Vec C‑407/21

Union fédérale des consommateurs – Que choisir (UFC – Que choisir)
a
Consommation, logement et cadre de vie (CLCV)

proti

Premier ministre
a
Ministère de l’Économie, des Finances et de la Relance,

[návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podala Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko)]

Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 8. júna 2023

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Balík cestovných služieb a spojené cestovné služby – Smernica (EÚ) 2015/2302 – Článok 12 ods. 2 až 4 – Ukončenie zmluvy o balíku cestovných služieb – Neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti – Pandémia COVID‑19 – Refundácia platieb dotknutého cestujúceho za balíky služieb – Refundácia vo forme peňažnej sumy alebo ekvivalentná refundácia vo forme dobropisu (‚poukaz‘) – Povinnosť poskytnúť cestujúcemu refundáciu do 14 dní po ukončení príslušnej zmluvy – Dočasná výnimka z tejto povinnosti – Úprava časových účinkov rozhodnutia, ktoré bolo prijaté v súlade s vnútroštátnym právom a zrušuje vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá je v rozpore s uvedenou povinnosťou“

1. Aproximácia právnych predpisov – Cestovné, dovolenkové a výletné služby – Smernica 2015/2302 – Ukončenie zmluvy o balíku cestovných služieb – Povinnosť organizátora zájazdov refundovať platby dotknutého cestujúceho za tieto balíky služieb – Pojem refundácia – Rozsah

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2015/2302, článok 12 ods. 2 a 3)

   (pozri body 23 – 26, 31 – 35, bod 1 výroku)

2. Aproximácia právnych predpisov – Cestovné, dovolenkové a výletné služby – Smernica 2015/2302 – Ukončenie zmluvy o balíku cestovných služieb – Povinnosť organizátora zájazdov refundovať platby dotknutého cestujúceho za tieto balíky služieb – Dočasná výnimka – Vnútroštátna právna úprava, ktorá v kontexte pandémie COVID‑19 oslobodzuje organizátorov balíkov cestovných služieb od povinnosti poskytnúť dotknutému cestujúcemu refundáciu všetkých platieb uskutočnených na základe ukončenej zmluvy – Cieľ – Zachovanie platobnej schopnosti organizátorov zájazdov a životaschopnosti dotknutého odvetvia – Neprípustnosť

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2015/2302, článok 4 a článok 12 ods. 2 až 4)

   (pozri body 45, 46, 49 – 51, 54 – 58, 67 – 71, 75, 76, bod 2 výroku)

3. Členské štáty – Povinnosti – Zásada lojálnej spolupráce – Možnosť vnútroštátneho súdu upraviť časové účinky rozhodnutia zrušujúceho vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá je v rozpore s európskym právom – Neexistencia

   (Článok 4 ods. 3 ZEÚ)

   (pozri body 80 – 85, bod 3 výroku)

Zhrnutie

V kontexte pandémie COVID‑19 francúzska vláda prijala právnu úpravu, ktorá organizátorov balíkov cestovných služieb dočasne oslobodila od ich povinnosti refundovať všetky platby cestujúcich v prípade ukončenia zmluvy o balíku cestovných služieb ( 1 ). Dve združenia na ochranu záujmov spotrebiteľov sa pred Conseil d’État (Štátna rada, Francúzsko) domáhali zrušenia tejto právnej úpravy, pričom tvrdili, že sa nerešpektuje právo cestujúcich, ktorí uzavreli tento typ zmluvy, ukončiť ju vzhľadom na „neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti“ a dostať refundáciu všetkých platieb v súvislosti s týmto balíkom služieb do 14 dní po takomto ukončení, ako to stanovuje smernica o balíkoch cestovných služieb ( 2 ).

Tento súd vyjadril najmä pochybnosti o výklade pojmu „refundácia“ uvedeného v tejto smernici, ako aj o zlučiteľnosti vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré dočasne oslobodzujú organizátorov balíkov cestovných služieb od ich povinnosti refundácie, s touto smernicou.

Súdny dvor vo svojom rozsudku spresnil pojem „refundácia“ v kontexte smernice o balíkoch cestovných služieb. Okrem toho sa vyjadril k nesúladu vnútroštátnej právnej úpravy s touto smernicou ( 3 ) a k úprave časových účinkov vnútroštátneho rozhodnutia zrušujúceho túto právnu úpravu, ktorá je v rozpore s právom Únie.

Posúdenie Súdnym dvorom

Súdny dvor v prvom rade usúdil, že v zmysle doslovného výkladu znamená pojem „refundácia“ podľa smernice o balíkoch cestovných služieb ( 4 ) vrátenie platieb za balík služieb výhradne vo forme peňažnej sumy. Možnosť nahradiť túto povinnosť zaplatiť peňažnú sumu plnením v inej forme, akým je najmä ponuka poukazov, nie je výslovne v tejto smernici stanovená. Toto právo na refundáciu vo forme peňažnej sumy, s ktorou môžu spotrebitelia voľne nakladať, prispieva k naplneniu cieľa ochrany ich záujmov.

V druhom rade Súdny dvor konštatoval, že smernica o balíkoch cestovných služieb bráni dočasnému oslobodeniu organizátorov zájazdov ( 5 ) v kontexte pandémie COVID‑19 od ich povinnosti poskytnúť dotknutým cestujúcim do 14 dní po ukončení zmluvy refundáciu všetkých platieb uskutočnených na základe ukončenej zmluvy. Tento záver platí aj v prípade, keď je cieľom takého vnútroštátneho opatrenia jednak zabrániť tomu, aby bola platobná schopnosť týchto organizátorov z dôvodu veľkého počtu očakávaných žiadostí o refundáciu zasiahnutá do takej miery, že by ohrozila ich existenciu, a jednak tak zachovať životaschopnosť dotknutého odvetvia.

Súdny dvor predovšetkým analyzoval pojem „neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti“ ( 6 ). V zmysle zásady právnej istoty a z hľadiska ochrany spotrebiteľa sa tento pojem môže vzťahovať na pandémiu COVID‑19, keďže poukazuje na existenciu „významných rizík pre ľudské zdravie“ ( 7 ), a môže sa uplatňovať na ukončenie zmlúv o balíku cestovných služieb, ak sa zakladá na dôsledkoch spôsobených takouto udalosťou.

Súdny dvor ďalej zdôraznil, že pojem „neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti“ sa podobá pojmu „vyššia moc“, a najmä vzhľadom na prípravné práce súvisiace so smernicou o balíkoch cestovných služieb vyčerpávajúcim spôsobom pokrýva vyššiu moc na účely tejto smernice. Z toho vyplýva, že členské štáty nemôžu z dôvodu vyššej moci, a to ani dočasne, oslobodiť organizátorov balíkov cestovných služieb od ich povinnosti refundácie stanovenej v tejto smernici, pretože uvedená smernica neupravuje nijakú výnimku z kogentnej povahy tejto povinnosti.

Ak by aj členské štáty pred svojimi vnútroštátnymi súdmi tvrdili, že nesúlad vnútroštátnej právnej úpravy s ustanoveniami smernice je odôvodnený vyššou mocou, Súdny dvor spresnil, že vnútroštátna právna úprava, ktorá v kontexte celosvetovej zdravotnej krízy, akou je pandémia COVID‑19, dočasne oslobodzuje organizátorov balíkov cestovných služieb od povinnosti poskytnúť dotknutým cestujúcim refundáciu platieb za balík cestovných služieb, nezodpovedá podmienkam umožňujúcim členským štátom odvolávať sa na vyššiu moc.

Preto po prvé, aj keď pandémia COVID‑19 patrí medzi okolnosti, ktoré sú nezávislé od dotknutého členského štátu a sú neobvyklé a nepredvídateľné, právna úprava, ktorá všeobecným spôsobom oslobodzuje všetkých organizátorov zájazdov od povinnosti refundácie, nemôže byť zo svojej podstaty odôvodnená vyššou mocou. Dočasné všeobecné pozastavenie tejto povinnosti refundácie totiž nezohľadňuje konkrétnu a individuálnu finančnú situáciu dotknutých organizátorov. Po druhé nebolo preukázané, že by sa finančným dôsledkom, na ktoré reaguje táto právna úprava, nedalo zabrániť inak než porušením smernice o balíkoch cestovných služieb, a to najmä prijatím určitých opatrení štátnej pomoci. Po tretie rovnaká vnútroštátna právna úprava, ktorá oslobodzuje organizátorov balíkov cestovných služieb od ich povinnosti refundácie počas obdobia, ktoré môže dosahovať až 21 mesiacov od oznámenia „ukončenia“ dotknutej zmluvy o balíku cestovných služieb, zjavne nie je koncipovaná tak, aby jej účinky boli obmedzené na obdobie potrebné na nápravu ťažkostí spôsobených udalosťou, ktorá môže byť vyššou mocou.

Napokon v treťom rade Súdny dvor pripomenul, že ak vnútroštátny súd rozhoduje v zmysle vnútroštátneho práva o žalobe o neplatnosť vnútroštátnej právnej úpravy, o ktorej sa domnieva, že je v rozpore s právom Únie, je povinný túto právnu úpravu zrušiť. V prejednávanej veci Súdny dvor na jednej strane spresnil, že ohrozenie hospodárskych záujmov subjektov pôsobiacich odvetví balíkov cestovných služieb, ktoré bolo spôsobené pandémiou COVID‑19, nie je porovnateľné s naliehavými dôvodmi týkajúcimi sa ochrany životného prostredia alebo zásobovania dotknutého členského štátu elektrickou energiou, teda s výnimočnými okolnosťami, v súvislosti s ktorými Súdny dvor priznal vnútroštátnym súdom možnosť upraviť časové účinky ich rozhodnutí o zrušení vnútroštátnej právnej úpravy vyhlásenej za nezlučiteľnú s právom Únie. Na druhej strane Súdny dvor poukázal na to, že sa nezdá, že by zrušenie vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá umožňuje, aby členské štáty oslobodili organizátorov balíkov cestovných služieb od povinnosti refundácie, malo škodlivé dôsledky pre odvetvie balíkov cestovných služieb v takom rozsahu, že by zachovanie jej účinkov bolo nevyhnutné na účely ochrany finančných záujmov hospodárskych subjektov v tomto odvetví. Zásada lojálnej spolupráce ( 8 ) preto neumožňuje vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu o žalobe o neplatnosť vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá je v rozpore so smernicou o balíkoch cestovných služieb, upraviť časové účinky svojho rozhodnutia, ktorým bola táto vnútroštátna právna úprava zrušená.

( 1 ) Podľa článku 1 ordonnance no 2020‑315 du 25 mars 2020 relative aux conditions financières de résolution de certains contrats de voyages touristiques et de séjours en cas de circonstances exceptionnelles et inévitables ou de force majeure (nariadenie č. 2020‑315 z 25. marca 2020 o finančných podmienkach ukončenia niektorých zmlúv o zájazdoch a dovolenkách v prípade neodvrátiteľných a mimoriadnych okolností alebo vyššej moci) si mohli organizátori zájazdov, pokiaľ ide o „ukončenia zmlúv“ oznámené medzi 1. marcom a 15. septembrom 2020 splniť svoju povinnosť refundácie tým, že dotknutému cestujúcemu ponúkli najneskôr 3 mesiace po oznámení „ukončenia“ dotknutej zmluvy o balíku cestovných služieb poukaz vo výške rovnajúcej sa sume zaplatenej za tento balík služieb, pričom takáto ponuka bola platná 18 mesiacov.

( 2 ) Pozri článok 12 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/2302 z 25. novembra 2015 o balíkoch cestovných služieb a spojených cestovných službách, ktorou sa mení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ a ktorou sa zrušuje smernica Rady 90/314/EHS (Ú. v. EÚ L 326, 2015, s. 1, ďalej len „smernica o balíkoch cestovných služieb“). Podľa odseku 2 prvej vety tohto článku má cestujúci právo ukončiť zmluvu o balíku cestovných služieb pred začiatkom poskytovania služieb bez zaplatenia akéhokoľvek stornovacieho poplatku v prípade, keď v mieste destinácie alebo v jeho bezprostrednej blízkosti nastanú „neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti“, ktoré významne ovplyvnia poskytovanie tohto balíka služieb alebo prepravu cestujúcich do destinácie.

( 3 ) Pozri najmä článok 4 a článok 12 ods. 2 až 4 smernice o balíkoch cestovných služieb.

( 4 ) Pozri najmä článok 12 ods. 2 a 3 smernice o balíkoch cestovných služieb. V zmysle odseku 2 druhej vety tohto článku v prípade ukončenia zmluvy o balíku cestovných služieb má tento cestujúci nárok na úplnú refundáciu všetkých platieb za uvedený balík služieb. Okrem toho podľa článku 4 a článku 12 ods. 3 písm. b) tejto smernice, ak dotknutému organizátorovi bránia v plnení zmluvy o balíku cestovných služieb „neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti“, môže uvedenú zmluvu ukončiť a refundovať cestujúcemu všetky platby za tento balík služieb, a to bez zbytočného odkladu a v každom prípade do 14 dní po ukončení zmluvy o balíku cestovných služieb.

( 5 ) Pozri najmä článok 4 a článok 12 ods. 2 až 4 smernice o balíkoch cestovných služieb.

( 6 ) Ako je uvedený v článku 12 ods. 2 a 3 písm. b) smernice o balíkoch cestovných služieb. „Neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti“ sú definované v článku 3 bode 12 tejto smernice ako „situácie, ktoré zmluvná strana, ktorá sa na takéto situácie odvoláva, nemôže ovplyvniť, a ktorých dôsledkom nemôže zabrániť, ani keby prijala všetky primerané opatrenia“.

( 7 ) Podľa odôvodnenia 31 smernice o balíkoch cestovných služieb, v ktorom sa spresňuje pôsobnosť pojmu „neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti“, do pôsobnosti tohto pojmu patria aj významné riziká pre ľudské zdravie .

( 8 ) Stanovená v článku 4 ods. 3 ZEÚ.