Vec C‑546/18

FN a i.

proti

Übernahmekommission

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesverwaltungsgericht)

Rozsudok Súdneho dvora (štvrtá komora) z 9. septembra 2021

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Právo obchodných spoločností – Ponuky na prevzatie – Smernica 2004/25/ES – Článok 5 – Povinná ponuka – Článok 4 – Kontrolný orgán – Konečné rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie povinnosti predložiť verejnú ponuku – Záväznosť tohto rozhodnutia v rámci neskoršieho konania o uložení administratívnej sankcie začatého tým istým orgánom – Zásada účinnosti práva Únie – Všeobecné zásady práva Únie – Právo na obranu – Charta základných práv Európskej únie – Články 47 a 48 – Právo odoprieť výpoveď – Prezumpcia neviny – Prístup k nezávislému a nestrannému súdu“

Sloboda usadiť sa – Spoločnosti – Smernica 2004/25 – Ponuky na prevzatie – Kontrolný orgán – Sankcie – Konečné rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie povinnosti predložiť verejnú ponuku – Záväznosť tohto rozhodnutia v rámci neskoršieho konania o uložení administratívnej sankcie začatého tým istým orgánom – Dotknutí účastníci tohto konania, ktorí si v priebehu predchádzajúceho zisťovacieho konania nemohli uplatniť právo na obhajobu a právo odoprieť výpoveď, ani požívať prezumpciu neviny – Účastníci konania, ktorí si nemohli uplatniť právo na účinný prostriedok nápravy proti uvedenému rozhodnutiu v konaní pred súdom s neobmedzenou právomocou – Neprípustnosť

(Charta základných práv Európskej únie, články 47 a 48, smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/25, články 4 a 17)

(pozri body 58 – 62, 70, 71 a výrok)

Zhrnutie

Rozhodnutím z 22. novembra 2016 Übernahmekommission (Komisia pre verejné ponuky na prevzatie, Rakúsko) (ďalej len „preberacia komisia“) konštatovala, že GM, fyzická osoba, a štyri spoločnosti konali v zhode, aby podnietili inú spoločnosť uskutočniť transakciu, ktorá by podstatne posilnila účasť jej hlavného akcionára. Keďže dotknutí účastníci konania vlastnili v dotknutej spoločnosti kontrolný podiel v zmysle rakúskej právnej úpravy preberajúcej smernicu 2004/25 ( 1 ), preberacia komisia sa domnievala, že mali predložiť verejnú ponuku na prevzatie.

Po nadobudnutí účinnosti tohto rozhodnutia začala preberacia komisia viesť konanie o uloženie administratívnych sankcií proti GM a dvom ďalším fyzickým osobám, HL a FN, z ktorých jedna konala ako člen správnej rady a druhá ako riaditeľ dvoch spoločností, ktorých sa týkalo rozhodnutie z 22. novembra 2016.

Rozhodnutiami z 29. januára 2018 preberacia komisia uložila GM, HL a FN administratívne sankcie založené najmä na skutkových zisteniach uvedených v rozhodnutí z 22. novembra 2016.

Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Rakúsko), na ktorý boli podané žaloby proti rozhodnutiam z 29. januára 2018, má pochybnosti o zlučiteľnosti vnútroštátnej správnej praxe, z ktorej vychádza preberacia komisia, s právom Únie. Podľa rakúskeho práva totiž rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie, akým je rozhodnutie z 22. novembra 2016, po tom, čo nadobudlo právoplatnosť, zaväzuje nielen orgán, ktorý ho vydal, ale aj ostatné správne a súdne orgány, ktoré majú v iných konaniach rozhodnúť o rovnakých skutkových a právnych otázkach pod podmienkou, že ide o tých istých účastníkov konania.

Pokiaľ ide o HL a FN, Spolkový správny súd má pochybnosti o takejto totožnosti účastníkov, keďže v priebehu zisťovacieho konania týkajúceho sa porušenia neboli „účastníkmi konania“, ale mali len postavenie zástupcov dvoch spoločností, ktoré boli účastníkmi uvedeného konania. V priebehu konania o uloženie administratívnej sankcie však preberacia komisia priznala rozhodnutiu z 22. novembra 2016„rozšírený záväzný účinok“ aj vo vzťahu k HL a FN. Keďže tieto osoby nemali v zisťovacom konaní týkajúcom sa porušenia postavenie „účastníka konania“, nemohli si uplatniť všetky procesné práva priznané „účastníkovi konania“, vrátane práva odoprieť výpoveď.

Svojimi otázkami sa Spolkový správny súd v podstate pýta, či články 4 a 17 smernice 2004/25 v spojení s právom na obhajobu zaručeným právom Únie, najmä s právom byť vypočutý, ako aj s článkami 47 a 48 Charty základných práv Európskej únie bránia vnútroštátnej praxi, z ktorej v prejednávanej veci vychádza preberacia komisia.

Posúdenie Súdnym dvorom

Keďže smernica 2004/25 nestanovuje pravidlá upravujúce účinky, ktoré majú konečné správne rozhodnutia prijaté na základe tejto smernice v neskorších konaniach, pravidlá, o ktoré ide vo veci samej, spadajú pod procesnú autonómiu členských štátov pod podmienkou dodržania zásad ekvivalencie a efektivity. Smernica 2004/25 teda v zásade nebráni zavedeniu správneho konania rozdeleného na dve samostatné fázy, ako je to v prejednávanej veci, ani praxi, ktorá priznáva záväzný účinok správnym rozhodnutiam, ktoré nadobudli právoplatnosť, v neskorších konaniach. Takáto prax totiž môže prispieť k zabezpečeniu efektívnosti správnych konaní, ktorých cieľom je zistiť a postihnúť porušenie pravidiel smernice 2004/25, a teda zabezpečiť jej potrebný účinok. Práva, ktoré dotknutým účastníkom konania zaručuje právo Únie, a najmä Charta základných práv, musia byť dodržané v oboch vyššie uvedených procesných fázach konania.

Pokiaľ ide o osoby, ktoré boli tak ako GM účastníkmi konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie konštatujúce porušenie, členské štáty môžu priznať takémuto rozhodnutiu záväzný účinok aj v rámci neskoršieho konania, ktorého cieľom je uložiť týmto osobám administratívnu sankciu z dôvodu spáchania tohto porušenia, ak si tieto osoby mohli v rámci zisťovacieho konania uplatniť svoje základné práva, akými sú právo na obhajobu, právo odoprieť výpoveď a právo na prezumpciu neviny.

Na rozdiel od toho, s ohľadom na subjektívnu povahu práva na obhajobu, iný záver platí v prípade osôb, ako HL a FN, ktoré neboli účastníkmi zisťovacieho konania, aj keď tieto osoby konali ako člen zastupujúceho orgánu právnickej osoby, ktorá je účastníkom tohto konania. Správny orgán preto musí v rámci správneho konania o uložení administratívnej sankcie vedeného proti fyzickej osobe vylúčiť záväzný účinok, ktorý sa spája s posúdeniami uvedenými v rozhodnutí konštatujúcom porušenie vytýkané tejto osobe a ktoré nadobudlo právoplatnosť, bez toho, aby uvedená osoba mohla osobne napadnúť tieto posúdenia pri výkone svojho vlastného práva na obhajobu. Rovnako právo odoprieť výpoveď bráni tomu, aby si takáto osoba nemohla uplatniť toto právo vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam, ktoré sa následne použijú na podporu obvinenia a budú mať vplyv na odsúdenie alebo uloženú sankciu. Prezumpcia neviny navyše bráni tomu, aby sa voči fyzickej osobe vyvodila zodpovednosť v rámci konania o uložení administratívnej sankcie za spáchanie porušenia konštatovaného v rozhodnutí, ktoré sa stalo právoplatným bez toho, aby ho táto osoba mohla napadnúť a proti ktorému v rámci uplatnenia jej práva na účinný prostriedok nápravy už viac nemôže podať opravný prostriedok na nezávislý a nestranný súd, ktorý má právomoc rozhodnúť o skutkových aj právnych otázkach. Toto právo na účinný prostriedok nápravy v konaní pred súdom sa musí priznať všetkým dotknutým účastníkom konania o uloženie administratívnej sankcie bez ohľadu na to, či boli alebo neboli účastníkmi predchádzajúceho zisťovacieho konania.

( 1 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/25/ES z 21. apríla 2004 o ponukách na prevzatie (Ú. v. EÚ L 142, 2004, s. 12; Mim. vyd. 17/002, s. 20).