Vec C‑315/13

Edgard Jan De Clercq a i.

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Rechtbank van eerste aanleg te Mechelen)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Slobodné poskytovanie služieb — Články 56 ZFEÚ a 57 ZFEÚ — Smernica 96/71/ES — Článok 3 ods. 1 a 10 — Smernica 2006/123/ES — Článok 19 — Vnútroštátna právna úprava ukladajúca osobe, u ktorej pracujú vyslaní zamestnanci alebo stážisti, povinnosť podať vyhlásenie v súvislosti s tými osobami, ktoré nemôžu predložiť potvrdenie o doručení vyhlásenia, ktoré mal v hostiteľskom členskom štáte vykonať ich zamestnávateľ usadený v inom členskom štáte — Trestná sankcia“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 3. decembra 2014

1. Slobodné poskytovanie služieb – Vysielanie pracovníkov v rámci poskytovania služieb – Smernica 96/71 – Pôsobnosť – Kontrolné opatrenia sledujúce zabezpečenie toho, aby sa na vyslaných pracovníkov uplatňovali pravidlá minimálnej ochrany týkajúce sa pracovných podmienok – Vylúčenie

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 96/71, článok 3 ods. 1 a 10)

2. Slobodné poskytovanie služieb – Obmedzenia – Vysielanie pracovníkov v rámci poskytovania služieb – Povinnosť zamestnávateľov, ktorí chcú vyslať pracovníkov do iného členského štátu, vykonať predchádzajúce vyhlásenie o vyslaní – Nedodržanie tejto povinnosti – Vnútroštátna právna úprava ukladajúca príjemcovi služieb vykonávaných vyslanými zamestnancami poskytovateľa služieb usadeného v inom členskom štáte povinnosť oznámiť ich identifikačné údaje – Obmedzenie – Odôvodnenie – Ochrana pracovníkov – Boj proti podvodom v sociálnej oblasti – Proporcionalita – Posúdenie vnútroštátnym súdom

   (Články 56 ZFEÚ a 57 ZFEÚ)

1.  Odseky 1 a 10 článku 3 smernice 96/71 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb sledujú zabezpečenie toho, aby sa na vyslaných pracovníkov uplatňovali pravidlá minimálnej ochrany hostiteľského členského štátu, pokiaľ ide o pracovné podmienky a podmienky zamestnávania týkajúce sa oblastí spomenutých v uvedenom odseku 1, ako aj prípadne pracovné podmienky a podmienky zamestnávania spresnené členskými štátmi na základe uvedeného odseku 10, a to počas ich dočasného výkonu práce na území zmieneného členského štátu. Opatrenia na kontrolu dodržiavania týchto pravidiel minimálnej ochrany nepatria do pôsobnosti smernice 96/71 a nie sú ani harmonizované na úrovni Európskej únie, a členské štáty ich teda môžu slobodne vymedziť v súlade so Zmluvou a všeobecnými zásadami práva Únie.

   (pozri body 45, 47)

2.  Články 56 ZFEÚ a 57 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave členského štátu, na základe ktorej je príjemca služieb vykonávaných vyslanými zamestnancami poskytovateľa služieb usadeného v inom členskom štáte povinný pred zadelením pracovných úloh týmto zamestnancom oznámiť príslušným orgánom ich identifikačné údaje, ak nemôžu predložiť dôkaz o vyhlásení, ktoré mal ich zamestnávateľ vykonať na príslušných orgánoch tohto hostiteľského členského štátu pred začatím poskytovania uvedenej služby, pokiaľ možno takúto právnu úpravu odôvodniť na základe ochrany naliehavého dôvodu všeobecného záujmu, akými sú ochrana pracovníkov alebo boj proti podvodom v sociálnej oblasti, pod podmienkou, že sa preukáže, že je vhodná na zabezpečenie uskutočnenia legitímneho cieľa alebo legitímnych cieľov, ktoré sleduje, a nezachádza nad rámec toho, čo je na ich dosiahnutie potrebné, čo preveriť prináleží vnútroštátnemu súdu.

   Takúto vnútroštátnu právnu úpravu možno v súvislosti s tým, že zahŕňa kontrolu povinnosti vyhlásenia, ktorá prináleží zamestnávateľovi dočasne vyslaných zamestnancov, považovať za nevyhnutný dôsledok takejto povinnosti, potrebný na uskutočnenie cieľov sledovaných cezhraničným informačným systémom určeným na výskum v oblasti migrácie, zriadeným na orgáne sociálneho zabezpečenia (systém „Limosa“).

   (pozri body 72, 75 a výrok)

Vec C‑315/13

Edgard Jan De Clercq a i.

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Rechtbank van eerste aanleg te Mechelen)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Slobodné poskytovanie služieb — Články 56 ZFEÚ a 57 ZFEÚ — Smernica 96/71/ES — Článok 3 ods. 1 a 10 — Smernica 2006/123/ES — Článok 19 — Vnútroštátna právna úprava ukladajúca osobe, u ktorej pracujú vyslaní zamestnanci alebo stážisti, povinnosť podať vyhlásenie v súvislosti s tými osobami, ktoré nemôžu predložiť potvrdenie o doručení vyhlásenia, ktoré mal v hostiteľskom členskom štáte vykonať ich zamestnávateľ usadený v inom členskom štáte — Trestná sankcia“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 3. decembra 2014

1. Slobodné poskytovanie služieb — Vysielanie pracovníkov v rámci poskytovania služieb — Smernica 96/71 — Pôsobnosť — Kontrolné opatrenia sledujúce zabezpečenie toho, aby sa na vyslaných pracovníkov uplatňovali pravidlá minimálnej ochrany týkajúce sa pracovných podmienok — Vylúčenie

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 96/71, článok 3 ods. 1 a 10)

2. Slobodné poskytovanie služieb — Obmedzenia — Vysielanie pracovníkov v rámci poskytovania služieb — Povinnosť zamestnávateľov, ktorí chcú vyslať pracovníkov do iného členského štátu, vykonať predchádzajúce vyhlásenie o vyslaní — Nedodržanie tejto povinnosti — Vnútroštátna právna úprava ukladajúca príjemcovi služieb vykonávaných vyslanými zamestnancami poskytovateľa služieb usadeného v inom členskom štáte povinnosť oznámiť ich identifikačné údaje — Obmedzenie — Odôvodnenie — Ochrana pracovníkov — Boj proti podvodom v sociálnej oblasti — Proporcionalita — Posúdenie vnútroštátnym súdom

   (Články 56 ZFEÚ a 57 ZFEÚ)

1.  Odseky 1 a 10 článku 3 smernice 96/71 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb sledujú zabezpečenie toho, aby sa na vyslaných pracovníkov uplatňovali pravidlá minimálnej ochrany hostiteľského členského štátu, pokiaľ ide o pracovné podmienky a podmienky zamestnávania týkajúce sa oblastí spomenutých v uvedenom odseku 1, ako aj prípadne pracovné podmienky a podmienky zamestnávania spresnené členskými štátmi na základe uvedeného odseku 10, a to počas ich dočasného výkonu práce na území zmieneného členského štátu. Opatrenia na kontrolu dodržiavania týchto pravidiel minimálnej ochrany nepatria do pôsobnosti smernice 96/71 a nie sú ani harmonizované na úrovni Európskej únie, a členské štáty ich teda môžu slobodne vymedziť v súlade so Zmluvou a všeobecnými zásadami práva Únie.

   (pozri body 45, 47)

2.  Články 56 ZFEÚ a 57 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia vnútroštátnej právnej úprave členského štátu, na základe ktorej je príjemca služieb vykonávaných vyslanými zamestnancami poskytovateľa služieb usadeného v inom členskom štáte povinný pred zadelením pracovných úloh týmto zamestnancom oznámiť príslušným orgánom ich identifikačné údaje, ak nemôžu predložiť dôkaz o vyhlásení, ktoré mal ich zamestnávateľ vykonať na príslušných orgánoch tohto hostiteľského členského štátu pred začatím poskytovania uvedenej služby, pokiaľ možno takúto právnu úpravu odôvodniť na základe ochrany naliehavého dôvodu všeobecného záujmu, akými sú ochrana pracovníkov alebo boj proti podvodom v sociálnej oblasti, pod podmienkou, že sa preukáže, že je vhodná na zabezpečenie uskutočnenia legitímneho cieľa alebo legitímnych cieľov, ktoré sleduje, a nezachádza nad rámec toho, čo je na ich dosiahnutie potrebné, čo preveriť prináleží vnútroštátnemu súdu.

   Takúto vnútroštátnu právnu úpravu možno v súvislosti s tým, že zahŕňa kontrolu povinnosti vyhlásenia, ktorá prináleží zamestnávateľovi dočasne vyslaných zamestnancov, považovať za nevyhnutný dôsledok takejto povinnosti, potrebný na uskutočnenie cieľov sledovaných cezhraničným informačným systémom určeným na výskum v oblasti migrácie, zriadeným na orgáne sociálneho zabezpečenia (systém „Limosa“).

   (pozri body 72, 75 a výrok)