Vec C‑181/19

Jobcenter Krefeld – Widerspruchsstelle proti JD

(návrh na začatie prejudiciálneho konania,
ktorý podal Landessozialgericht Nordrhein‑Westfalen)

Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) zo 6. októbra 2020

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Voľný pohyb osôb – Pracovníci – Nariadenie (EÚ) č. 492/2011 – Článok 7 ods. 2 – Rovnosť zaobchádzania – Sociálne výhody – Článok 10 – Deti, ktoré plnia školskú dochádzku – Smernica 2004/38/ES – Článok 24 – Dávky sociálnej pomoci – Nariadenie (ES) č. 883/2004 – Článok 4 – Článok 70 – Osobitné nepríspevkové peňažné dávky – Migrujúci pracovník, ktorý sa stará o deti, ktoré plnia školskú dochádzku v hostiteľskom členskom štáte“

1. Voľný pohyb osôb – Pracovníci – Právo rodinných príslušníkov na pobyt – Dieťa migrujúceho pracovníka alebo bývalého migrujúceho pracovníka, ktoré sa vzdeláva v hostiteľskom členskom štáte – Rodič, ktorý sa o toto dieťa skutočne stará – Právo na pobyt založené výlučne na článku 10 nariadenia č. 492/2011 – Povinnosť splniť podmienky definované v smernici 2004/38 – Neexistencia – Strata postavenia uvedeného rodiča ako pracovníka – Neexistencia vplyvu

   (Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 492/2011, článok 10; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38)

   (pozri body 35, 37 – 39, 49)

2. Voľný pohyb osôb – Pracovníci – Rovnosť zaobchádzania – Sociálne výhody – Pojem – Sociálna dávka, ktorej cieľom je zaručiť jej poberateľom existenčné prostriedky – Zahrnutie

   (Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 492/2011, článok 7 ods. 2)

   (pozri body 41, 42)

3. Voľný pohyb osôb – Pracovníci – Rovnosť zaobchádzania – Sociálne výhody – Príjemcovia – Dieťa migrujúceho pracovníka alebo bývalého migrujúceho pracovníka, ktoré sa vzdeláva v hostiteľskom členskom štáte – Rodič, ktorý sa o toto dieťa skutočne stará – Strata postavenia uvedeného rodiča ako pracovníka – Neexistencia vplyvu

   (Článok 45 ZFEÚ; nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 492/2011, článok 7 ods. 2 a článok 10)

   (pozri body 43 – 48, 50 – 55)

4. Voľný pohyb osôb – Pracovníci – Rovnosť zaobchádzania – Sociálne výhody – Vnútroštátna právna úprava vylučujúca nárok na dávky určené na zabezpečenie životného minima bývalého migrujúceho pracovníka a jeho detí, ktorí sa môžu dovolávať samostatného práva na pobyt na základe školskej dochádzky detí v hostiteľskom členskom štáte – Neprípustnosť – Odôvodnenie – Výnimka zo zásady rovnosti zaobchádzania s občanmi Únie v oblasti sociálnej pomoci – Neuplatniteľnosť – Dotknutý občan Únie, ktorý má tiež právo na pobyt ako uchádzač o zamestnanie – Neexistencia vplyvu

   (Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 492/2011, článok 7 ods. 2 a článok 10; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 24 ods. 2)

   (pozri body 55, 58 – 65, 69 – 73, 77, 79, bod 1 výroku)

5. Sociálne zabezpečenie – Migrujúci pracovníci – Rovnosť zaobchádzania v zmysle článku 4 nariadenia č. 883/2004 – Pôsobnosť – Osobitné nepríspevkové peňažné dávky – Zahrnutie

   (Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, článok 3 ods. 3, článok 4 a článok 70 ods. 2)

   (pozri bod 83)

6. Sociálne zabezpečenie – Migrujúci pracovníci – Rovnosť zaobchádzania – Vnútroštátna právna úprava, ktorá bývalému migrujúcemu pracovníkovi a jeho deťom, ktorí sa môžu dovolávať samostatného práva na pobyt z dôvodu školskej dochádzky detí v hostiteľskom členskom štáte, nepriznáva nárok na osobitné nepríspevkové peňažné dávky – Neprípustnosť – Odôvodnenie – Výnimka zo zásady rovnosti zaobchádzania s občanmi Únie v oblasti sociálnej pomoci – Neuplatniteľnosť

   (Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, článok 3 ods. 1 a 3, článok 4 a článok 70 ods. 2, a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 492/2011, článok 10; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 24 ods. 2)

   (pozri body 84 – 89, bod 2 výroku)

Zhrnutie

Bývalý migrujúci pracovník a jeho deti, ktorí majú právo na pobyt z dôvodu školskej dochádzky detí, nemôžu byť automaticky vylúčení zo základných sociálnych dávok stanovených vnútroštátnym právom z dôvodu, že tento pracovník sa stal nezamestnaným

JD je poľský štátny príslušník, ktorý býva od roku 2013 so svojimi dvoma maloletými dcérami v Nemecku, kde si plnia školskú dochádzku. V rokoch 2015 a 2016 JD predtým, ako sa stal nezamestnaným, vykonával v tomto členskom štáte viacero zárobkových činností. Od septembra 2016 do júna 2017 rodina poberala najmä základné dávky sociálnej pomoci stanovené nemeckou právnou úpravou, a to „doplnkové dávky v nezamestnanosti“ v prípade JD (Arbeitslosengeld II) a „sociálne dávky“ v prípade jeho detí (Sozialgeld). Od 2. januára 2018 JD opätovne pracuje na plný úväzok v Nemecku.

JD požiadal príslušný nemecký orgán, Jobcenter Krefeld, o zachovanie vyplácania uvedených dávok za obdobie od júna do decembra 2017. Tento však jeho žiadosť zamietol z dôvodu, že počas sporného obdobia si JD nezachoval postavenie zamestnanca a zdržiaval sa v Nemecku ako uchádzač o zamestnanie. JD podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu, ktorej sa vyhovelo. Jobcenter Krefeld preto podal odvolanie na Landessozialgericht Nordrhein‑Westfalen (Krajinský súd rozhodujúci vo veciach sociálneho zabezpečenia v Severnom Porýní‑Vestfálsku, Nemecko).

Na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal tento posledný uvedený súd, Súdny dvor v rozsudku vydanom veľkou komorou 6. októbra 2020 spresnil práva, ktoré požíva bývalý migrujúci pracovník, ktorý má vo svojej starostlivosti deti, ktoré plnia školskú dochádzku v hostiteľskom členskom štáte, vzhľadom na nariadenia č. 492/2011 ( 1 ) a č. 883/2004 ( 2 ), ako aj smernicu 2004/38 ( 3 ).

V tejto súvislosti Súdny dvor po tom, čo uviedol, že predmetné dávky sociálnej pomoci možno kvalifikovať ako „sociálnu výhodu“ v zmysle nariadenia č. 492/2011, po prvé rozhodol, že toto nariadenie bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá za každých okolností a automaticky vylučuje, aby bývalý migrujúci pracovník a jeho deti poberali takéto dávky, hoci majú na základe uvedeného nariadenia ( 4 ) samostatné právo na pobyt na základe školskej dochádzky detí.

Na účely tohto záveru Súdny dvor najprv pripomenul, že právo na pobyt priznané deťom (bývalého) migrujúceho pracovníka na zabezpečenie ich práva na prístup k vzdelávaniu a, odvodene od toho, rodičovi, ktorý sa o ne stará, pôvodne vyplýva z postavenia tohto rodiča ako pracovníka. Hneď ako však dôjde k nadobudnutiu tohto práva, toto právo sa stáva samostatným a môže trvať nad rámec straty tohto postavenia. Súdny dvor ďalej konštatoval, že osoby, ktoré majú takéto právo na pobyt, majú tiež právo na rovnosť zaobchádzania ako s vlastnými štátnymi príslušníkmi v oblasti priznania sociálnych výhod, ktoré stanovuje nariadenie č. 492/2011 ( 5 ), a to aj vtedy, ak sa už nemôžu dovolávať postavenia pracovníka, z ktorého odvodili svoje pôvodné právo na pobyt. Takýto výklad tak predchádza tomu, aby osoba, ktorá má v úmysle opustiť svoj členský štát pôvodu so svojou rodinou, aby odišla pracovať do iného členského štátu, sa v prípade straty zamestnania vystavila riziku, že bude musieť prerušiť školskú dochádzku svojich detí a vrátiť sa do svojej krajiny pôvodu, pretože nebude môcť poberať sociálne dávky stanovené vnútroštátnym právom, ktoré by im umožnili disponovať dostatočnými existenčnými prostriedkami.

Napokon Súdny dvor rozhodol, že hostiteľský členský štát sa nemôže v prípade, o aký ide v prejednávanej veci, dovolávať výnimky zo zásady rovnosti zaobchádzania v oblasti sociálnej pomoci stanovenej smernicou 2004/38 ( 6 ). Táto výnimka umožňuje odmietnuť priznanie dávok pomoci určitým kategóriám osôb, ako sú osoby, ktoré majú podľa tejto smernice právo na pobyt z dôvodu hľadania zamestnania v hostiteľskom členskom štáte, a to s cieľom zabrániť tomu, aby sa tieto osoby stali neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci tohto členského štátu. Táto výnimka sa však musí vykladať reštriktívne a môže sa uplatňovať len na osoby, ktorých právo na pobyt je založené výlučne na uvedenej smernici. Je pravda, že v prejednávanej veci majú dotknuté osoby právo na pobyt založené na tejto smernici ( 7 ) z titulu, že dotknutý rodič si hľadá zamestnanie. Keďže sa však môžu dovolávať samostatného práva na pobyt na základe nariadenia č. 492/2011, uvedenú výnimku nemožno voči nim uplatniť. Vnútroštátna právna úprava, ktorá ich vylučuje z akéhokoľvek nároku na dávky sociálnej pomoci, tak zavádza rozdielne zaobchádzanie v oblasti sociálnych výhod v porovnaní s vlastnými štátnymi príslušníkmi, ktoré je v rozpore s týmto nariadením. ( 8 )

Po druhé Súdny dvor rozhodol, že (bývalý) migrujúci pracovník a jeho deti, ktorí majú právo na pobyt založené na nariadení č. 492/2011 a ktorí sú poistení v systéme sociálneho zabezpečenia v hostiteľskom členskom štáte, majú tiež právo na rovnosť zaobchádzania vyplývajúce z nariadenia č. 883/2004 ( 9 ). Odopretie akéhokoľvek nároku na predmetné dávky sociálnej pomoci teda predstavuje rozdielne zaobchádzanie v porovnaní s vlastnými štátnymi príslušníkmi. Toto rozdielne zaobchádzanie je v rozpore s týmto posledným uvedeným nariadením, ( 10 ) keďže výnimka stanovená v smernici 2004/38 ( 11 ) sa nemôže z rovnakých dôvodov, aké uviedol Súdny dvor v kontexte nariadenia č. 492/2011, uplatniť na situáciu takéhoto pracovníka a jeho školopovinných detí.

( 1 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 492/2011 z 5. apríla 2011 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Únie (Ú. v. EÚ L 141, 2011, s. 1).

( 2 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1; Mim. vyd. 05/005, s. 72).

( 3 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46).

( 4 ) Článok 10 nariadenia č. 492/2011.

( 5 ) Článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011.

( 6 ) Článok 24 ods. 2 smernice 2004/38.

( 7 ) Článok 14 ods. 4 písm. b) smernice 2004/38.

( 8 ) Článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 v spojení s jeho článkom 10.

( 9 ) Článok 4 nariadenia č. 883/2004.

( 10 ) Článok 4 nariadenia č. 883/2004.

( 11 ) Článok 24 ods. 2 smernice 2004/38.