže však nemožno vylúčiť, že sa takáto pohľadávka v konečnom dôsledku stane nevymožiteľnou, normotvorca Únie rozhodol ponechať každému členskému štátu na výber, aby určil, či nezaplatenie kúpnej ceny, ktoré samo osebe, na rozdiel od odstúpenia od zmluvy alebo jej zrušenia, neobnovuje pôvodné postavenie zmluvných strán, umožňuje znížiť základ dane do splatnej výšky za podmienok, ktoré stanovuje, alebo či takéto zníženie v takom prípade nie je prípustné (rozsudok z 15. mája 2014, Almos Agrárkülkereskedelmi,C‑337/13, EU:C:2014:328, bod 25).

Ako však už Súdny dvor rozhodol, táto možnosť výnimky, ktorá sa striktne obmedzuje na prípad úplného alebo čiastočného nezaplatenia, je založená na myšlienke, že nezaplatenie protihodnoty môže byť za určitých okolností a z dôvodu právnej situácie existujúcej v dotknutom členskom štáte ťažké overiť alebo môže byť len dočasným stavom (rozsudok z 3. júla 1997, Goldsmiths,C‑330/95, EU:C:1997:339, bod 18).

Z toho vyplýva, že uplatnenie takejto možnosti výnimky musí byť odôvodnené s cieľom, aby opatrenia prijaté členskými štátmi na jej vykonanie neotriasali cieľom daňovej harmonizácie, ktorý sleduje šiesta smernica (rozsudok z 3. júla 1997, Goldsmiths,C‑330/95, EU:C:1997:339, bod 18).

Ako bolo uvedené v bode 22 tohto rozsudku, cieľom výnimky z práva na zníženie základu dane uvedenej v článku 11 C ods. 1 druhom pododseku šiestej smernice je zohľadniť neistotu inherentnú konečnej povahe nezaplatenia faktúry.

Táto neistota sa evidentne zohľadňuje pri zbavení zdaniteľnej osoby jej práva na zníženie základu dane, pokiaľ pohľadávka nemá definitívne nevymožiteľnú povahu, ako to v podstate uvádza vnútroštátna právna úprava sporná vo veci samej. Treba však tiež konštatovať, že rovnaký cieľ by sa mohol dosiahnuť aj priznaním zníženia, ak by zdaniteľná osoba dostatočne jasne preukázala, že tento dlh nebude pravdepodobne zaplatený, s tým, že ak by k zaplateniu napriek tomu došlo, zdaniteľný základ bude prehodnotený smerom nahor. Prislúcha vnútroštátnym orgánom, aby pri dodržaní zásady proporcionality a s možnosťou súdneho preskúmania určili dôkazy pravdepodobného dlhého trvania nezaplatenia, ktoré má predložiť zdaniteľná osoba v závislosti od osobitostí uplatniteľného vnútroštátneho práva. Takýto postup by bol efektívny na dosiahnutie sledovaného cieľa, pričom by bol zároveň menej obmedzujúci pre zdaniteľnú osobu, ktorá zabezpečuje predfinancovanie DPH, vyberajúc ju na účet štátu, ako bolo pripomenuté v bode 23 tohto rozsudku.

(pozri body 16 – 18, 26, 27, 29 a výrok)