Vec C‑114/12

Európska komisia

proti

Rade Európskej únie

„Žaloba o neplatnosť — Vonkajšia činnosť Európskej únie — Medzinárodné dohody — Ochrana práv vysielacích organizácií súvisiacich s autorským právom — Rokovania o dohovore Rady Európy — Rozhodnutie Rady a zástupcov vlád členských štátov, ktorým sa povoľuje spoločná účasť Únie a jej členských štátov na rokovaniach — Článok 3 ods. 2 ZFEÚ — Výlučná vonkajšia právomoc Únie“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) zo 4. septembra 2014

1. Žaloba o neplatnosť – Akty, ktoré možno napadnúť žalobou – Pojem – Akty Rady a zástupcov vlád členských štátov zasadajúcich v Rade – Zahrnutie

   (Článok 218 ods. 3 a 4 ZFEÚ a článok 263 ZFEÚ)

2. Medzinárodné dohody – Uzavretie – Právomoc Únie – Dohovor Rady Európy o ochrane práv vysielacích organizácií – Výlučná povaha – Základ – Vplyv na pravidlá práva Únie vyplývajúce zo smerníc 93/83, 2001/29, 2004/48, 2006/115 a 2006/116

   (Článok 3 ods. 2 ZFEÚ; smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29, 2004/48, 2006/115 a 2006/116)

3. Medzinárodné dohody – Uzavretie – Právomoc Únie – Výlučná povaha – Kritérium posúdenia – Existencia spoločných pravidiel Únie v určitej oblasti, ktoré sú obsiahnuté v rôznych právnych nástrojoch – Neexistencia vplyvu

   (Článok 3 ods. 2 ZFEÚ)

1.  Rozhodnutie Rady a zástupcov vlád členských štátov, ktorým sa povoľuje spoločná účasť Únie a jej členských štátov na rokovaniach o medzinárodnej dohode, zahrnuje súhlasy s rokovaním udelené na jednej strane Komisii a na druhej strane členským štátom a predsedníctvu Rady. Z toho nevyhnutne vyplýva, že Rada sa podieľala na udelení niektorého z týchto súhlasov. Žaloba, aj keď sa sčasti týka rozhodnutia prijatého zástupcami členských štátov v postavení zástupcov ich vlád a nie v postavení členov Rady, je preto vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu prípustná v celom rozsahu.

   (pozri body 38, 41)

2.  Existuje riziko, že medzinárodné záväzky sa dotknú spoločných pravidiel Únie alebo pozmenia rozsah ich pôsobnosti, pričom toto riziko odôvodňuje výlučnú vonkajšiu právomoc Únie, pokiaľ tieto záväzky patria do oblasti uplatnenia uvedených pravidiel alebo aspoň do oblasti, ktorú uvedené záväzky vo veľkom rozsahu upravujú.

   Obsah rokovaní na účely Dohovoru Rady Európy o ochrane práv vysielacích organizácií súvisiacich s autorským právom, ako bol vymedzený v odporúčaní z roku 2002, memorande z roku 2008 a správe z roku 2010, patrí do oblasti, ktorá je vo veľkej miere upravená spoločnými pravidlami Únie. Zo smerníc 93/83 o koordinácii určitých pravidiel týkajúcich sa autorského práva a príbuzných práv pri satelitnom vysielaní a káblovej retransmisii, 2001/29 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, 2004/48 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva, 2006/115 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva a 2006/116 o lehote ochrany autorského práva a niektorých súvisiacich práv, totiž vyplýva, že uvedené práva sú v práve Únie predmetom harmonizovaného právneho rámca, ktorého cieľom je najmä zabezpečiť riadne fungovanie vnútorného trhu a ktorý zaviedol v prospech vysielacích organizácií systém vysokej a homogénnej ochrany.

   Tieto rokovania sa tak môžu dotknúť spoločných pravidiel Únie alebo zmeniť rozsah ich pôsobnosti. Uvedené rokovania preto patria do výlučnej právomoci Únie.

   (pozri body 68, 70, 79, 102)

3.  Existencia vonkajšej právomoci Únie, ktorá má výlučnú povahu, sa musí opierať o závery založené na konkrétnom posúdení vzťahu medzi budúcou medzinárodnou dohodou a platným právom Únie, z ktorých vyplýva, že taká dohoda sa môže dotknúť spoločných pravidiel Únie alebo zmeniť rozsah ich pôsobnosti.

   V tejto súvislosti okolnosť, že harmonizovaný právny rámec dotknutej oblasti práva Únie bol zavedený prostredníctvom rôznych právnych nástrojov, nemôže spochybniť dôvodnosť tohto prístupu. Posúdenie existencie rizika, že medzinárodné záväzky sa dotknú spoločných pravidiel Únie alebo zmenia rozsah ich pôsobnosti, totiž nemôže závisieť od umelého rozlíšenia, ktoré sa zakladá na existencii alebo neexistencii takých pravidiel v jedinom a tom istom nástroji práva.

   (pozri body 74, 81, 82)