Keywords
Summary

Keywords

Právo Únie – Priamy účinok – Individuálne práva – Ochrana vnútroštátnymi súdmi – Vnútroštátne procesné pravidlá – Podmienky uplatňovania – Dodržiavanie zásad ekvivalencie a efektivity

Summary

Nie je v rozpore s právom Únie právna úprava, ktorá podriaďuje premlčacej lehote troch rokov nároky na zaplatenie mimoriadnych príplatkov za odpracované roky, ktoré neboli priznané pracovníkovi, ktorý vykonával svoje práva na voľný pohyb pred vydaním rozsudku z 30. septembra 2003, Köbler (C‑224/01) z dôvodu uplatňovania vnútroštátnej právnej úpravy nezlučiteľnej s právom Spoločenstva.

Vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu totiž prináleží stanoviť takúto procesnú podmienku, pokiaľ na jednej strane táto podmienka nie je menej výhodná ako podmienky vzťahujúce sa na obdobné žaloby vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a pokiaľ na druhej strane nevedie k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právom Spoločenstva (zásada efektivity).

V tejto súvislosti pravidlo premlčania nemožno považované za také, že je v rozpore so zásadou ekvivalencie, keďže okrem pravidla premlčania uplatniteľného na žaloby určené vo vnútroštátnom práve na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osoby podliehajúce súdnej právomoci vyvodzujú z práva Únie, existuje aj pravidlo premlčania uplatniteľné na žaloby vnútroštátnej povahy, a keďže tieto dve pravidlá premlčania vzhľadom na ich cieľ a podstatné prvky možno považovať za rovnaké.

Pokiaľ ide o zásadu efektivity, stanovenie primeraných lehôt na podanie žalôb je zlučiteľné s právom Únie pod hrozbou premlčania v záujme právnej istoty, ktorá chráni tak dotknutú osobu, ako aj dotknutý správny orgán. Tieto lehoty totiž nie sú takej povahy, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie. V tejto súvislosti sa vnútroštátna trojročná premlčacia lehota javí ako primeraná.

Tento výklad nevyvracia okolnosť, že účinky rozsudku Köbler siahajú k dátumu nadobudnutia účinnosti vykladaného pravidla, keďže uvedené účinky neboli z hľadiska času Súdnym dvorom obmedzené. Uplatnenie procesnej podmienky, akou je premlčacia lehota, totiž nemožno zamieňať s obmedzením účinkov rozsudku Súdneho dvora, ktorý rozhoduje o výklade ustanovenia práva Únie.

Okrem toho právo Únie nezakazuje členskému štátu stanoviť premlčaciu lehotu na žiadosť o mimoriadny príplatok za odpracované roky, ktorý v rozpore s ustanoveniami práva Únie nebol priznaný, aj keby tento členský štát nezmenil vnútroštátne pravidlá na účely ich zlučiteľnosti s týmito ustanoveniami. Inak to bude len v prípade, keď správanie vnútroštátnych orgánov v spojení s existenciou premlčacej lehoty viedlo k tomu, že osoba bola úplne zbavená možnosti uplatniť svoje práva pred vnútroštátnymi orgánmi.

(pozri body 17, 20, 27 – 30, 33, 41 a výrok)