Vec C‑81/13

Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska

proti

Rade Európskej únie

„Žaloba o neplatnosť — Koordinácia systémov sociálneho zabezpečenia — Dohoda o pridružení medzi EHS a Tureckom — Rozhodnutie Rady o pozícii Únie, ktorá sa má zaujať v asociačnej rade — Voľba právneho základu — Článok 48 ZFEÚ — Článok 79 ods. 2 písm. b) ZFEÚ — Článok 217 ZFEÚ“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 18. decembra 2014

Akty inštitúcií – Voľba právneho základu – Kritériá – Rozhodnutie Rady 2012/776 o pozícii, ktorá sa má zaujať v mene Únie o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v rámci Dohody o pridružení medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Tureckom – Prijatie iba na základe článku 48 ZFEÚ – Neprípustnosť – Vhodný právny základ – Články 48 ZFEÚ a 217 ZFEÚ – Neexistencia vplyvu opomenutia na platnosť rozhodnutia

[Článok 48 ZFEÚ, článok 79 ods. 2 písm. b) ZFEÚ, článok 217 ZFEÚ a článok 218 ods. 8 a 9 ZFEÚ; Protokol č. 21 uvedený v prílohe Zmlúv o EÚ a o FEÚ; dohoda o pridružení medzi EHS a Tureckom; nariadenia Rady č. 1408/71 a 574/72; rozhodnutie Rady 2012/77]

Voľba právneho základu aktu Únie musí byť založená na objektívnych prvkoch, ktoré možno preskúmať v rámci súdneho preskúmania, medzi ktoré patria predovšetkým cieľ a obsah aktu. Je irelevantný právny základ uplatnený na prijatie iných aktov Únie, ktoré majú prípadne podobné charakteristiky, keďže vhodný právny základ aktu sa musí určiť so zreteľom na jeho vlastný cieľ a obsah. Naopak kontext, do ktorého predmetný akt patrí, môže byť relevantný pre voľbu jeho právneho základu.

Pokiaľ ide o rozhodnutie 2012/776 o pozícii, ktorá sa má zaujať v mene Európskej únie v Asociačnej rade zriadenej Dohodou o pridružení medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Tureckom, pokiaľ ide o prijatie ustanovení o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, nemohlo byť platne prijaté iba na základe článku 48 ZFEÚ, keďže bolo prijaté v rámci asociačnej rady a týkalo sa prijatia ustanovení o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. V zásade totiž len v oblasti vnútorných politík a činností Únie alebo vonkajších činností vzťahujúcich sa na tretie krajiny, ktoré možno považovať za členský štát, uvedený článok oprávňuje Úniu prijať opatrenia v tejto oblasti. Cieľom dohody medzi EHS a Tureckom pritom nie je v čo najväčšej možnej miere dosiahnuť voľný pohyb tovarov, osôb, služieb a kapitálu medzi zmluvnými stranami tak, aby sa vnútorný trh uskutočnený na území Únie rozšíril na Turecko, ani dokonca dosiahnuť voľný pohyb osôb medzi zmluvnými stranami, ani rozšíriť voľný pohyb pracovníkov zavedený v rámci Únie na Turecko. Navyše sa zdá, že zmluvné strany dohody medzi EHS a Tureckom nemali v úmysle uplatňovať nariadenie č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, a nariadenie č. 574/72, ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia (EHS) č. 1408/71 medzi sebou v celom rozsahu, a že Turecko nemožno na účely uplatnenia týchto nariadení považovať za členský štát.

Okrem toho článok 79 ods. 2 písm. b) ZFEÚ nemôže slúžiť ako právny základ pri prijatí takého opatrenia, ako je rozhodnutie 2012/776, pretože so zreteľom na osobitný kontext, do ktorého uvedené nariadenie patrí, sleduje iný cieľ než cieľ spoločnej prisťahovaleckej politiky.

Z toho vyplýva, že právny základ rozhodnutia 2012/776 je nesprávny v rozsahu, v akom bol opomenutý článok 217 ZFEÚ. Takáto chyba, ku ktorej došlo pri právnom základe uvedeného rozhodnutia, je však len čisto formálnou vadou, ktorá nespôsobuje jeho zrušenie, pretože v súlade s ustanoveniami článku 218 ods. 8 prvým pododsekom ZFEÚ v spojení s článkom 218 ods. 9 ZFEÚ v každom prípade mala Rada prijať rozhodnutie 2012/776 kvalifikovanou väčšinou bez účasti Európskeho parlamentu. Navyše opomenutie článku 217 ZFEÚ nemá následky vzhľadom na protokol č. 21.

(pozri body 35, 36, 38, 46, 50, 57 – 59, 63, 64, 66, 67)

Vec C‑81/13

Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska

proti

Rade Európskej únie

„Žaloba o neplatnosť — Koordinácia systémov sociálneho zabezpečenia — Dohoda o pridružení medzi EHS a Tureckom — Rozhodnutie Rady o pozícii Únie, ktorá sa má zaujať v asociačnej rade — Voľba právneho základu — Článok 48 ZFEÚ — Článok 79 ods. 2 písm. b) ZFEÚ — Článok 217 ZFEÚ“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 18. decembra 2014

Akty inštitúcií — Voľba právneho základu — Kritériá — Rozhodnutie Rady 2012/776 o pozícii, ktorá sa má zaujať v mene Únie o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v rámci Dohody o pridružení medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Tureckom — Prijatie iba na základe článku 48 ZFEÚ — Neprípustnosť — Vhodný právny základ — Články 48 ZFEÚ a 217 ZFEÚ — Neexistencia vplyvu opomenutia na platnosť rozhodnutia

[Článok 48 ZFEÚ, článok 79 ods. 2 písm. b) ZFEÚ, článok 217 ZFEÚ a článok 218 ods. 8 a 9 ZFEÚ; Protokol č. 21 uvedený v prílohe Zmlúv o EÚ a o FEÚ; dohoda o pridružení medzi EHS a Tureckom; nariadenia Rady č. 1408/71 a 574/72; rozhodnutie Rady 2012/77]

Voľba právneho základu aktu Únie musí byť založená na objektívnych prvkoch, ktoré možno preskúmať v rámci súdneho preskúmania, medzi ktoré patria predovšetkým cieľ a obsah aktu. Je irelevantný právny základ uplatnený na prijatie iných aktov Únie, ktoré majú prípadne podobné charakteristiky, keďže vhodný právny základ aktu sa musí určiť so zreteľom na jeho vlastný cieľ a obsah. Naopak kontext, do ktorého predmetný akt patrí, môže byť relevantný pre voľbu jeho právneho základu.

Pokiaľ ide o rozhodnutie 2012/776 o pozícii, ktorá sa má zaujať v mene Európskej únie v Asociačnej rade zriadenej Dohodou o pridružení medzi Európskym hospodárskym spoločenstvom a Tureckom, pokiaľ ide o prijatie ustanovení o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, nemohlo byť platne prijaté iba na základe článku 48 ZFEÚ, keďže bolo prijaté v rámci asociačnej rady a týkalo sa prijatia ustanovení o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. V zásade totiž len v oblasti vnútorných politík a činností Únie alebo vonkajších činností vzťahujúcich sa na tretie krajiny, ktoré možno považovať za členský štát, uvedený článok oprávňuje Úniu prijať opatrenia v tejto oblasti. Cieľom dohody medzi EHS a Tureckom pritom nie je v čo najväčšej možnej miere dosiahnuť voľný pohyb tovarov, osôb, služieb a kapitálu medzi zmluvnými stranami tak, aby sa vnútorný trh uskutočnený na území Únie rozšíril na Turecko, ani dokonca dosiahnuť voľný pohyb osôb medzi zmluvnými stranami, ani rozšíriť voľný pohyb pracovníkov zavedený v rámci Únie na Turecko. Navyše sa zdá, že zmluvné strany dohody medzi EHS a Tureckom nemali v úmysle uplatňovať nariadenie č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, a nariadenie č. 574/72, ktorým sa stanovuje postup pri vykonávaní nariadenia (EHS) č. 1408/71 medzi sebou v celom rozsahu, a že Turecko nemožno na účely uplatnenia týchto nariadení považovať za členský štát.

Okrem toho článok 79 ods. 2 písm. b) ZFEÚ nemôže slúžiť ako právny základ pri prijatí takého opatrenia, ako je rozhodnutie 2012/776, pretože so zreteľom na osobitný kontext, do ktorého uvedené nariadenie patrí, sleduje iný cieľ než cieľ spoločnej prisťahovaleckej politiky.

Z toho vyplýva, že právny základ rozhodnutia 2012/776 je nesprávny v rozsahu, v akom bol opomenutý článok 217 ZFEÚ. Takáto chyba, ku ktorej došlo pri právnom základe uvedeného rozhodnutia, je však len čisto formálnou vadou, ktorá nespôsobuje jeho zrušenie, pretože v súlade s ustanoveniami článku 218 ods. 8 prvým pododsekom ZFEÚ v spojení s článkom 218 ods. 9 ZFEÚ v každom prípade mala Rada prijať rozhodnutie 2012/776 kvalifikovanou väčšinou bez účasti Európskeho parlamentu. Navyše opomenutie článku 217 ZFEÚ nemá následky vzhľadom na protokol č. 21.

(pozri body 35, 36, 38, 46, 50, 57 – 59, 63, 64, 66, 67)