Vec C‑61/21

JP

proti

Ministre de la Transition écologique
a
Premier ministre

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Cour administrative d’appel de Versailles)

Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 22. decembra 2022

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Životné prostredie – Smernice 80/779/EHS, 85/203/EHS, 96/62/ES, 1999/30/ES a 2008/50/ES – Kvalita ovzdušia – Limitné hodnoty stanovené pre mikročastice (PM10) a pre oxid dusičitý (NO2) – Prekročenie – Plány kvality ovzdušia – Škoda spôsobená jednotlivcovi zhoršením ovzdušia v dôsledku prekročenia týchto limitných hodnôt – Zodpovednosť dotknutého členského štátu – Podmienky vzniku tejto zodpovednosti – Požiadavka, aby právna norma Únie, ktorá bola porušená, mala za cieľ priznať práva poškodeným jednotlivcom – Neexistencia“

1. Prejudiciálne otázky – Právomoc Súdneho dvora – Určenie relevantných ustanovení práva Únie – Preformulovanie otázok

   (Článok 267 ZFEÚ)

   (pozri bod 34)

2. Právo Európskej únie – Práva priznané jednotlivcom – Porušenie zo strany členského štátu – Povinnosť nahradiť škodu spôsobenú jednotlivcom – Podmienky – Právna norma, ktorá má za cieľ priznať práva jednotlivcom – Pojem – Smernice ukladajúce na jednej strane členským štátom povinnosť dodržiavať limitné hodnoty znečisťujúcich látok v okolitom ovzduší a na druhej strane prijať vhodné opatrenia v prípade prekročenia týchto hodnôt – Vylúčenie – Možnosť priamo dotknutých jednotlivcov dosiahnuť od príslušných vnútroštátnych orgánov prijatie vhodných opatrení – Neexistencia vplyvu

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/50, článok 13 ods. 1 a článok 23 ods. 1; smernica Rady 80/779, články 3 a 7; smernica Rady 85/203, články 3 a 7; smernica Rady 96/62, články 7 a 8; smernica Rady 1999/30, článok 4 ods. 1 a článok 5 ods. 1)

   (pozri body 43 – 62, 65 a výrok)

Zhrnutie

Žalobou podanou na Tribunal administratif de Cergy‑Pontoise (Správny súd Cergy‑Pontoise, Francúzsko) sa JP, ktorý má bydlisko v aglomerácii Paríža, domáhal predovšetkým náhrady škody od Francúzskej republiky súvisiacej so zhoršením jeho zdravotného stavu v dôsledku zhoršenia kvality okolitého ovzdušia v tejto aglomerácii. K tomuto zhoršeniu došlo dôsledkom prekročenia limitných hodnôt koncentrácie oxidu dusičitého (NO2) a mikročastíc (PM10), stanovených smernicou 2008/50 o kvalite okolitého ovzdušia ( 1 ), z dôvodu porušenia povinností zo strany francúzskych orgánov, ktoré im vyplývajú z článkov 13 ( 2 ) a 23 ( 3 ) tejto smernice.

Vzhľadom na to, že jeho žaloba bola zamietnutá v podstate z dôvodu, že ustanovenia smernice 2008/50 o kvalite okolitého ovzdušia, na ktoré odkazoval, nepriznávajú jednotlivcom žiadne právo na náhradu prípadnej škody spôsobenej z dôvodu zhoršenia kvality ovzdušia, JP podal proti tomuto rozsudku odvolanie na Cour administrative d’appel de Versailles (Správny odvolací súd Versailles, Francúzsko).

Súdny dvor zasadajúci vo veľkej komore, na ktorý sa tento odvolací súd obrátil s návrhom na začatie prejudiciálneho konania, spresnil podmienky vzniku zodpovednosti členského štátu za škody spôsobené jednotlivcovi zhoršením ovzdušia v dôsledku prekročenia limitných hodnôt škodlivých látok v okolitom ovzduší.

Posúdenie Súdnym dvorom

Súdny dvor predovšetkým uviedol, že smernica 2008/50 o kvalite okolitého ovzdušia, na ktorú sa JP odvoláva, nadobudla účinnosť 11. júna 2008, teda sčasti po vzniku škôd na jeho zdravotnom stave, ktoré mu boli údajne spôsobené a ktoré mali začať v roku 2003. Na účely preskúmania prípadnej zodpovednosti Francúzskej republiky za predmetnú škodu teda Súdny dvor považoval za vhodné prihliadnuť nielen na relevantné ustanovenia tejto smernice, ale tiež na ustanovenia smerníc, ktoré jej predchádzali ( 4 ) a stanovovali analogické požiadavky.

Súdny dvor ďalej pripomenul, že vznik zodpovednosti štátu za škodu uplatňovanú jednotlivcami predpokladá splnenie troch kumulatívnych podmienok, a síce, že porušená právna norma Únie má za cieľ priznať týmto jednotlivcom práva, že porušenie tejto normy je dostatočne závažné a že medzi týmto porušením a škodou spôsobenou týmto jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

Pokiaľ ide o prvú podmienku týkajúcu sa toho, že porušená právna norma má za cieľ priznať práva jednotlivcom, tieto práva vznikajú nielen vtedy, keď ich výslovne priznávajú ustanovenia práva Únie, ale aj z dôvodu pozitívnych či negatívnych povinností, ktoré tieto ustanovenia riadne vymedzeným spôsobom ukladajú tak jednotlivcom, ako aj členským štátom alebo inštitúciám Únie. Porušenie týchto povinností členským štátom totiž môže brániť dotknutým jednotlivcom vo výkone práv, ktoré im boli implicitne priznané predmetnými ustanoveniami, a tým zmeniť právne postavenie, ktoré majú tieto ustanovenia vytvoriť pre týchto jednotlivcov. To je dôvod, pre ktorý plná účinnosť týchto noriem a ochrana práv, ktoré tieto normy priznávajú, vyžadujú, aby jednotlivci mali možnosť získať náhradu škody, a to nezávisle od otázky, či dotknuté ustanovenia majú priamy účinok, keďže to nie je nevyhnutné, ani samo osebe dostatočné na účely splnenia tejto prvej podmienky.

Pokiaľ ide o prejednávanú vec, článok 13 ods. 1 a článok 23 ods. 1 smernice 2008/50 o kvalite okolitého ovzdušia, podobne ako analogické ustanovenia predchádzajúcich smerníc ukladajú členským štátom v podstate na jednej strane povinnosť zabezpečiť, aby predovšetkým úrovne NO2 a PM10 neprekročili na ich príslušných územiach a od určitých dátumov limitné hodnoty stanovené týmito smernicami, a na druhej strane povinnosť prijať vhodné opatrenia na nápravu prípadných prekročení týchto hodnôt, najmä v rámci plánov kvality ovzdušia. Vyplýva z toho, že tieto ustanovenia stanovujú dosť jasné a presné povinnosti, pokiaľ ide o výsledok, ktorý majú členské štáty zabezpečiť. Tieto povinnosti však sledujú všeobecný cieľ ochrany zdravia ľudí a životného prostredia ako celku a neumožňujú dospieť k záveru, že implicitne priznávajú jednotlivcom práva, ktorých porušenie by mohlo viesť ku vzniku zodpovednosti členského štátu za škodu, ktorá im bola spôsobená. Prvá z troch podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu, podmienok, ktoré sú kumulatívne, preto nie je splnená.

Toto konštatovanie nemôže zmeniť možnosť priznanú jednotlivcom judikatúrou Súdneho dvora vymôcť od vnútroštátnych orgánov, a to prípadne aj prostredníctvom žaloby na príslušnom súde, aby bol prijatý plán kvality ovzdušia v prípade prekročenia limitných hodnôt stanovených v smernici 2008/50, ako aj v predchádzajúcich smerniciach. Táto možnosť vyplývajúca predovšetkým zo zásady účinnosti práva Únie, ku ktorej môžu dotknutí jednotlivci prispieť začatím správnych alebo súdnych konaní z dôvodu ich osobitnej situácie, však neznamená, že povinnosti vyplývajúce z článku 13 ods. 1 a z článku 23 ods. 1 smernice 2008/50, ako aj z analogických ustanovení predchádzajúcich smerníc mali za cieľ priznať dotknutým osobám individuálne práva v zmysle prvej z troch vyššie uvedených podmienok.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy Súdny dvor dospel k záveru, že článok 13 ods. 1 a článok 23 ods. 1 smernice 2008/50 o kvalite okolitého ovzdušia, ako aj analogické ustanovenia predchádzajúcich smerníc sa majú vykladať v tom zmysle, že nemajú za cieľ priznať jednotlivcom individuálne práva, ktoré by mohli založiť ich nárok na náhradu škody voči členskému štátu na základe zásady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcom porušením práva Únie, ktoré je mu pripísateľné.

( 1 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/50/ES z 21. mája 2008 o kvalite okolitého ovzdušia a čistejšom ovzduší v Európe (Ú. v. EÚ L 152, 2008, s. 1).

( 2 ) Článok 13 ods. 1 tejto smernice stanovuje, že „členské štáty zabezpečia, aby úrovne oxidu siričitého, PM10, olova a oxidu uhoľnatého v okolitom ovzduší neprekročili na území ich zón a aglomerácií limitné hodnoty stanovené v prílohe XI“ a „pokiaľ ide o oxid dusičitý a benzén, limitné hodnoty určené v prílohe XI sa nesmú od dátumov v nej stanovených prekročiť“.

( 3 ) Článok 23 ods. 1 tejto smernice stanovuje, že „ak v daných zónach alebo aglomeráciách prekročia úrovne znečisťujúcich látok v okolitom ovzduší akúkoľvek limitnú hodnotu alebo cieľovú hodnotu vrátane akejkoľvek príslušnej medze tolerancie, zabezpečia členské štáty vypracovanie plánov kvality ovzdušia pre tieto zóny a aglomerácie s cieľom dosiahnuť príslušnú limitnú hodnotu alebo cieľovú hodnotu určenú v prílohách XI a XIV“.

( 4 ) A to články 3 a 7 smernice Rady 80/779/EHS z 15. júla 1980 o limitných hodnotách pre kvalitu ovzdušia a smerných hodnotách oxidu siričitého a rozptýlených častíc (Ú. v. ES L 229, 1980, s. 30; Mim. vyd. 15/001, s. 142), články 3 a 7 smernice Rady 85/203/EHS zo 7. marca 1985 o normách kvality ovzdušia pre oxid dusičitý (Ú. v. ES L 87, 1985. s. 1; Mim. vyd. 15/001, s. 239), články 7 a 8 smernice Rady 96/62/ES z 27. septembra 1996 o posudzovaní a riadení kvality okolitého ovzdušia (Ú. v. ES L 296, 1996, s. 55; Mim. vyd. 015/003, s. 95), ako aj článok 4 ods. 1 a článok 5 ods. 1 smernice Rady 1999/30/ES z 22. apríla 1999 o limitných hodnotách oxidu siričitého, oxidu dusičitého a oxidov dusíka, tuhých znečisťujúcich látok a olova v okolitom ovzduší (Ú. v. ES L 163, 1999, s. 41; Mim. vyd. 015/004, s. 164).