Vec C‑401/19

Poľská republika

proti

Európskemu parlamentu

a

Rade Európskej únie

 Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 26. apríla 2022

„Žaloba o neplatnosť – Smernica (EÚ) 2019/790 – Článok 17 ods. 4 písm. b) a článok 17 ods. 4 písm. c) na konci – Článok 11 a článok 17 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie – Sloboda prejavu a právo na informácie – Ochrana duševného vlastníctva – Povinnosti uložené poskytovateľom online služieb zdieľania obsahu – Predchádzajúca automatická kontrola (filtrovanie) obsahu, ktorý používatelia sprístupňujú na internete“

1.        Žaloba o neplatnosť – Predmet – Čiastočné zrušenie – Podmienka – Oddeliteľnosť napadnutých ustanovení – Objektívne kritérium – Nesplnená podmienka – Neprípustnosť

(Článok 263 ZFEÚ; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2019/790, článok 17)

(pozri body 17 – 21)

2.        Aproximácia právnych predpisov – Autorské právo a právo súvisiace s autorským právom – Smernica 2019/790 – Harmonizácia práv na digitálnom jednotnom trhu – Použitie chráneného obsahu poskytovateľmi online služieb zdieľania obsahu – Osobitný mechanizmus zodpovednosti týchto poskytovateľov – Rozsah

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2019/790, odôvodnenia 61 a 66, článok 2 bod 6 a článok 17)

(pozri body 29 – 31, 35)

3.        Aproximácia právnych predpisov – Autorské právo a právo súvisiace s autorským právom – Smernica 2019/790 – Harmonizácia práv na digitálnom jednotnom trhu – Použitie chráneného obsahu poskytovateľmi online služieb zdieľania obsahu – Osobitný mechanizmus zodpovednosti týchto poskytovateľov – Povinnosť uložená uvedeným poskytovateľom vopred kontrolovať obsah sprístupnený užívateľmi – Odôvodnené obmedzenie výkonu práva na slobodu prejavu a na informácie

(Charta základných práv Európskej únie, článok 11, článok 17 ods. 2 a článok 52 ods. 1; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2019/790, článok 17 ods. 4 až 10)

(pozri body 45, 48 – 58, 72, 76, 80 – 99)

Zhrnutie

Smernica 2019/790 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom na digitálnom jednotnom trhu(1) zaviedla nový mechanizmus osobitnej zodpovednosti poskytovateľov online služieb zdieľania obsahu (ďalej len „poskytovatelia“). Článok 17 tejto smernice stanovuje zásadu, podľa ktorej sú poskytovatelia priamo zodpovední, ak sú diela a iné predmety ochrany protiprávne nahraté užívateľmi ich služieb. Dotknutí poskytovatelia však môžu byť oslobodení od tejto zodpovednosti. Na tento účel sú najmä povinní v súlade s ustanoveniami tohto článku(2) aktívne dohliadať na obsah nahratý užívateľmi, aby zabránili sprístupneniu predmetov ochrany, ktoré nositelia práv nechcú sprístupniť na týchto službách.

Poľská republika podala žalobu, ktorou sa domáhala v prvom rade zrušenia písmena b) a písmena c) na konci článku 17 ods. 4 smernice 2019/790 a subsidiárne zrušenia tohto článku v celom rozsahu. V podstate tvrdí, že tieto ustanovenia ukladajú poskytovateľom povinnosť vykonávať preventívne monitorovanie akéhokoľvek obsahu, ktorý chcú ich používatelia sprístupniť na internete prostredníctvom nástrojov automatického filtrovania bez toho, aby stanovili záruky zabezpečujúce dodržiavanie práva na slobodu prejavu a na informácie.(3)

Súdny dvor rozhodujúci vo veľkej komore po prvýkrát rozhodoval o výklade smernice 2019/790. Žalobu Poľska zamietol a rozhodol, že povinnosť poskytovateľov, ktorú stanovuje táto smernica a ktorá spočíva v predchádzajúcej automatickej kontrole obsahu sprístupneného užívateľmi, je spojená s primeranými zárukami na zabezpečenie dodržiavania práva týchto používateľov na slobodu prejavu a na informácie, ako aj primeranej rovnováhy medzi týmito právami a právom duševného vlastníctva.

Posúdenie Súdnym dvorom

Pri skúmaní prípustnosti žaloby Súdny dvor najprv konštatuje, že písmeno b) a písmeno c) na konci článku 17 ods. 4 smernice 2019/790 nemožno oddeliť od zvyšku tohto článku a že návrhy smerujúce len k zrušeniu týchto ustanovení sú teda neprípustné. Článok 17 totiž zavádza vo vzťahu k poskytovateľom nový režim zodpovednosti, ktorého jednotlivé ustanovenia tvoria celok a ich cieľom je vytvoriť rovnováhu medzi právami a záujmami týchto poskytovateľov, právami a záujmami užívateľov ich služieb a právami a záujmami nositeľov práv. V dôsledku toho by takéto čiastočné zrušenie zmenilo podstatu uvedeného článku.

Pokiaľ ide o vec samu, Súdny dvor ďalej skúmal jediný žalobný dôvod Poľska založený na obmedzení výkonu práva na slobodu prejavu a na informácie vyplývajúcom z režimu zodpovednosti zavedeného článkom 17 smernice 2019/790. Na úvod Súdny dvor pripomína, že na zdieľanie informácií na internete prostredníctvom online platforiem na zdieľanie obsahu sa vzťahuje článok 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článok 11 Charty. Konštatuje, že títo poskytovatelia musia s cieľom vyhnúť sa tomu, aby boli zodpovední v prípade, keď používatelia nahrávajú nezákonný obsah na ich platformách, pre ktoré poskytovatelia nemajú povolenie od nositeľov práv, preukázať, že spĺňajú všetky podmienky oslobodenia stanovené v článku 17 ods. 4 písm. b) a článku 17 ods. 4 písm. c) smernice 2019/790, a to, že:

–      vynaložili najlepšiu snahu na získanie takéhoto povolenia [písm. a)] a

–      urýchlene konali s cieľom ukončiť na svojich platformách konkrétne porušenia autorského práva po tom, čo k nim došlo, a nositelia práv ich dostatočne odôvodneným spôsobom oznámili [písm. c)] a

–      vynaložili ešte po prijatí takéhoto oznámenia alebo v prípade, že im nositelia práv poskytli relevantné a potrebné informácie predtým, ako došlo k porušeniu autorského práva, „v súlade s vysokými normami odbornej starostlivosti v sektore… najlepšiu snahu“, aby zabránili vzniku alebo opakovaniu takýchto porušení [písm. b) a c)].

Tieto posledné uvedené povinnosti preto de facto požadujú od týchto poskytovateľov, aby vykonali predchádzajúcu kontrolu obsahu, ktorý používatelia chcú na svojich platformách nahrať, pokiaľ získali od nositeľov práv informácie alebo oznámenia stanovené v tomto článku 17 ods. 4 písm. b) a c) tejto smernice. Na tento účel sú poskytovatelia povinní využívať automatické nástroje na rozpoznávanie a filtrovanie. Takáto predchádzajúca kontrola a filtrovanie pritom môžu viesť k obmedzeniu dôležitého prostriedku online šírenia obsahu, a tak predstavovať obmedzenie práva na slobodu prejavu a na informácie zaručeného článkom 11 Charty. Okrem toho toto obmedzenie možno pripísať normotvorcovi Únie, keďže je priamym dôsledkom uvedeného osobitného režimu zodpovednosti. Súdny dvor preto dospel k záveru, že tento režim zahŕňa obmedzenie výkonu práva na slobodu prejavu a na informácie dotknutých používateľov.

Napokon, pokiaľ ide o otázku, či je predmetné obmedzenie odôvodnené vzhľadom na článok 52 ods. 1 Charty, Súdny dvor na jednej strane uvádza, že toto obmedzenie je stanovené zákonom, keďže vyplýva z povinností uložených poskytovateľom týchto služieb ustanovením aktu Únie, konkrétne článkom 17 ods. 4 písm. b) a článku 17 ods. 4 písm. c) na konci smernice 2019/790, a rešpektuje podstatu práva používateľov internetu na slobodu prejavu a na informácie. Na druhej strane v rámci preskúmania proporcionality Súdny dvor konštatuje, že uvedené obmedzenie zodpovedá potrebe ochrany duševného vlastníctva zaručenej v článku 17 ods. 2 Charty, že sa zdá byť nevyhnutné na uspokojenie tejto potreby a že povinnosti uložené poskytovateľom neprimerane neobmedzujú právo používateľov na slobodu prejavu a na informácie.

Po prvé normotvorca Únie totiž stanovil jasné a presné obmedzenie opatrení, ktoré možno prijať pri vykonávaní týchto povinností, pričom vylúčil najmä opatrenia filtrujúce a blokujúce oprávnený obsah počas nahrávania. Po druhé smernica 2019/790 ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby užívatelia boli oprávnení nahrávať a sprístupňovať obsah, ktorí vytvorili, na osobitný účel citácie, kritiky, zhrnutia, karikatúry, paródie alebo pastiša. Okrem toho poskytovatelia musia informovať svojich používateľov, že môžu používať diela a iné predmety ochrany na základe výnimiek alebo obmedzení autorského práva a práv súvisiacich s autorským právom stanovených v práve Únie.(4) Po tretie zodpovednosť poskytovateľov môže byť vyvodená iba pod podmienkou, že im dotknutí nositelia práv poskytnú relevantné a potrebné informácie týkajúce sa dotknutého obsahu. Po štvrté článok 17 tejto smernice, ktorého uplatnenie nezakladá žiadnu všeobecnú povinnosť monitorovať, znamená, že poskytovatelia nemôžu byť povinní predchádzať nahrávaniu a sprístupneniu obsahu verejnosti, ktorého konštatovanie neoprávnenej povahy by si vyžadovalo z ich strany samostatné posúdenie obsahu.(5) V tejto súvislosti je možné, že dostupnosť nepovoleného obsahu možno vylúčiť len na základe oznámenia nositeľov práv. Po piate smernica 2019/790 zavádza viaceré procesné záruky, najmä možnosť používateľov podať sťažnosť, ak sa domnievajú, že prístup k obsahu, ktorý nahrali, bol neoprávnene znemožnený, ako aj prístup k mimosúdnym mechanizmom nápravy a účinným súdnym prostriedkom nápravy.(6) Po šieste táto smernica poveruje Európsku komisiu, aby zorganizovala dialóg medzi zainteresovanými stranami s cieľom preskúmať najlepšie postupy spolupráce medzi poskytovateľmi a nositeľmi práv, ako aj vydať usmernenia týkajúce sa uplatnenia tohto režimu.(7)

Súdny dvor preto dospel k záveru, že povinnosť poskytovateľov kontrolovať obsah, ktorý si užívatelia želajú nahrať na svojich platformách pred ich šírením na verejnosti, ktorá vyplýva z osobitného režimu zodpovednosti zavedeného článkom 17 ods. 4 smernice 2019/790, bola normotvorcom Únie zabezpečená primeranými zárukami, aby sa zabezpečilo dodržiavanie práva na slobodu prejavu a na informácie používateľov, ako aj primeraná rovnováha medzi týmto právom na jednej strane a právom duševného vlastníctva na strane druhej. Členským štátom pri preberaní článku 17 tejto smernice prináleží dbať na to, aby vychádzali z výkladu tohto ustanovenia, ktorý umožňuje zabezpečiť primeranú rovnováhu medzi rôznymi základnými právami chránenými Chartou. Ďalej je úlohou orgánov a súdov členských štátov pri vykonávaní opatrení na prebratie tohto článku nielen vykladať ich vnútroštátne právo v súlade s týmto ustanovením, ale aj dohliadať na to, aby nevychádzali z výkladu tohto ustanovenia, ktorý by bol v rozpore s uvedenými základnými právami alebo s inými všeobecnými zásadami práva Únie, ako je zásada proporcionality.

1      Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/790 zo 17. apríla 2019 o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom na digitálnom jednotnom trhu a o zmene smerníc 96/9/ES a 2001/29/ES (Ú. v. EÚ L 130, 2019, s. 92).

2      Pozri článok 17 ods. 4 písm. b) a článok 17 ods. 4 písm. c) na konci smernice 2019/790.

3      Ako je zaručené v článku 11 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

4      Článok 17 ods. 7 a 9 smernice 2019/790.

5      Článok 17 ods. 8 smernice 2019/790.

6      Článok 17 ods. 9 prvý a druhý pododsek smernice 2019/790.

7      Článok 17 ods. 10 smernice 2019/790.