Vec T‑145/22

CEDC International sp. z o.o.

proti

Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo

Rozsudok Všeobecného súdu (šiesta komora) z 28. júna 2023

„Ochranná známka Európskej únie – Námietkové konanie – Prihláška trojrozmernej ochrannej známky – Tvar stebla trávy vo fľaši – Staršie národné ochranné známky – Relatívny dôvod zamietnutia – Článok 8 ods. 3 nariadenia (ES) č. 40/94 [teraz článok 8 ods. 3 nariadenia (EÚ) 2017/1001] – Pojem ‚obchodný zástupca‘ alebo ‚zástupca‘ – Požiadavka priamej zmluvnej dohody“

1. Ochranná známka Európskej únie – Definícia a nadobudnutie ochrannej známky Európskej únie – Relatívne dôvody zamietnutia – Neexistencia súhlasu majiteľa ochrannej známky so zápisom, o ktorý požiadal obchodný zástupca alebo zástupca vo vlastnom mene – Podmienka – Práva osoby, ktorá podala námietky k staršej ochrannej známke – Pojem

   (Nariadenie Rady č. 40/94, článok 8 ods. 3)

   (pozri body 39, 42 – 46)

2. Ochranná známka Európskej únie – Definícia a nadobudnutie ochrannej známky Európskej únie – Relatívne dôvody zamietnutia – Neexistencia súhlasu majiteľa ochrannej známky so zápisom, o ktorý požiadal obchodný zástupca alebo zástupca vo vlastnom mene – Obchodný zástupca alebo zástupca – Pojem – Rozsah – Existencia zmluvnej dohody o obchodnej spolupráci priamo medzi zmluvnými stranami

   (Nariadenie Rady č. 40/94, článok 8 ods. 3)

   (pozri body 51 – 56)

Zhrnutie

Spoločnosť Underberg AG (ďalej len „vedľajší účastník konania“) podala v roku 1996 na Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) žiadosť o zápis trojrozmernej ochrannej známky v tvare stebla trávy vo fľaši pre liehoviny a likéry ( 1 ). Právny predchodca žalobkyne, spoločnosť CEDC International sp. z o. o., podal v roku 2003 námietky proti tejto žiadosti ( 2 ), ktoré sa zakladali na viacerých starších označeniach uplatnených okrem iného v rôznych členských štátoch Európskej únie. Námietkové oddelenie a následne štvrtý odvolací senát EUIPO námietku a odvolanie zamietli.

Rozsudkom z 11. decembra 2014 ( 3 ) Všeobecný súd zrušil rozhodnutie štvrtého odvolacieho senátu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, pričom odvolací senát vzhľadom na to, že predložené dôkazy neboli dostatočné na preukázanie povahy používania uvádzaných starších ochranných známok, odvolanie zamietol. Toto rozhodnutie bolo čiastočne zrušené rozsudkom Všeobecného súdu z 23. septembra 2020 ( 4 ) z dôvodu nedostatku odôvodnenia. Po opätovnom pridelení piaty odvolací senát odvolanie zamietol aj z dôvodu, že po prvé nebolo možné sa domnievať, že vedľajší účastník konal ako obchodný zástupca alebo zástupca žalobkyne, a že po druhé používanie nezapísanej uplatňovanej ochrannej známky nebolo preukázané.

Všeobecný súd, na ktorý bola podaná žaloba, skúma uplatnenie článku 8 ods. 3 nariadenia č. 40/94 ( 5 ) týkajúceho sa zamietnutia zápisu ochrannej známky v prípade, ak o zápis žiada obchodný zástupca alebo zástupca majiteľa ochrannej známky vo vlastnom mene a bez súhlasu uvedeného majiteľa, a spresňuje svoju judikatúru týkajúcu sa pôvodu staršej ochrannej známky, pojmu obchodný zástupca alebo zástupca a podmienok priamej zmluvnej dohody.

Posúdenie Všeobecným súdom

V prvom rade Všeobecný súd skúmal podmienku, podľa ktorej na to, aby bola námietka na základe článku 8 ods. 3 nariadenia č. 40/94 úspešná, musí byť osoba, ktorá podala námietku, majiteľom staršej ochrannej známky. V tejto súvislosti predovšetkým uvádza, že toto ustanovenie odkazuje na „majiteľa ochrannej známky“ bez spresnenia druhu ochrannej známky, na ktorú sa vzťahuje. Pojem „ochranná známka“ v zmysle toho istého ustanovenia totiž zahŕňa okrem zapísaných ochranných známok aj nezapísané ochranné známky, v rozsahu, v akom vnútroštátne právo krajiny pôvodu priznáva práva tohto druhu. V tejto súvislosti je irelevantné, či sa práva k staršej ochrannej známke v Európskej únii uplatňujú alebo nie, keďže uvedené ustanovenie neobsahuje nijaký odkaz na dotknuté „územie“. Všeobecný súd spresnil, že zásada, podľa ktorej článok 8 ods. 3 nariadenia č. 40/94 neobmedzuje svoju pôsobnosť na ochranné známky zapísané v členskom štáte alebo s účinkami v tomto štáte, už bola potvrdená v rozsudku Adamowski/ÚHVT – Fagumit (FAGUMIT) ( 6 ), ktorý sa týkal dvoch návrhov na vyhlásenie neplatnosti. Napokon pojem „majiteľ“ je potrebné vykladať s prihliadnutím na článok 6 septies Parížskeho dohovoru ( 7 ), ktorý sa týka zápisov ochranných známok vykonaných obchodným zástupcom alebo zástupcom majiteľa bez jeho súhlasu, a tak majiteľ staršej ochrannej známky, ktorá bola zapísaná v jednom zo zmluvných štátov dohovoru, sa môže dovolávať ochrany podľa článku 8 ods. 3 nariadenia č. 40/94, ak jeho obchodný zástupca alebo zástupca požiada o zápis ochrannej známky v Európskej únii bez jeho súhlasu.

V druhom rade Všeobecný súd rozhodol o podmienke týkajúcej sa existencie zmluvnej dohody o obchodnom zastúpení alebo o zastúpení. V tejto súvislosti pripomína, že dosiahnutie cieľa zabrániť zneužitiu staršej ochrannej známky obchodným zástupcom alebo zástupcom majiteľa tejto ochrannej známky si vyžaduje extenzívny výklad pojmov „obchodný zástupca“ a „zástupca“, aby boli pokryté všetky formy vzťahov založených na zmluvnej dohode, podľa ktorej jedna zo zmluvných strán zastupuje záujmy druhej strany, a to nezávisle od právnej kvalifikácie existujúceho vzťahu. Stačí teda, že medzi zmluvnými stranami existuje dohoda o obchodnej spolupráci, ktorá môže vytvoriť tzv. „fiduciárny“ vzťah dôvery tým, že prihlasovateľovi výslovne alebo implicitne uloží všeobecnú povinnosť dôvery a lojality s ohľadom na záujmy majiteľa staršej ochrannej známky.

Všeobecný súd však spresnil, že je potrebné, aby existovala písomná alebo iná zmluvná dohoda uzatvorená priamo medzi zmluvnými stranami, a nie prostredníctvom tretích osôb. Preto skutočnosť, že môže postačovať „implicitný“ vzťah, znamená len to, že rozhodujúce kritérium na uplatnenie článku 8 ods. 3 nariadenia č. 40/94 sa zakladá na existencii a povahe zmluvnej dohody o obchodnej spolupráci, ktorá bola materiálne uzatvorená, a nie z hľadiska jej formálnej kvalifikácie. Okrem toho existenciu zmluvného vzťahu nemožno preukázať na základe pravdepodobnosti alebo domnienok, ale musí sa zakladať na konkrétnych skutočnostiach a cieľoch. Navyše nie je nevyhnutné, aby dohoda uzavretá medzi zmluvnými stranami bola v čase podania prihlášky ochrannej známky stále platná, ale pod podmienkou, že uplynutá lehota je taká, že možno oprávnene predpokladať, že povinnosť dôvery a dôvernosti v čase podania prihlášky naďalej existovala.

V prejednávanej veci vzhľadom na to, že dôkazné bremeno existencie zmluvného vzťahu obchodného zastúpenia alebo zastúpenia znáša osoba, ktorá podala námietky, teda majiteľ staršej ochrannej známky, je na žalobkyni, aby preukázala, že takáto zmluvná dohoda o obchodnej spolupráci existovala priamo medzi vedľajším účastníkom konania a ňou samotnou ku dňu podania prihlášky prihlasovanej ochrannej známky. Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy Všeobecný súd v prvom rade konštatoval, že neexistovala žiadna zmluvná dohoda uzatvorená formálne medzi žalobkyňou (alebo jej predchodcom) a vedľajším účastníkom konania (alebo jeho predchodcom). Pripomenul ďalej, že existencia obchodných vzťahov medzi vedľajším účastníkom konania a treťou spoločnosťou nemôže preukázať, že vedľajší účastník konania bol obchodným zástupcom alebo zástupcom žalobkyne. Napokon sa domnieva, že existencia „implicitného“ alebo de facto obchodného vzťahu medzi žalobkyňou (alebo jej predchodcom) a vedľajším účastníkom konania (alebo jeho predchodcom) nie je podložená dôkazmi predloženými žalobkyňou. Nebola preto preukázaná žiadna priama zmluvná dohoda o obchodnej spolupráci medzi zmluvnými stranami, a to ani implicitná alebo de facto, a tak nebola preukázaná nijaká povinnosť dôvery a lojality vedľajšieho účastníka konania (alebo jeho predchodcu) voči žalobkyni (alebo jej predchodcovi).

V dôsledku toho Všeobecný súd potvrdil posúdenia odvolacieho senátu, podľa ktorých žalobkyňa nepreukázala existenciu fiduciárneho zmluvného vzťahu medzi ňou a vedľajším účastníkom konania, neuniesla dôkazné bremeno, ktoré znášala v súvislosti s preukázaním existencie priamej zmluvnej dohody o obchodnom zastúpení alebo zastúpení, a preto nepreukázala splnenie jednej z kumulatívnych podmienok uvedených v článku 8 ods. 3 nariadenia č. 40/94. Keďže nebola splnená podmienka týkajúca sa existencie zmluvnej dohody o obchodnom zastúpení alebo o zastúpení, Všeobecný súd dospel k záveru, že odvolací senát neporušil článok 8 ods. 3 nariadenia č. 40/94.

( 1 ) Výrobky zaradené do triedy 33 v zmysle Niceskej dohody o medzinárodnom triedení výrobkov a služieb pre zápis známok z 15. júna 1957 v revidovanom a doplnenom znení.

( 2 ) Založené na článku 8 ods. 1 písm. a) a b) nariadenia Rady (ES) č. 40/94 z 20. decembra 1993 o ochrannej známke spoločenstva (Ú. v. ES L 11, 1994, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 146) v spojení s článkom 42 uvedeného nariadenia.

( 3 ) Rozsudok Všeobecného súdu z 11. decembra 2014, CEDC International/ÚHVT – Underberg (Tvar stebla trávy vo fľaši) (T‑235/12, EU:T:2014:1058).

( 4 ) Rozsudok Všeobecného súdu z 23. septembra 2020, CEDC International/EUIPO – Underberg (Tvar stebla trávy vo fľaši) (T‑796/16, EU:T:2020:439).

( 5 ) Teraz článok 8 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 zo 14. júna 2017 o ochrannej známke Európskej únie (Ú. v. EÚ L 154, 2017, s. 1).

( 6 ) Rozsudok z 29. novembra 2012, Adamowski/ÚHVT – Fagumit (FAGUMIT) (T‑537/10 a T‑538/10, EU:T:2012:634, bod 19).

( 7 ) Parížsky dohovor na ochranu priemyselného vlastníctva z 20. marca 1883 v revidovanom a doplnenom znení.