Vec C‑542/13

Mohamed M’Bodj

proti

État belge

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Cour constitutionnelle (Belgicko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Charta základných práv Európskej únie — Článok 19 ods. 2 — Smernica 2004/83/ES — Minimálne ustanovenia pre priznanie postavenia utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu — Osoba oprávnená na doplnkovú ochranu — Článok 15 písm. b) — Týranie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo sankcie uložené žiadateľovi v jeho krajine pôvodu — Článok 3 — Výhodnejšie normy — Žiadateľ, ktorý trpí vážnou chorobou — Neexistencia primeranej liečby v krajine pôvodu — Článok 28 — Sociálna ochrana — Článok 29 — Zdravotná starostlivosť“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 18. decembra 2014

Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Postavenie utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu – Smernica 2004/83 – Podmienky na priznanie nároku na doplnkovú ochranu – Článok 2 písm. e) a článok 15 písm. c) – Vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje právo na pobyt pre štátnych príslušníkov tretej krajiny, ktorí trpia vážnou chorobou, ak neexistuje primeraná liečba v krajine ich pôvodu – Neúmyselné odmietnutie poskytnutia starostlivosti v krajine pôvodu – Právna úprava, ktorá nepredstavuje výhodnejšiu normu v zmysle článku 3 uvedenej smernice – Vylúčenie z oprávnenia na doplnkovú ochranu – Neuplatniteľnosť článkov 28 a 29 uvedenej smernice

[Smernica Rady 2004/83, článok 2 písm. e), článok 3, článok 15 písm. b), článok 18, články 28 a 29]

Články 28 a 29 smernice 2004/83 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany v spojení s článkom 2 písm. e) a článkami 3, 15 a 18 tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že členský štát nemusí poskytnúť sociálnu ochranu a zdravotnú starostlivosť stanovenú týmito článkami štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý má povolenie na pobyt na území tohto členského štátu podľa vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá stanovuje právo na pobyt v uvedenom členskom štáte pre cudzinca, ktorý trpí chorobou vyvolávajúcou reálne riziko ohrozenia jeho života alebo fyzickej integrity, alebo reálne riziko neľudského či ponižujúceho zaobchádzania, pokiaľ neexistuje nijaká primeraná liečba v krajine jeho pôvodu alebo v tretej krajine, kde sa predtým zdržiaval, ak nejde o prípad úmyselného odmietnutia poskytnutia starostlivosti uvedenému cudzincovi v tejto krajine.

Vážne bezprávie, ktoré definuje článok 15 písm. b) smernice 2004/83, sa totiž nevzťahuje na takúto situáciu. Okrem toho článok 3 tejto smernice bráni tomu, aby členský štát prijal či ponechal v platnosti ustanovenia, podľa ktorých sa prizná smernicou upravené postavenie osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý trpí vážnou chorobou, z dôvodu rizika zhoršenia jeho zdravotného stavu vyplývajúceho z neexistencie primeranej liečby v krajine pôvodu, lebo takéto ustanovenia nie sú v súlade s touto smernicou. Bolo by v rozpore so všeobecnou štruktúrou a cieľmi smernice 2004/83, aby boli postavenia, ktoré upravuje, priznané štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa nachádzajú v situáciách, ktoré vôbec nesúvisia s logickým zmyslom medzinárodnej ochrany. Z toho vyplýva, že takú právnu úpravu nemožno kvalifikovať podľa článku 3 tejto smernice ako výhodnejšie normy pre určovanie, kto je oprávnený na doplnkovú ochranu. Štátni príslušníci tretích krajín, ktorým bolo udelené právo na pobyt podľa takejto právnej úpravy, teda nie sú osobami, ktoré sú oprávnené na doplnkovú ochranu a na ktoré sa uplatňujú články 28 a 29 uvedenej smernice. Priznanie takého postavenia vnútroštátnej ochrany členským štátom aj z iných dôvodov ako pre potrebu medzinárodnej ochrany v zmysle článku 2 písm. a) tejto smernice, t. j. na diskrečnom základe z naliehavých rodinných alebo humanitárnych dôvodov nepatrí, ako to spresňuje odôvodnenie 9 uvedenej smernice, do jej pôsobnosti.

(pozri body 41, 43 – 47 a výrok)

Vec C‑542/13

Mohamed M’Bodj

proti

État belge

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Cour constitutionnelle (Belgicko)]

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Charta základných práv Európskej únie — Článok 19 ods. 2 — Smernica 2004/83/ES — Minimálne ustanovenia pre priznanie postavenia utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu — Osoba oprávnená na doplnkovú ochranu — Článok 15 písm. b) — Týranie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo sankcie uložené žiadateľovi v jeho krajine pôvodu — Článok 3 — Výhodnejšie normy — Žiadateľ, ktorý trpí vážnou chorobou — Neexistencia primeranej liečby v krajine pôvodu — Článok 28 — Sociálna ochrana — Článok 29 — Zdravotná starostlivosť“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 18. decembra 2014

Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo — Azylová politika — Postavenie utečenca alebo osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu — Smernica 2004/83 — Podmienky na priznanie nároku na doplnkovú ochranu — Článok 2 písm. e) a článok 15 písm. c) — Vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje právo na pobyt pre štátnych príslušníkov tretej krajiny, ktorí trpia vážnou chorobou, ak neexistuje primeraná liečba v krajine ich pôvodu — Neúmyselné odmietnutie poskytnutia starostlivosti v krajine pôvodu — Právna úprava, ktorá nepredstavuje výhodnejšiu normu v zmysle článku 3 uvedenej smernice — Vylúčenie z oprávnenia na doplnkovú ochranu — Neuplatniteľnosť článkov 28 a 29 uvedenej smernice

[Smernica Rady 2004/83, článok 2 písm. e), článok 3, článok 15 písm. b), článok 18, články 28 a 29]

Články 28 a 29 smernice 2004/83 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany v spojení s článkom 2 písm. e) a článkami 3, 15 a 18 tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že členský štát nemusí poskytnúť sociálnu ochranu a zdravotnú starostlivosť stanovenú týmito článkami štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý má povolenie na pobyt na území tohto členského štátu podľa vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá stanovuje právo na pobyt v uvedenom členskom štáte pre cudzinca, ktorý trpí chorobou vyvolávajúcou reálne riziko ohrozenia jeho života alebo fyzickej integrity, alebo reálne riziko neľudského či ponižujúceho zaobchádzania, pokiaľ neexistuje nijaká primeraná liečba v krajine jeho pôvodu alebo v tretej krajine, kde sa predtým zdržiaval, ak nejde o prípad úmyselného odmietnutia poskytnutia starostlivosti uvedenému cudzincovi v tejto krajine.

Vážne bezprávie, ktoré definuje článok 15 písm. b) smernice 2004/83, sa totiž nevzťahuje na takúto situáciu. Okrem toho článok 3 tejto smernice bráni tomu, aby členský štát prijal či ponechal v platnosti ustanovenia, podľa ktorých sa prizná smernicou upravené postavenie osoby oprávnenej na doplnkovú ochranu štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý trpí vážnou chorobou, z dôvodu rizika zhoršenia jeho zdravotného stavu vyplývajúceho z neexistencie primeranej liečby v krajine pôvodu, lebo takéto ustanovenia nie sú v súlade s touto smernicou. Bolo by v rozpore so všeobecnou štruktúrou a cieľmi smernice 2004/83, aby boli postavenia, ktoré upravuje, priznané štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sa nachádzajú v situáciách, ktoré vôbec nesúvisia s logickým zmyslom medzinárodnej ochrany. Z toho vyplýva, že takú právnu úpravu nemožno kvalifikovať podľa článku 3 tejto smernice ako výhodnejšie normy pre určovanie, kto je oprávnený na doplnkovú ochranu. Štátni príslušníci tretích krajín, ktorým bolo udelené právo na pobyt podľa takejto právnej úpravy, teda nie sú osobami, ktoré sú oprávnené na doplnkovú ochranu a na ktoré sa uplatňujú články 28 a 29 uvedenej smernice. Priznanie takého postavenia vnútroštátnej ochrany členským štátom aj z iných dôvodov ako pre potrebu medzinárodnej ochrany v zmysle článku 2 písm. a) tejto smernice, t. j. na diskrečnom základe z naliehavých rodinných alebo humanitárnych dôvodov nepatrí, ako to spresňuje odôvodnenie 9 uvedenej smernice, do jej pôsobnosti.

(pozri body 41, 43 – 47 a výrok)