Vec C‑411/15 P

Timab Industries
a
Cie financière et de participations Roullier (CFPR)

proti

Európskej komisii

„Odvolanie – Kartely – Európsky trh s fosfátmi používanými na výživu zvierat – Pridelenie predajných kvót, koordinácia cien a podmienok predaja a výmena citlivých obchodných informácií – Vystúpenie odvolateliek z konania o urovnaní – Neobmedzená súdna právomoc – Ochrana legitímnej dôvery a rovnosti zaobchádzania – Primeraná dĺžka konania“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (desiata komora) z 12. januára 2017

1. Súdne konanie–Ústna časť konania–Opätovné začatie–Podmienky

   (Štatút Súdneho dvora, článok 23; Rokovací poriadok Súdneho dvora, článok 83)

2. Odvolanie–Dôvody–Preskúmanie posúdenia dôkazov Súdnym dvorom–Vylúčenie okrem prípadov skreslenia–Kontrola dodržiavania všeobecných zásad práva a pravidiel uplatniteľných v oblasti dokazovania

   (Článok 256 ZFEÚ; Štatút Súdneho dvora, článok 58 prvý odsek)

3. Hospodárska súťaž–Správne konanie–Žiadosti o informácie–Právo na obhajobu–Právo odmietnuť poskytnutie odpovede zahŕňajúcej uznanie porušenia

   (Nariadenie Rady č. 1/2003, článok 18)

4. Hospodárska súťaž–Pokuty–Výška–Určenie–Neuloženie alebo zníženie pokuty výmenou za spoluprácu obvineného podniku–Nevyhnutnosť konania, ktoré Komisii uľahčilo zistenie porušenia–Miera voľnej úvahy Komisie

   (Nariadenie Rady č. 1/2003, článok 23 ods. 2; oznámenie Komisie 2002/C 45/03)

5. Odvolanie–Dôvody–Nesprávne posúdenie skutkových okolností–Neprípustnosť–Preskúmanie posúdenia skutkového stavu a dôkazov Súdnym dvorom–Vylúčenie okrem prípadov skreslenia

   (Článok 256 ods. 1 ZFEÚ; Štatút Súdneho dvora, článok 58 prvý odsek)

6. Hospodárska súťaž–Pokuty–Výška–Určenie–Miera voľnej úvahy Komisie–Súdne preskúmanie–Neobmedzená právomoc súdu Únie–Rozsah

   (Články 261 a 263 ZFEÚ; nariadenie Rady č. 1/2003, článok 31; oznámenia Komisie 2002/C 45/03 a 2006/C 210/02, bod 29)

7. Hospodárska súťaž–Správne konanie–Konanie o urovnaní–Uvedenie rozsahu pokút–Vystúpenie podniku z konania o urovnaní–Neuplatnenie uvedeného rozsahu v konečnom rozhodnutí zo strany Komisie–Prípustnosť–Porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery–Neexistencia

   (Nariadenie Rady č. 1/2003; oznámenia Komisie 2002/C 45/03 a 2006/C 210/02, bod 29)

8. Odvolanie–Dôvody–Neidentifikovanie uvádzaného nesprávneho právneho posúdenia–Dôvod, ktorému chýba presnosť–Neprípustnosť

   [Článok 256 ods. 1 druhý pododsek ZFEÚ; Štatút Súdneho dvora, článok 58 prvý odsek; Rokovací poriadok Súdneho dvora, článok 168 ods. 1 písm. d)]

9. Odvolanie–Dôvody–Preskúmanie posúdenia skutkových okolností a dôkazov Súdnym dvorom–Vylúčenie okrem prípadov skreslenia–Dôvod založený na skreslení dôkazov–Vecná nesprávnosť skutkových zistení, ktorá nevyplýva z písomností v spise–Neprípustnosť

   (Článok 256 ods. 1 druhý pododsek ZFEÚ; Štatút Súdneho dvora, článok 58 prvý odsek)

10. Odvolanie–Dôvody–Jednoduché zopakovanie dôvodov a tvrdení predložených Všeobecnému súdu–Neprípustnosť–Spochybnenie výkladu alebo uplatnenia práva Únie Všeobecným súdom–Prípustnosť

    [Článok 256 ZFEÚ; Štatút Súdneho dvora, článok 58 prvý odsek; Rokovací poriadok Súdneho dvora, článok 168 ods. 1 písm. d) a článok 169 ods. 2]

11. Súdne konanie–Dĺžka konania pred Všeobecným súdom–Primeraná lehota–Spor, ktorý sa týka existencie porušenia pravidiel hospodárskej súťaže–Nedodržanie primeranej lehoty–Dôsledky–Mimozmluvná zodpovednosť–Zostavenie rozhodovacieho zloženia

    (Články 101 a 102 ZFEÚ, článok 256 ods. 1 ZFEÚ, článok 268 ZFEÚ a článok 340 druhý odsek ZFEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 47 druhý odsek)

12. Súdne konanie–Dĺžka konania pred Všeobecným súdom–Primeraná lehota–Kritériá posúdenia

    (Články 101 a 102 ZFEÚ, článok 256 ods. 1 ZFEÚ, článok 268 ZFEÚ a článok 340 druhý odsek ZFEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 47 druhý odsek)

1.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri bod 47)

2.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri body 58, 59)

3.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri bod 83)

4.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri body 84 – 86)

5.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri bod 89)

6.  Pokiaľ ide o súdne preskúmanie rozhodnutí, prostredníctvom ktorých Komisia rozhodne uložiť pokutu alebo penále za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, má súd Únie okrem preskúmania zákonnosti stanoveného v článku 263 ZFEÚ aj neobmedzenú právomoc, ktorú mu priznáva článok 31 nariadenia č. 1/2003 v súlade s článkom 261 ZFEÚ a ktorá ho oprávňuje nahradiť posúdenie Komisie svojím posúdením a v dôsledku toho zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo penále. V tejto súvislosti pri rozhodovaní o právnych otázkach v rámci odvolania neprináleží Súdnemu dvoru nahrádzať z dôvodov spravodlivosti svojím posúdením posúdenie Všeobecného súdu, ktorý v rámci svojej neobmedzenej právomoci rozhoduje o výške pokút uložených podnikom za to, že porušili právo Únie. Len v prípade, že by sa Súdny dvor domnieval, že úroveň sankcie je nielen neprimeraná, ale aj nadmerne vysoká, či dokonca disproporčná, treba konštatovať, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia z dôvodu neprimeranej výšky pokuty.

   V tomto prípade, hoci Všeobecný súd nepochybne dbal na to, aby odpovedal na všetky tvrdenia, prostredníctvom ktorých odvolateľky Komisii vytýkali, že na podnik, ktorý vystúpil z konania o urovnaní, uplatnila v prípade výrazne kratšej dĺžky trvania porušenia vyššiu pokutu, než je maximálny rozsah, o ktorom sa uvažovalo pri rozhovoroch o urovnaní, takáto analýza podlieha dodržaniu zásad riadneho výkonu spravodlivosti a transparentnosti. V dôsledku toho nemožno Všeobecnému súdu vytýkať, že vykonal takto vyčerpávajúce posúdenie v rámci sporu, v ktorom po prvýkrát rozhodoval o situácii, keď podnik po tom, čo sa rozhodol zúčastniť konania o urovnaní, z tohto konania napokon vystúpil. Všeobecný súd preto vykonal svoju neobmedzenú právomoc náležite tým, že dôkladne preskúmal tak zákonnosť sporného rozhodnutia, ako aj primeranosť výšky pokuty uloženej v tomto rozhodnutí.

   Všeobecný súd tak riadne overil opodstatnenosť analýzy uskutočnenej Komisiou so zreteľom na všetky okolnosti existujúce pri prijímaní sporného rozhodnutia, pričom zohľadnil rozsah spolupráce odvolateliek po ich vystúpení z konania o urovnaní, teda počas riadneho konania. Všeobecný súd takisto systematicky overil skutočnosti, ku ktorým Komisia prihliadla na účely výpočtu výšky pokuty uloženej v spornom rozhodnutí. Konkrétne podrobne preskúmal spôsob, akým Komisia zohľadnila faktory umožňujúce priznať alebo nepriznať zníženia tejto pokuty, a to na základe oznámenia o zhovievavosti alebo na základe spolupráce podľa bodu 29 usmernení k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003. Okrem toho treba konštatovať, že odvolateľky nepreukázali, v čom bola výška pokuty, ktorá im bola uložená, nadmerná, ba dokonca disproporčná.

   (pozri body 104 – 106, 108 – 112)

7.  Zásada ochrany legitímnej dôvery patrí k základným zásadám Únie a možnosť domáhať sa jej majú všetky hospodárske subjekty, u ktorých príslušná inštitúcia vyvolá dôvodné očakávania tým, že im poskytne konkrétne ubezpečenia. Okrem toho Komisia nemôže poskytnúť žiadne presné ubezpečenie, pokiaľ ide o akékoľvek zníženie alebo oslobodenie od pokuty vo fáze konania pred prijatím konečného rozhodnutia, a účastníci kartelu tak v tomto ohľade nemôžu mať žiadnu legitímnu dôveru.

   Po prvé konanie o urovnaní je vo vzťahu k riadnemu konaniu alternatívnym správnym konaním, ktoré je odlišné od tohto konania a vykazuje určité osobitosti, akými sú najmä oznámenie o pravdepodobnom rozsahu pokút. Po druhé, pokiaľ podnik nepredloží návrh na urovnanie, konanie vedúce ku konečnému rozhodnutiu je namiesto ustanovení upravujúcich konanie o urovnaní upravené všeobecnými ustanoveniami nariadenia č. 773/2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov 101 a 102 ZFEÚ.

   Po tretie, pokiaľ ide o riadne konanie, v rámci ktorého treba ešte preukázať zodpovednosť, Komisia je viazaná len oznámením o výhradách, ktoré nestanovuje rozsah pokút, a je povinná zohľadniť nové skutočnosti, s ktorými sa v rámci tohto konania oboznámila. V prejednávanej veci odvolateľky vystúpili z konania o urovnaní, pričom až po tomto vystúpení poukázali v rámci riadneho konania na skutočnosti smerujúce ku skráteniu dĺžky trvania ich účasti na vytýkanom porušení.

   V dôsledku toho sa odvolateľky nemohli dovolávať žiadnej legitímnej dôvery v rámci odhadov, ktoré im Komisia oznámila počas konania o urovnaní v podobe rozsahu pravdepodobných pokút, ktorý bol stanovený v závislosti od skutočností, ktoré sa v tejto fáze konania zohľadnili. Okrem toho, keď odvolateľky vystúpili z konania o urovnaní, mali k dispozícii všetky informácie, ktoré im umožnili predpokladať, že spochybnenie ich účasti na karteli v období pred dotknutým rokom bude mať nevyhnutne vplyv na zníženia, ktoré im mohli byť priznané tak v rámci oznámenia o oslobodení od pokút a znížení pokút v prípadoch kartelov, ako aj na základe bodu 29 usmernení k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003. Všeobecnému súdu tak nemožno vytýkať porušenie zásady ochrany legitímnej dôvery.

   (pozri body 134 –139)

8.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri body 140 – 142)

9.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri bod 153)

10.  Pozri text rozhodnutia.

    (pozri body 154, 155, 157)

11.  Pozri text rozhodnutia.

    (pozri body 165, 166)

12.  Návrh na náhradu škody spôsobenej tým, že Všeobecný súd nedodržal primeranú lehotu na rozhodnutie, nemožno podať priamo na Súdny dvor v rámci odvolania, ale treba ho podať na samotný Všeobecný súd, keďže takáto žaloba o náhradu škody predstavuje účinný prostriedok nápravy. V tomto ohľade, pokiaľ je zjavné bez toho, aby účastníci konania museli predložiť v tejto súvislosti ďalšie dôkazy, že Všeobecný súd dostatočne závažne porušil svoju povinnosť rozhodnúť vo veci v primeranej lehote, Súdny dvor na toto porušenie môže poukázať. V dôsledku toho môže Súdny dvor v rámci odvolania konštatovať porušenie práva na spravodlivý proces, tak ako je zaručené článkom 47 druhým odsekom Charty základných práv Európskej únie, z dôvodu neprimeranej dĺžky konania pred Všeobecným súdom.

    Pokiaľ ide o kritériá, ktoré umožňujú posúdiť, či Všeobecný súd dodržal zásadu primeranej lehoty, primeranosť lehoty na rozhodnutie sa posudzuje v závislosti od okolností vlastných každej veci, kam patrí aj zložitosť veci a správanie účastníkov konania. V tejto súvislosti zoznam relevantných kritérií nie je vyčerpávajúci a posúdenie primeranosti uvedenej lehoty nevyžaduje systematické preskúmanie okolností prípadu vo vzťahu ku každému z nich, pokiaľ sa dĺžka konania javí odôvodnená aspoň vo vzťahu k jednému z nich. Z tohto dôvodu možno zložitosť veci alebo správanie žalobcu, ktoré predstavuje spomaľovanie konania, uznať ako odôvodnenie na prvý pohľad príliš dlhej lehoty.

    (pozri body 165, 167 – 169)