Vec C‑514/17

Marin‑Simion Sut

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal cour d’appel de Liège)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Súdna spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV – Európsky zatykač – Článok 4 bod 6 – Dôvod pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača – Trestný čin, za ktorý bol vo vydávajúcom štáte uložený trest odňatia slobody, za ktorý je možné vo vykonávajúcom štáte uložiť iba peňažný trest“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 13. decembra 2018

1. Súdna spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi – Dôvody pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača – Európsky zatykač vydaný na účely vykonania trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – Požadovaná osoba zdržiavajúca sa alebo majúca trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte v zmysle článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia – Podmienky pre nevykonanie zatykača – Pojem trvalý pobyt a zdržiavanie – Záväzok vykonávajúceho členského štátu zabezpečiť výkon trestu – Legitímny záujem, ktorý odôvodňuje výkon trestu vo vykonávajúcom členskom štáte

   (Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584, zmenené rámcovým rozhodnutím 2009/299, článok 4 bod 6)

2. Súdna spolupráca v trestných veciach – Rámcové rozhodnutie o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi – Dôvody pre nepovinné nevykonanie európskeho zatykača – Európsky zatykač vydaný na účely vykonania trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s odňatím slobody – Požadovaná osoba majúca trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte odsúdená za trestný čin, za ktorý je možné v tomto štáte uložiť iba peňažný trest – Nevykonanie zatykača – Prípustnosť – Podmienka – Vykonanie trestu uloženého vo vykonávajúcom členskom štáte

   (Rámcové rozhodnutie Rady 2002/584, zmenené rámcovým rozhodnutím 2009/299, článok 4 bod 6, a rámcové rozhodnutie Rady 2008/909, zmenené rámcovým rozhodnutím 2009/299, článok 25)

1.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri body 32 – 37)

2.  Článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi, zmeneného rámcovým rozhodnutím Rady 2009/299/SVV z 26. februára 2009, sa má vykladať v tom zmysle, že ak, tak ako vo veci samej, osoba, na ktorú bol vydaný európsky zatykač na účely vykonania trestu odňatia slobody, má trvalý pobyt vo vykonávajúcom členskom štáte a má s týmto štátom rodinné, sociálne a pracovné väzby, vykonávajúci súdny orgán môže z dôvodov spojených so sociálnou reintegráciou uvedenej osoby odmietnuť vykonať tento zatykač, aj keď za trestný čin, pre ktorý bol vydaný tento zatykač, možno v súlade s právom vykonávajúceho členského štátu uložiť iba peňažný trest, pokiaľ v súlade s tým istým vnútroštátnym právom táto okolnosť nebráni tomu, aby trest odňatia slobody uložený požadovanej osobe bol skutočne vykonaný v tomto členskom štáte, čo musí overiť vnútroštátny súd.

   V tomto ohľade treba v prvom rade uviesť, že článok 4 bod 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 neobsahuje nijakú skutočnosť, ktorá by umožňovala vykladať druhú podmienku uvedenú v tomto ustanovení tak, že je automaticky prekážkou toho, aby súdny orgán vykonávajúceho členského štátu mohol odmietnuť vykonanie európskeho zatykača, pokiaľ právo tohto štátu stanovuje pre trestný čin, pre ktorý bol vydaný tento zatykač, iba peňažný trest.

   V druhom rade treba pripomenúť, že ak sa členské štáty rozhodnú prevziať článok 4 rámcového rozhodnutia 2002/584 do vnútroštátnej právnej úpravy, musia mať predsa len určitú voľnú úvahu v rámci vykonania tohto ustanovenia a najmä z hľadiska jeho bodu 6 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. októbra 2009, Wolzenburg,C‑123/08, EU:C:2009:616, bod 61).

   V treťom rade, aj keď prijatím článku 4 bodu 6 rámcového rozhodnutia 2002/584 chcel normotvorca Únie umožniť členským štátom odmietnuť vykonanie európskeho zatykača s cieľom uľahčiť sociálnu reintegráciu požadovanej osoby, v tom istom ustanovení napriek tomu stanovil podmienky uplatnenia tohto dôvodu odmietnutia, medzi ktorými je najmä záväzok vykonávajúceho členského štátu zabezpečiť skutočný výkon trestu odňatia slobody uloženého požadovanej osobe na účely zaručenia výkonu uloženého trestu a vyhnutia sa tak akémukoľvek riziku beztrestnosti tejto osoby.

   Nakoniec treba podľa vzoru generálneho advokáta v bodoch 82 a 83 jeho návrhov spresniť, že žiadne ustanovenie rámcového rozhodnutia 2008/909 nemôže mať vplyv na pôsobnosť a podmienky uplatnenia dôvodu pre nepovinné nevykonanie stanoveného v článku 4 bode 6 rámcového rozhodnutia 2002/584. Hoci totiž v súlade s jeho článkom 25 sa ustanovenia rámcového rozhodnutia 2008/909 primerane uplatňujú, pokiaľ sú zlučiteľné s ustanoveniami uvedeného rámcového rozhodnutia, na výkon trestov v prípadoch, keď sa členský štát zaviaže vykonať trest v súlade s článkom 4 bodom 6 rámcového rozhodnutia 2002/584, normotvorca Únie výslovne stanovil, že tieto ustanovenia sú uplatniteľné iba v rozsahu, v akom sú zlučiteľné s ustanoveniami tohto posledného uvedeného rámcového rozhodnutia.

   (pozri body 41, 42, 47, 48, 50 a výrok)