Vec T‑529/20

LR

proti

Európskej investičnej banke (EIB)

Rozsudok Všeobecného súdu (siedma rozšírená komora) zo 7. septembra 2022

„Verejná služba – Zamestnanci EIB – Odmeňovanie – Príspevok na presídlenie – Zriadenie bydliska zamestnanca v jeho vlastnej domácnosti po skončení služobného pomeru – Článok 13 prvý odsek druhá zarážka administratívnych predpisov uplatniteľných na zamestnancov EIB – Pojem domácnosť – Doslovný výklad podľa prevažujúcej jazykovej verzie – Neobmedzená právomoc – Spor finančného charakteru – Prípustnosť“

1. Právo Európskej únie – Výklad – Viacjazyčné texty Európskej investičnej banky – Jednotný výklad – Zohľadnenie rôznych jazykových verzií – Prevažujúca povaha pôvodnej jazykovej verzie podľa zámeru autora aktu pri jeho prijímaní

   (pozri body 27 – 29)

2. Úradníci – Zamestnanci Európskej investičnej banky – Odmeňovanie – Príspevok na presídlenie – Predmet – Podmienky priznania – Zmena bydliska zamestnanca po skončení služobného pomeru, pokiaľ si nezriadil svoje bydlisko vo svojej vlastnej domácnosti – Dosah – Premiestnenie do miesta bydliska jeho rodinných príslušníkov – Vylúčenie nároku na príspevok – Premiestnenie do obydlia vo vlastníctve zamestnanca – Vznik nároku na príspevok

   (Služobný poriadok zamestnancov Európskej investičnej banky, článok 16)

   (pozri body 31, 35, 37 – 41, 45, 46, 50 – 62)

3. Európska investičná banka – Autonómia – Zamestnanci EIB – Zavedenie zmluvného režimu práce – Dôsledky – Vylúčenie analogického uplatnenia služobného poriadku úradníkov – Podmienka – Narušenie funkčnej autonómie EIB

   (Články 308 a 336 ZFEÚ)

   (pozri body 42, 43, 47, 48)

4. Žaloby úradníkov – Zamestnanci Európskej investičnej banky – Analogické uplatnenie článku 91 ods. 1 služobného poriadku – Neobmedzená právomoc – Spory finančného charakteru – Pojem – Žaloba o retroaktívne zaplatenie príspevku na presídlenie – Zahrnutie

   (Služobný poriadok úradníkov, článok 91 ods. 1)

   (pozri body 72 – 76)

Zhrnutie

LR, bývalý zamestnanec Európskej investičnej banky (EIB), ju požiadal o vyplatenie príspevku na presídlenie z dôvodu, že po svojom odchode do dôchodku sa presťahoval mimo svojho miesta zamestnania.

EIB zamietla túto žiadosť z dôvodu, že je vlastníkom domu, do ktorého sa presídlil, a že v dôsledku toho nespĺňa podmienky na priznanie príspevku na presídlenie po skončení služobného pomeru podľa článku 13 administratívnych predpisov uplatniteľných na zamestnancov EIB (ďalej len „administratívne predpisy“). Keďže žiadosť LR o preskúmanie tohto zamietnutia bola tiež zamietnutá, LR podal na Všeobecný súd žalobu smerujúcu jednak na zrušenie rozhodnutia, ktorým mu bol zamietnutý nárok na príspevok na presídlenie, a jednak na to, aby bola EIB uložená povinnosť vyplatiť tento príspevok.

Všeobecný súd rozhodujúci v rozšírenej komore tejto žalobe vyhovel a spresnil podmienky priznania príspevku na presídlenie po skončení služobného pomeru podľa článku 13 administratívnych predpisov. V tomto rámci Všeobecný súd okrem iného poskytol spresnenia, pokiaľ ide o výklad tejto normy všeobecnej povahy, ktorú prijala EIB, v prípade jazykových rozdielov.

Posúdenie Všeobecným súdom

Všeobecný súd najprv konštatoval, že hoci článok 13 administratívnych predpisov stanovuje vyplatenie paušálneho príspevku na presídlenie zamestnancovi EIB, ktorý zmenil miesto svojho bydliska po skončení služobného pomeru s cieľom zriadiť si ho vo vzdialenosti najmenej päťdesiat kilometrov od svojho posledného miesta zamestnania, nárok na tento príspevok je však podmienený tým, že dotknutý zamestnanec si nezriadil svoje bydlisko vo svojej vlastnej domácnosti.

Pokiaľ ide o doslovný výklad tohto ustanovenia, Všeobecný súd poukázal na neexistenciu definície pojmov „bydlisko“ a „domácnosť“ v administratívnych predpisoch a možnosť vykladať rôzne na jednej strane výraz „propre foyer“ použitý vo francúzskej jazykovej verzii článku 13 administratívnych predpisov a na druhej strane výraz „own home“ použitý v jeho anglickom znení.

Po tom, čo pripomenul ustálenú judikatúru, podľa ktorej sa v prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými verziami textu práva Únie má predmetné ustanovenie v zásade vykladať podľa všeobecnej štruktúry a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou, ( 1 ) sa Všeobecný súd od tejto judikatúry odchýlil, a to za konkrétnych okolností prejednávanej veci, keďže jednak článok 13 administratívnych predpisov vychádza z návrhu vypracovaného a prijatého vo francúzštine a jednak EIB sa rozhodla v poslednom odseku úvodu administratívnych predpisov výslovne uviesť, že okrem iného anglické znenie uvedených ustanovení je „prekladom pôvodného francúzskeho znenia“ [neoficiálny preklad].

Všeobecný súd tak na účely objektívneho určenia úmyslu autora sporného ustanovenia pri jeho prijatí rozhodol vykladať znenie článku 13 administratívnych predpisov v súlade s ich obvyklým významom v prevažujúcej jazykovej verzii, v danom prípade vo francúzskom jazyku.

V tejto súvislosti Všeobecný súd spresnil, že vo francúzskom jazyku pojem „foyer“ označuje miesto, kde je ohnisko, a v širšom zmysle miesto bydliska rodiny určitej osoby, zatiaľ čo pojem „résidence“ označuje miesto, kde je určitá osoba usadená. Zo znenia článku 13 administratívnych predpisov tak vyplýva, že vyplatenie paušálneho príspevku za presídlenie je vylúčené, ak sa nové bydlisko bývalého zamestnanca zhoduje s miestom, kde býva jeho rodina. Keďže obydlie vo vlastníctve určitej osoby nemusí nevyhnutne alebo systematicky zodpovedať miestu bydliska rodinných príslušníkov tejto osoby, z doslovného výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že vyplatenie príspevku na presídlenie je vylúčené len vtedy, ak dotknutý zamestnanec premiestni svoje obvyklé bydlisko do miesta, kde bývajú jeho rodinní príslušníci, a nie, keď mu bydlisko, do ktorého sa zamestnanec presídľuje, patrí.

Tento doslovný výklad článku 13 administratívnych predpisov je podporený jeho kontextuálnym výkladom. Ostatné články administratívnych predpisov totiž používajú pojem „domácnosť“ na označenie miesta, kde majú rodinní príslušníci zamestnanca obvyklé bydlisko, a nie obydlie, ktoré je vo vlastníctve zamestnanca.

Všeobecný súd okrem toho poznamenal, že článok 5 ods. 4 prílohy VII k Služobnému poriadku úradníkov Európskej únie (ďalej len „služobný poriadok“) obsahuje ustanovenie o vylúčení nároku na príspevok na usídlenie, ktoré sa podľa judikatúry ( 2 ) uplatní v prípade, že je úradník pridelený na miesto, kde už býva jeho rodina, a presťahuje sa za ňou. Všeobecný súd síce potvrdil, že EIB má funkčnú autonómiu pri určovaní podmienok zamestnávania jej zamestnancov, domnieval sa však, že táto inštitúcia nepreukázala, v čom je jej funkčná samostatnosť porušená tým, že sa táto judikatúra analogicky uplatní na ustanovenie o vylúčení z nároku na príspevok na presídlenie podľa článku 13 prvého odseku druhej zarážky administratívnych predpisov.

Všeobecný súd napokon uviedol, že teleologický výklad článku 13 administratívnych predpisov potvrdzuje tento doslovný a kontextuálny výklad uvedeného článku.

Účelom príspevku na presídlenie je pokryť a znížiť náklady vyplývajúce z presídlenia bývalého úradníka alebo zamestnanca do nového prostredia na neurčitý, ale dlhší čas z dôvodu zmeny jeho hlavného bydliska po definitívnom skončení jeho služobného pomeru.

Okolnosť, že sa zamestnanec pri skončení služobného pomeru presídli do obydlia, ktorého je vlastníkom alebo spoluvlastníkom, môže zaiste znížiť určité náklady spojené s jeho presídlením. Z takejto okolnosti však nemožno vyvodiť všeobecnú domnienku, že začlenenie dotknutého zamestnanca do iného prostredia, ako je prostredie jeho posledného miesta zamestnania, ho nevystavuje nijakým výdavkom.

Vzhľadom na vyššie uvedené Všeobecný súd rozhodol, že EIB tým, že LR odmietla priznať príspevok na presídlenie z dôvodu, že je vlastníkom obydlia, do ktorého sa presídlil, porušila článok 13 administratívnych predpisov. V dôsledku toho Všeobecný súd toto rozhodnutie EIB zrušil.

Okrem toho Všeobecný súd analogicky uplatnil článok 91 ods. 1 služobného poriadku, ktorý v sporoch finančného charakteru vedených zamestnancami proti inštitúcii, priznáva súdu Únie neobmedzenú právomoc ( 3 ), a uložil EIB povinnosť zaplatiť príspevok na presídlenie spolu s úrokmi z omeškania, čím vyhovel návrhom LR v tomto zmysle.

( 1 ) Rozsudok z 21. decembra 2021, Trapeza Peiraios (C‑243/20, EU:C:2021:1045, bod 32 a citovaná judikatúra).

( 2 ) Rozsudok z 18. novembra 2015, FH/Parlament (F‑26/15, EU:F:2015:137, bod 35).

( 3 ) Rozsudok z 2. októbra 2001, EIB/Hautem (C‑449/99 P, EU:C:2001:502, bod 95).