Vec T‑29/17

RQ

proti

Európskej komisii

„Verejná služba – Úradníci – Generálny riaditeľ OLAF‑u – Rozhodnutie o zbavení žalobcu imunity voči právomoci súdov – Prekážka začatej veci – Akt spôsobujúci ujmu – Povinnosť odôvodnenia – Povinnosť poskytnúť pomoc a povinnosť starostlivosti – Legitímna dôvera – Právo na obranu“

Abstrakt – Rozsudok Všeobecného súdu (siedma rozšírená komora) z 24. októbra 2018

1. Žaloba úradníkov – Akt spôsobujúci ujmu – Pojem – Rozhodnutie o zbavení úradníka alebo zamestnanca imunity – Začlenenie

   (Protokol o výsadách a imunitách Európskej únie, článok 11; služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

2. Základné práva – Charta základných práv Európskej únie – Právo na riadnu správu vecí verejných – Právo byť vypočutý – Rozhodnutie o zbavení úradníka imunity – Tajnosť vyšetrovania, na ktorú sa odvolávajú vnútroštátne orgány – Zosúladenie požiadaviek tajnosti vyšetrovania a tých, ktoré sú spojené s právom byť vypočutý

   [Charta základných práv Európskej únie, článok 41 ods. 2 písm. a)]

1.  Imunita voči právomoci súdov stanovená článkom 11 protokolu č. 7 o výsadách a imunitách Európskej únie chráni úradníkov a ostatných zamestnancov pred stíhaniami orgánmi členských štátov z dôvodu činnosti v rámci ich úradného postavenia. Rozhodnutie o zbavení imunity úradníka alebo iného zamestnanca teda mení jeho právne postavenie tým, že zruší uvedenú ochranu a obnoví jeho postavenie ako osoby, ktorá podlieha všeobecnému právu členských štátov, čím ho bez potreby akýchkoľvek sprostredkujúcich ustanovení vystaví opatreniam uvedeného všeobecného práva, najmä obmedzeniu osobnej slobody a súdnemu stíhaniu.

   Právomoc voľnej úvahy ponechaná vnútroštátnym orgánom následne po rozhodnutí o zbavení imunity, pokiaľ ide o pokračovanie alebo ukončenie trestného stíhania voči úradníkovi alebo zamestnancovi, nemá vplyv na priamu dotknutosť právneho postavenia tejto osoby, pretože účinky spojené s rozhodnutím o zbavení imunity sa obmedzujú na zrušenie ochrany, na ktorú mala táto osoba nárok ako úradník alebo zamestnanec, a nevyžadujú žiadne doplňujúce vykonávacie opatrenie.

   Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodnutie, ktorým inštitúcia zbavila žalobcu imunity voči právomoci súdov, predstavuje akt spôsobujúci mu ujmu.

   (pozri body 38 – 40)

2.  V súlade s článkom 52 ods. 1 Charty základných práv platí, že akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Okrem toho, v rámci dodržiavania zásady proporcionality také obmedzenie možno urobiť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou.

   V členských štátoch, ktoré to ustanovili, je tajnosť vyšetrovania zásadou verejného poriadku, ktorá má slúžiť nielen na ochranu vyšetrovania, ale aj na zabránenie podvodných konzultácií, ako aj pokusov o utajenie dôkazov, ale tiež na ochranu podozrivých alebo obvinených, ktorých vina ešte nebola preukázaná. Nevypočutie dotknutej osoby tak možno objektívne odôvodniť utajením vyšetrovania, ktorého podmienky sú stanovené zákonom, pokiaľ je to nevyhnutné a primerané cieľu, ktorý sa má dosiahnuť, konkrétne riadny priebeh trestného konania.

   Vzhľadom na to, že inštitúcia má povinnosť dodržiavať právo byť vypočutý pri prijímaní aktu spôsobujúceho ujmu, musí veľmi pozorne sledovať, ako môže zosúladiť dodržiavanie tohto práva dotknutej osoby a legitímnych dôvodov uvádzaných zo strany vnútroštátnych orgánov. Toto zosúladenie jej umožňuje jednak zabezpečiť ochranu práv, ktoré právny poriadok Únie priznáva úradníkom a zamestnancom Únie, a teda záujmy Únie v súlade s článkom 17 druhým odsekom protokolu č. 7 o výsadách a imunitách Európskej únie, a jednak funkčný a nerušený priebeh vnútroštátneho trestného konania v súlade so zásadou lojálnej spolupráce.

   V prejednávanej veci skutočnosť, že žalobca nebol vypočutý pred prijatím rozhodnutia o zbavení imunity, ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa, ktorým je zabezpečenie utajenia vyšetrovania, a preto nerešpektuje podstatný obsah práva byť vypočutý zakotveného v článku 41 ods. 2 písm. a) Charty základných práv Európskej únie.

   (pozri body 56, 59, 60, 67, 74)