Vec C‑18/17

Danieli & C. Officine Meccaniche SpA a i.

proti

Regionale Geschäftsstelle Leoben des Arbeitsmarktservice

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Verwaltungsgerichtshof)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Pristúpenie nových členských štátov – Chorvátska republika – Prechodné opatrenia – Slobodné poskytovanie služieb – Smernica 96/71/ES – Vysielanie pracovníkov – Vysielanie chorvátskych štátnych príslušníkov a štátnych príslušníkov tretích štátov do Rakúska prostredníctvom podniku so sídlom v Taliansku“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) zo 14. novembra 2018

1. Slobodné poskytovanie služieb – Obmedzenia – Vysielanie pracovníkov uskutočnené v rámci poskytovania služieb – Smernica 96/71 – Pôsobnosť – Pridelenie pracovníkov – Pojem – Kritériá posúdenia

   [Smernica Európskeho parlamentu a Rady 96/71, článok 1 ods. 3 písm. c)]

2. Pristúpenie nových členských štátov – Chorvátsko – Prechodné opatrenia – Slobodné poskytovanie služieb – Vysielanie pracovníkov – Vnútroštátna právna úprava starého členského štátu obmedzujúca pridelenie chorvátskych pracovníkov na svoje územie – Prípustnosť

   [Článok 56 a 57 ZFEÚ; Akt o pristúpení z roku 2012, príloha V kapitola 2 ods. 2; smernica Európskeho parlamentu a Rady 96/71, článok 1 ods. 3 písm. c)]

3. Slobodné poskytovanie služieb – Služby – Pojem – Pridelenie pracovníkov

   (Článok 57 ZFEÚ)

4. Slobodné poskytovanie služieb – Ustanovenia Zmluvy – Pôsobnosť – Vymedzujúce kritérium – Cudzí prvok – Usadenie sa poskytovateľa v inom členskom štáte než štáte, v ktorom sa poskytuje služba

   (Články 56 a 57 ZFEÚ)

5. Slobodné poskytovanie služieb – Obmedzenia – Vysielanie pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích štátov, podnikom usadeným v inom členskom štáte – Vnútroštátna právna úprava požadujúca pracovné povolenie na účely pridelenia pracovníkov – Neprípustnosť – Neprimeraná povaha predmetnej požiadavky

   (Články 56 a 57 ZFEÚ)

1.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri body 27, 28)

2.  Články 56 a 57 ZFEÚ, ako aj kapitola 2 ods. 2 prílohy V Aktu o podmienkach pristúpenia Chorvátskej republiky a o úpravách Zmluvy o Európskej únii, Zmluvy o fungovaní Európskej únie a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu sa majú vykladať v tom zmysle, že členský štát má právo obmedziť vyslanie chorvátskych pracovníkov zamestnaných podnikom so sídlom v Chorvátsku požiadavkou pracovného povolenia, pokiaľ k vyslaniu týchto pracovníkov dôjde ich pridelením v zmysle článku 1 ods. 3 písm. c) smernice Európskeho parlamentu a Rady 96/17/ES zo 16. decembra 1996 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb podniku usadenému v inom členskom štáte na účely poskytnutia služby v prvom uvedenom členskom štáte posledným uvedeným podnikom.

   V prejednávanej veci treba konštatovať, že právna úprava členského štátu, ktorý počas prechodného obdobia uvedeného v kapitole 2 bode 2 prílohy V aktu o pristúpení Chorvátska naďalej podmieňuje vyslanie v zmysle článku 1 ods. 3 písm. c) smernice 96/71 chorvátskych štátnych príslušníkov na územie tohto členského štátu získaním pracovného povolenia, je ako opatrenie, ktorým sa upravuje prístup chorvátskych štátnych príslušníkov na trh práce tohto členského štátu, v zmysle kapitoly 2 bodu 2 prílohy V aktu o pristúpení Chorvátska zlučiteľné s článkami 56 a 57 ZFEÚ (pozri analogicky rozsudok z 10. februára 2011, Vicoplus a i., C‑307/09 až C‑309/09, EU:C:2011:64, body 32 a 33).

   (pozri body 36, 38, bod 1 výroku)

3.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri bod 40)

4.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri bod 42)

5.  Články 56 a 57 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že členský štát nemá právo požadovať, aby štátni príslušníci tretích štátov pridelení podniku so sídlom v inom členskom štáte prostredníctvom ďalšieho podniku, ktorý je takisto usadený v tomto inom členskom štáte, na účely poskytovania služby v prvom uvedenom členskom štáte mali pracovné povolenie.

   Čo sa týka vysielania pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích štátov, podnikom poskytujúcim služby so sídlom v členskom štáte Únie, Súdny dvor už rozhodol, že vnútroštátna právna úprava, ktorá podmieňuje poskytovanie služieb na vnútroštátnom území podnikom so sídlom v inom členskom štáte vydaním administratívneho povolenia, predstavuje prekážku slobodného poskytovania služieb v zmysle článku 56 ZFEÚ (rozsudok z 11. septembra 2014, Essent Energie Productie, C‑91/13, EU:C:2014:2206, bod 45).

   V každom prípade vnútroštátna právna úprava patriaca do oblasti, ktorá nie je harmonizovaná na úrovni Únie, uplatniteľná bez rozdielu na každú osobu alebo podnik vykonávajúce činnosť na území dotknutého členského štátu, môže byť napriek svojmu obmedzujúcemu účinku na slobodné poskytovanie služieb odôvodnená, ak zodpovedá naliehavému dôvodu všeobecného záujmu a ak tento záujem ešte nie je chránený predpismi, ktorým poskytovateľ podlieha v členskom štáte, v ktorom je usadený, ak je primeraná na zabezpečenie uskutočnenia cieľa, ktorý sleduje, a ak nezachádza nad rámec toho, čo je na jeho dosiahnutie potrebné (rozsudok z 11. septembra 2014, Essent Energie Productie, C‑91/13, EU:C:2014:2206, bod 48).

   V tomto ohľade je potrebné pripomenúť, že hoci snaha zabrániť narušeniu trhu práce predstavuje naliehavý dôvod všeobecného záujmu, pracovníci zamestnaní podnikom so sídlom v jednom členskom štáte, ktorí sú vyslaní do iného členského štátu s cieľom poskytnúť tam služby, nemajú snahu vstúpiť na trh práce v tomto druhom členskom štáte, keďže sa po skončení svojej práce vracajú do krajiny pôvodu alebo pobytu (rozsudok z 11. septembra 2014, Essent Energie Productie, C‑91/13, EU:C:2014:2206, bod 51).

   Ak členský štát trvalo zachováva požiadavku pracovného povolenia pre štátnych príslušníkov tretích štátov, ktorí sú podniku pôsobiacom v tomto členskom štáte pridelení podnikom so sídlom v inom členskom štáte, presahuje to nevyhnutnú mieru potrebnú na dosiahnutie cieľa spočívajúceho v snahe o zabránenie narušeniu trhu práce (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2014, Essent Energie Productie, C‑91/13, EU:C:2014:2206, bod 56).

   (pozri body 44, 46, 48, 49, 53, bod 2 výroku)