Vec C‑620/19

Land Nordrhein‑Westfalen

proti

D. H. T., konajúci ako konkurzný správca majetku spoločnosti J & S Service UG

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesverwaltungsgericht)

Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 10. decembra 2020

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Osobné údaje – Nariadenie (EÚ) 2016/679 – Článok 23 – Obmedzenia práv dotknutej osoby – Dôležitý finančný záujem – Vymáhanie občianskoprávnych nárokov – Vnútroštátna právna úprava odkazujúca na právo Únie – Daňové údaje týkajúce sa právnickej osoby – Nedostatok právomoci Súdneho dvora“

Prejudiciálne otázky – Právomoc Súdneho dvora – Hranice – Žiadosť o výklad týkajúci sa uplatnenia mutatis mutandis ustanovenia práva Únie, ktoré vyplýva z odkazu uvedeného vo vnútroštátnom práve – Vnútroštátne právo, ktoré sa podstatne odlišuje od účelu a kontextu práva Únie – Nedostatok právomoci Súdneho dvora

(Článok 267 ZFEÚ; nariadenie Európskeho parlamentu a Rady 2016/679, článok 23)

(pozri body 36, 39, 43 – 45, 49 – 52 a výrok)

Zhrnutie

D.‑H. T., konajúci ako správca konkurznej podstaty spoločnosti J & S Service, založenej podľa nemeckého práva, požiadal daňový úrad o daňové údaje týkajúce sa tejto spoločnosti, aby mohol preskúmať možnosť podať odporovacie žaloby v rámci konkurzného konania. Keďže daňový úrad túto žiadosť zamietol, D.‑H. T. podal žalobu na príslušný Verwaltungsgericht (správny súd, Nemecko), ktorý jeho žalobe v podstate vyhovel. Príslušný Oberverwaltungsgericht (vyšší správny súd, Nemecko) zamietol odvolanie, ktoré podala Land Nordrhein‑Westfalen (Spolková krajina Severné Porýnie‑Vestfálsko, Nemecko) proti prvostupňovému rozsudku, pričom sa najmä domnieval, že právo na prístup k informáciám vykonávané na základe zákona spolkovej krajiny Severné Porýnie‑Vestfálsko o slobodnom prístupe k informáciám nie je vylúčené osobitnými predpismi existujúcimi v daňovej oblasti. Preto, hoci sa na požadované informácie vzťahovalo daňové tajomstvo, D.‑H. T. ako správca konkurznej podstaty mal právo požiadať spoločnosť J & S Service o všetky informácie súvisiace s konkurzným konaním.

Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko), na ktorý bol podaný opravný prostriedok Revision proti rozhodnutiu príslušného Oberverwaltungsgericht (vyšší správny súd, Nemecko), uviedol, že všeobecné nariadenie o ochrane údajov (GDPR) ( 1 ) nie je priamo uplatniteľné v prejednávanej veci, pretože vec sama sa netýka osobných údajov vzťahujúcich sa na fyzickú osobu ( 2 ), ani práva na prístup priznaného dotknutej osobe ( 3 ). Podľa vnútroštátneho súdu je toto právo na prístup právom, ktoré je spojené s osobou, ktorej sa týka spracovanie osobných údajov, ktoré nie je súčasťou konkurznej podstaty, a neprevádza sa teda v rámci riadiacich a dispozičných právomocí na správcu konkurznej podstaty. Uvedený súd však pripomína, že s cieľom zabezpečiť jednotný výklad práva Únie Súdny dvor už vyhlásil, že má právomoc rozhodovať o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania týkajúcich sa ustanovení tohto práva vo výlučne vnútroštátnych situáciách, v ktorých sa tieto ustanovenia stali priamo a bezpodmienečne uplatniteľné vnútroštátnym právom. Táto podmienka je pritom v prejednávanej veci splnená, pretože nemecký daňový poriadok ( 4 ) odkazuje, pokiaľ ide o spracovanie osobných údajov právnických osôb, na ustanovenia nariadenia GDPR.

Za týchto okolností Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) požiadal Súdny dvor, aby spresnil, či má daňový orgán možnosť obmedziť prístup k daňovým údajom dlžníka dane na základe ustanovenia nariadenia GDPR ( 5 ), na ktoré výslovne odkazuje daňový poriadok. V prípade, že by sa vychádzalo z toho, že daňový orgán sa môže odvolávať na toto ustanovenie nariadenia GDPR, vnútroštátny súd by chcel vedieť, či pojem „vymáhanie občianskoprávnych nárokov“ uvedený v tomto ustanovení GDPR zahŕňa aj obranu proti občianskoprávnym nárokom. Napokon sa tento súd Súdneho dvora pýta, či vnútroštátne ustanovenie, ktoré obmedzuje právo na prístup priznané nariadením GDPR s cieľom zabrániť odporujúcim žalobám, ktoré možno podať v rámci konkurzného konania proti daňovému úradu, má svoj základ v tomto nariadení.

Súdny dvor vo svojom rozsudku po preskúmaní podmienok, za akých sa vnútroštátny súd naň obrátil, konštatoval, že nemá právomoc odpovedať na otázky, ktoré položil Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd).

Posúdenie Súdnym dvorom

Na úvod Súdny dvor v súvislosti so spoluprácou medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenou v článku 267 ZFEÚ uvádza, že prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti prípadu posúdil tak nevyhnutnosť podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania na účely prijatia svojho rozsudku, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto v prípade, že sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Súdnemu dvoru však prináleží preskúmať podmienky, za akých sa vnútroštátny súd naň obrátil s cieľom preveriť svoju vlastnú právomoc.

Súdny dvor v súvislosti s preverením svojej právomoci v oblasti prejudiciálnych konaní zdôraznil, že viackrát vyhlásil, že má právomoc rozhodovať o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania týkajúcich sa ustanovení práva Únie v situáciách, v ktorých sa skutkový stav nachádzal mimo pôsobnosti tohto práva, a preto bol vo výhradnej právomoci členských štátov, ale v ktorých sa uvedené ustanovenia práva Únie stali uplatniteľné z dôvodu odkazu uvedeného na ne vo vnútroštátnom práve. Súdny dvor spresňuje, že takáto právomoc je odôvodnená zjavným záujmom právneho poriadku Únie na tom, aby sa s cieľom zabrániť budúcim rozdielnym výkladom vykladali ustanovenia prevzaté z práva Únie jednotným spôsobom

Súdny dvor pripomína, že jeho právomoc je obmedzená len na preskúmanie ustanovení práva Únie, a poznamenáva, že vo svojej odpovedi vnútroštátnemu súdu nemôže zohľadniť všeobecnú štruktúru ustanovení vnútroštátneho práva, ktoré odkazujú na právo Únie a súčasne určujú rozsah tohto odkazu. Zohľadnenie obmedzení, ktoré vnútroštátny zákonodarca mohol prijať v súvislosti s uplatnením práva Únie na čisto vnútroštátne situácie, na ktoré sa uplatňuje len prostredníctvom vnútroštátneho práva, totiž patrí do vnútroštátneho práva, a teda do výlučnej právomoci súdov členského štátu

V prejednávanej veci Súdny dvor uvádza, že prejudiciálne otázky sa týkajú výkladu nariadenia GDPR, ktorého ustanovenia týkajúce sa spracovania osobných údajov fyzických osôb boli uplatniteľné na základe odkazu v daňovom poriadku mutatis mutandis na právnické osoby s cieľom vymedziť informačnú povinnosť daňového orgánu, ako aj právo dotknutej osoby na prístup k údajom voči tomuto správnemu orgánu. V tejto súvislosti spresňuje, že nariadenie GDPR stanovuje pravidlá týkajúce sa ochrany osobných údajov fyzických osôb a nevzťahuje sa na údaje, ktoré sa týkajú právnických osôb. Výklad ustanovení nariadenia GDPR teda nemožno vykonať rovnako, pokiaľ ide o fyzické osoby a pokiaľ ide o právnické osoby, ktorých právo na ochranu údajov nebolo definované nariadením GDPR.

Keďže ustanovenia daňového poriadku, o ktoré ide vo veci samej, sa neobmedzujú na to, že stanovujú uplatňovanie ustanovení nariadenia GDPR mimo pôsobnosti tohto nariadenia, ale menia ich predmet a rozsah, Súdny dvor sa domnieva, že nie je možné usudzovať, že tieto ustanovenia sa stali ako také uplatniteľné na základe dotknutého vnútroštátneho práva, hoci mimo pôsobnosti tohto nariadenia. Súdny dvor sa preto domnieva, že neexistuje zjavný záujem na tom, aby sa ustanovenia nariadenia GDPR vykladali s cieľom zabezpečiť ich jednotnosť výkladu.

Súdny dvor preto dospel k záveru, že nemá právomoc odpovedať na otázky, ktoré položil vnútroštátny súd.

( 1 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46 (Ú. v. EÚ L 119, 2016, s. 1) (ďalej len „nariadenie GDPR“).

( 2 ) Článok 1 ods. 1 a článok 4 bod 1 nariadenia GDPR.

( 3 ) Článok 15 nariadenia GDPR.

( 4 ) Abgabenordnung (daňový poriadok, BGBl. I 2002, s. 3866), v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „daňový poriadok“).

( 5 ) Článok 23 ods. 1 písm. j) nariadenia GDPR.