Vec C‑367/15

Stowarzyszenie „Oławska Telewizja Kablowa“

proti

Stowarzyszenie Filmowców Polskich

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Najwyższy)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2004/48/ES – Článok 13 – Duševné a priemyselné vlastníctvo – Porušenie – Výpočet náhrady škody – Právna úprava členského štátu – Dvojnásobok bežne dlhovanej odmeny“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (piata komora) z 25. januára 2017

Aproximácia právnych predpisov – Dodržiavanie práv duševného vlastníctva – Smernica 2004/48 – Opatrenia, konania a prostriedky právnej nápravy – Priznanie náhrady škody – Vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej možno bez preukázania existencie skutočnej ujmy požadovať zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny z titulu oprávnenia používať dotknuté dielo – Prípustnosť

[Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/48, odôvodnenie 26 a článok 13 ods. 1 druhý pododsek písm. b)]

Článok 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/48/ES z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je dotknutá právna úprava vo veci samej, podľa ktorej môže majiteľ práv duševného vlastníctva, ktoré boli porušené, požadovať od porušovateľa týchto práv buď náhradu spôsobenej ujmy so zohľadnením všetkých náležitých aspektov konkrétneho prípadu, alebo zaplatenie sumy zodpovedajúcej dvojnásobku primeranej odmeny, ktorá by sa mala zaplatiť z titulu oprávnenia používať dotknuté dielo, bez toho, aby tento majiteľ práv musel preukázať existenciu skutočnej ujmy.

Takýto výklad nemôže byť spochybnený ani skutočnosťou, že po prvé náhrada škody vypočítaná ako dvojnásobok hypotetickej odmeny nie je presne proporcionálna vo vzťahu k ujme, ktorú poškodená strana skutočne utrpela. Táto skutočnosť je totiž základným znakom každého paušálneho odškodnenia, ako aj odškodnenia výslovne upraveného v článku 13 ods. 1 druhom pododseku písm. b) smernice 2004/48.

Po druhé uvedený výklad nemôže byť spochybnený ani skutočnosťou, že smernica 2004/48, ako vyplýva z jej odôvodnenia 26, nemá za cieľ zaviesť povinnosť stanoviť sankčnú náhradu ujmy. Na jednej strane inak, ako sa vnútroštátny súd pravdepodobne domnieva, skutočnosť, že smernica 2004/48 neobsahuje povinnosť členských štátov stanoviť tzv. „sankčnú“ náhradu ujmy, nemožno vykladať ako zákaz zaviesť takéto opatrenie. Na druhej strane a bez nutnosti rozhodnúť o otázke, či stanovenie tzv. „sankčnej“ náhrady ujmy je alebo nie je v rozpore s článkom 13 smernice 2004/48, nie je zjavné, že by ustanovenie uplatniteľné vo veci samej obsahovalo povinnosť zaplatiť takúto náhradu ujmy.

Napokon po tretie, pokiaľ ide o argument, že poškodená strana, keďže môže vypočítať náhradu ujmy ako dvojnásobok hypotetickej odmeny, už nemusí preukázať príčinnú súvislosť medzi skutočnosťou spôsobujúcou porušenie práva a vzniknutou ujmou, treba konštatovať, že tento argument je založený na značne reštriktívnom výklade pojmu „príčinná súvislosť“, podľa ktorého majiteľ porušeného práva musí preukázať príčinnú súvislosť nielen medzi touto skutočnosťou a vzniknutou ujmou, ale aj medzi touto skutočnosťou a presnou výškou tejto ujmy. Takýto výklad je však nezlučiteľný so samotnou podstatou paušálneho stanovenia výšky náhrady ujmy, a teda s článkom 13 ods. 1 druhým pododsekom písm. b) smernice 2004/48, ktorý dovoľuje takýto druh odškodnenia.

(pozri body 26 – 29, 32, 33 a výrok)