Vec C‑568/21

Staatssecretaris van Justitie en Veiligheid

proti

E.,

S.

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Raad van State)

Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 21. septembra 2023

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Dublinský systém – Nariadenie (EÚ) č. 604/2013 – Kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Zodpovednosť členského štátu, ktorý vydal žiadateľovi povolenie na pobyt – Článok 2 písm. l) – Pojem ‚povolenie na pobyt‘ – Diplomatický preukaz vydaný členským štátom – Viedenský dohovor o diplomatických stykoch“

Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Nariadenie č. 604/2013 – Pojem povolenie na pobyt – Diplomatický preukaz vydaný na základe Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch z roku 1961 – Zahrnutie

[Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013, odôvodnenia 4 a 5, článok 2 písm. l) a články 12 až 14]

(pozri body 35 – 37, 44 – 48, 53 a výrok)

Zhrnutie

Štátny príslušník tretej krajiny pracoval na diplomatickom zastupiteľstve svojej krajiny pôvodu so sídlom v členskom štáte X. Na území tohto štátu býval so svojou manželkou a ich deťmi. Počas tohto pobytu vydalo ministerstvo zahraničných vecí tohto členského štátu tejto rodine diplomatické preukazy, a to v súlade s Viedenským dohovorom o diplomatických stykoch ( 1 ). Po niekoľkých rokoch rodina odišla z členského štátu X a podala v Holandsku žiadosti o medzinárodnú ochranu.

V januári 2020 príslušný orgán v Holandsku odmietol posúdiť žiadosti žalobcov vo veci samej o medzinárodnú ochranu, keď konštatoval, že na základe článku 12 ods. 1 nariadenia Dublin III ( 2 ) je za ich posúdenie zodpovedný členský štát X. Diplomatické preukazy vydané orgánmi tohto členského štátu totiž predstavujú povolenie na pobyt v zmysle článku 2 písm. 1) tohto nariadenia, na základe čoho môže vzniknúť právomoc uvedeného členského štátu posúdiť žiadosti.

V marci 2020 Rechtbank Den Haag (súd v Haagu, Holandsko), na ktorý sa obrátili žalobcovia vo veci samej, ich žalobám vyhovel, pričom konštatoval, že diplomatické preukazy vydané orgánmi členského štátu X nemožno považovať za povolenie na pobyt, pretože žalobcovia vo veci samej už právo na pobyt v uvedenom členskom štáte mali na základe Viedenského dohovoru, a to nezávisle od vydania diplomatických preukazov.

Príslušný orgán v Holandsku podal proti tomuto rozsudku odvolanie na Raad van State (Štátna rada, Holandsko). S cieľom určiť členský štát zodpovedný za posúdenie žiadostí o medzinárodnú ochranu podaných žalobcami vo veci samej sa tento súd obrátil na Súdny dvor s otázkou, či diplomatický preukaz vydaný členským štátom na základe Viedenského dohovoru predstavuje „povolenie na pobyt“ v zmysle článku 2 písm. l) nariadenia Dublin III. Súdny dvor svojím rozsudkom odpovedal na túto otázku kladne.

Posúdenie Súdnym dvorom

V rámci toho, ako Súdny dvor dospel k tomuto záveru, v prvom rade uviedol, že pojem „akékoľvek povolenie“, ktorý je použitý v článku 2 písm. l) nariadenia Dublin III, sa chápe v širokom zmysle slova. V definícii pojmu „povolenie na pobyt“ sa nezmieňuje konštitutívna či deklaratórna povaha povolenia, ani sa výslovne nevylučujú diplomatické preukazy vydané na základe Viedenského dohovoru.

V druhom rade, pokiaľ ide o kontext, do ktorého toto ustanovenie patrí, Súdny dvor poukazuje na to, že pojem „povolenie na pobyt“ predstavuje jedno z rozhodujúcich kritérií pre uplatnenie článku 12 nariadenia Dublin III. Na základe článku 12 ods. 1 uvedeného nariadenia totiž platí, že ak je žiadateľ držiteľom platného povolenia na pobyt, je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal toto povolenie. Uplatnenie jednotlivých kritérií určenia zodpovedného členského štátu, stanovených v článkoch 12 až 14 nariadenia Dublin III, pritom musí v zásade umožniť to, aby sa za štát, ktorý je zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú štátnym príslušníkom tretej krajiny, určil ten členský štát, ktorý umožnil vstup alebo pobyt tohto štátneho príslušníka na území členských štátov, a to s prihliadnutím na úlohu, akú má tento členský štát v súvislosti s prítomnosťou tohto štátneho príslušníka na území členských štátov. V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že v rámci Viedenského dohovoru sa prijímajúcemu štátu priznávajú určité výsady, pokiaľ ide o prijatie osôb ako členov diplomatického personálu misie na jeho územie, medzi ktoré patrí napríklad možnosť vyhlásiť osobu za persona non grata alebo za osobu, ktorá je neprijateľná, uznať predmetnú osobu za člena misie ( 3 ) či odmietnuť udeliť agrément osobe, ktorá má byť poverená ako šéf misie ( 4 ). Za týchto okolností sa vydaním diplomatického preukazu určitej osobe zo strany členského štátu prejavuje súhlas tohto štátu s pobytom tejto osoby na jeho území ako člena diplomatického personálu misie a preukazuje sa ním tak úloha, ktorú tento členský štát zohráva pri prítomnosti uvedenej osoby na území členských štátov.

V treťom rade, pokiaľ ide o cieľ sledovaný nariadením Dublin III, jeho odôvodnenia 4 a 5 zdôrazňujú význam jasnej a uplatniteľnej metódy na určenie zodpovedného členského štátu, ktorá je založená na objektívnych a spravodlivých kritériách tak pre členské štáty, ako aj pre dotknuté osoby a ktorá umožňuje, aby bol tento členský štát určený rýchlo. Skutočnosť, že sa zohľadňuje vydanie diplomatického preukazu, prispieva k tomuto cieľu rýchleho vybavovania, a tak umožňuje predchádzať tomu, aby si štátni príslušníci tretích krajín mohli vybrať členský štát, v ktorom podajú žiadosť o medzinárodnú ochranu.

( 1 ) Viedenský dohovor o diplomatických stykoch, ktorý bol uzavretý 18. apríla 1961 vo Viedni a vstúpil do platnosti 24. apríla 1964 (Zbierka zmlúv Organizácie Spojených národov, zv. 500, s. 95, ďalej len „Viedenský dohovor“).

( 2 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31, ďalej len „nariadenie Dublin III“). Podľa článku 12 ods. 1 tohto nariadenia: „Ak je žiadateľ držiteľom platného povolenia na pobyt, je za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal toto povolenie.“

( 3 ) Pozri článok 9 Viedenského dohovoru.

( 4 ) Pozri článok 4 Viedenského dohovoru.