Vec C‑684/16

Max‑Planck‑Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften eV

proti

Tetsujiovi Shimizuovi

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesarbeitsgericht)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Sociálna politika – Organizácia pracovného času – Smernica 2003/88/ES – Článok 7 – Nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok – Vnútroštátna práva úprava stanovujúca stratu nároku na nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok a na peňažnú náhradu za uvedenú dovolenku v prípade, že pracovník nepodal žiadosť o dovolenku pred skončením pracovného pomeru – Smernica 2003/88/ES – Článok 7 – Povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva – Charta základných práv Európskej únie – Článok 31 ods. 2 – Možnosť odvolávať sa v rámci sporu medzi jednotlivcami“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) zo 6. novembra 2018

1. Sociálna politika – Ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov – Organizácia pracovného času – Nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok – Vnútroštátna práva úprava stanovujúca automatickú stratu nároku na nevyčerpanú platenú dovolenku za kalendárny rok a na peňažnú náhradu za uvedenú dovolenku v prípade, že pracovník nepodal žiadosť o dovolenku pred skončením pracovného pomeru – Absencia predchádzajúceho overenia, pokiaľ ide o možnosť pracovníka skutočne uplatňovať tento nárok – Neprípustnosť – Povinnosti vnútroštátneho súdu – Výklad vnútroštátnej právnej úpravy, ktorý je v súlade s právom Únie

   (Charta základných práv Európskej únie, článok 31 ods. 2 a článok 52 ods. 1; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88, článok 7)

2. Sociálna politika – Ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov – Organizácia pracovného času – Nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok – Smernica 2003/88 – Článok 7 – Priamy účinok – Možnosť odvolávať sa naň v rámci sporu medzi jednotlivcami – Absencia

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88, článok 7)

3. Sociálna politika – Ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov – Organizácia pracovného času – Nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok – Zásada sociálneho práva Únie, ktorá má osobitný význam – Rozsah

   (Článok 151 ZFEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 21 ods. 1, článok 27 a článok 31 ods. 2; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88, článok 7; smernica Rady 93/104, článok 7)

4. Sociálna politika – Ochrana bezpečnosti a zdravia pracovníkov – Organizácia pracovného času – Nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok – Vnútroštátna právna úprava, v prípade ktorej bolo rozhodnuté, že je v rozpore so smernicou 2003/88 a s Chartou základných práv Európskej únie – Povinnosti vnútroštátneho súdu prejednávajúceho spor medzi jednotlivcami – Neuplatnenie uvedenej vnútroštátnej právnej úpravy a priznanie platenej dovolenky za kalendárny rok alebo peňažnej náhrady v prípade skončenia pracovného pomeru – Obmedzenia

   (Charta základných práv Európskej únie, článok 21 ods. 1, článok 31 ods. 2 a článok 51 ods. 1; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88, článok 7)

1.  Článok 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času a článok 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, na základe ktorej pokiaľ pracovník nepožiadal o možnosť uplatniť svoj nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok počas príslušného referenčného obdobia, tento pracovník automaticky a bez predchádzajúceho overenia toho, či mu zamestnávateľ skutočne umožnil uplatniť tento nárok, a to najmä tým, že ho náležite informoval, stráca na konci tohto obdobia dni platenej dovolenky za kalendárny rok, na ktorú mal podľa uvedených ustanovení z titulu uvedeného obdobia nárok, ako aj svoj súvisiaci nárok na peňažnú náhradu z titulu tejto nevyčerpanej platenej dovolenky za kalendárny rok v prípade skončenia pracovného pomeru. Vnútroštátnemu súdu v tejto súvislosti prináleží, aby vzhľadom na vnútroštátne právo ako celok a na základe výkladových metód, ktoré toto právo uznáva, overil, či môže dospieť k výkladu tohto práva, ktorým by bola zaručená úplná účinnosť práva Únie.

   Hoci v odpovedi na prvú otázku treba v tejto súvislosti spresniť, že dodržiavanie povinnosti, ktorá zamestnávateľovi vyplýva z článku 7 smernice 2003/88, nemôže viesť až k tomu, aby mal tento zamestnávateľ povinnosť ukladať svojim pracovníkom povinnosť skutočne vykonávať právo na platenú dovolenku za kalendárny rok (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. septembra 2006, Komisia/Spojené kráľovstvo, C‑484/04, EU:C:2006:526, bod 43), nič to nemení na tom, že práve naopak uvedený zamestnávateľ musí dbať na to, aby umožnil pracovníkovi výkon takéhoto práva (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. novembra 2017, King, C‑214/16, EU:C:2017:914, bod 63).

   Na tento účel, ako takisto uviedol generálny advokát v bodoch 41 až 43 svojich návrhov, je zamestnávateľ najmä povinný – vzhľadom na kogentnú povahu práva na platenú dovolenku za kalendárny rok a s cieľom zabezpečiť potrebný účinok článku 7 smernice 2003/88 – konkrétne a so všetkou transparentnosťou dbať na to, aby pracovník mohol skutočne čerpať svoju platenú dovolenku za kalendárny rok, a to tým, že ho podnecuje – v prípade potreby aj formálne – aby tak urobil, pričom s cieľom zaručiť, aby uvedená dovolenka bola ešte stále spôsobilá na to, že sa dotknutej osobe zabezpečí odpočinok a čas na zotavenie, ku ktorým má dovolenka prispievať, ho presne a včas informuje o tom, že ak si ju tento pracovník nevyčerpá, stratí ju po uplynutí referenčného obdobia alebo povoleného obdobia prenesenia dovolenky.

   Okrem toho dôkazné bremeno v tejto súvislosti znáša zamestnávateľ (pozri analogicky rozsudok zo 16. marca 2006, Robinson Steele a i., C‑131/04 a C‑257/04, EU:C:2006:177, bod 68). V prípade, že by zamestnávateľ nebol schopný preukázať, že konal s náležitou starostlivosťou vyžadovanou na to, aby pracovník mohol skutočne čerpať platenú dovolenku za kalendárny rok, na ktorú má nárok, treba konštatovať, že zánik nároku na uvedenú dovolenku po uplynutí referenčného obdobia alebo povoleného obdobia prenesenia dovolenky a v prípade skončenia pracovného pomeru súvisiace nevyplatenie peňažnej náhrady z titulu nevyčerpanej dovolenky za kalendárny rok sú v rozpore jednak s článkom 7 ods. 1 a jednak s článkom 7 ods. 2 smernice 2003/88.

   Keďže právnou úpravou, o ktorú ide vo veci samej, sa preberá smernica 2003/88, článok 31 ods. 2 Charty sa vo veci samej uplatní (pozri analogicky rozsudok z 15. januára 2014, Association de médiation sociale, C‑176/12, EU:C:2014:2, bod 43).

   V tomto kontexte treba napokon pripomenúť, že základné právo na platenú dovolenku za kalendárny rok zakotvené v článku 31 ods. 2 Charty môže byť obmedzené len pri dodržaní prísnych podmienok stanovených v článku 52 ods. 1 Charty a najmä podstaty uvedeného práva. Členské štáty sa tak nemôžu odchýliť od zásady vyplývajúcej z článku 7 smernice 2003/88 v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty, podľa ktorej získaný nárok na platenú dovolenku za kalendárny rok nesmie zaniknúť uplynutím referenčného obdobia a/alebo obdobia prenesenia dovolenky, ktoré upravuje vnútroštátne právo, v prípade, že pracovník nemohol svoju dovolenku vyčerpať (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. novembra 2017, King, C‑214/16, EU:C:2017:914, bod 56).

   (pozri body 44 – 46, 50, 54, 61, bod 1 výroku)

2.  V dôsledku toho, hoci článok 7 ods. 1 a 2 smernice 2003/88 spĺňa kritériá bezpodmienečnosti a dostatočnej presnosti, ktoré sú potrebné na to, aby sa mu priznal priamy účinok (pozri v tomto zmysle rozsudok z tohto istého dňa, Bauer a Willmeroth, C‑569/16 a C‑570/16, body 71 až 73), uvedené ustanovenia nemožno teda uplatniť v rámci sporu medzi jednotlivcami s cieľom zaručiť úplný účinok nároku na platenú dovolenku za kalendárny rok a neuplatniť akékoľvek odporujúce ustanovenie vnútroštátneho práva (rozsudok z 26. marca 2015, Fenoll, C‑316/13, EU:C:2015:200, bod 48).

   (pozri bod 68)

3.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri body 69, 70, 72, 73)

4.  V prípade, že nie je možné podať výklad takej vnútroštátnej právnej úpravy, o akú ide vo veci samej, spôsobom, ktorým sa zabezpečí jej súlad s článkom 7 smernice 2003/88 a článkom 31 ods. 2 Charty základných práv, z tohto posledného uvedeného ustanovenia vyplýva, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o spore medzi pracovníkom a jeho bývalým zamestnávateľom v postavení jednotlivca, má povinnosť neuplatniť uvedenú vnútroštátnu právnu úpravu a dbať na to, aby v prípade, že by zamestnávateľ nebol schopný preukázať, že konal s náležitou starostlivosťou vyžadovanou na to, aby pracovník mohol skutočne čerpať platenú dovolenku za kalendárny rok, na ktorú má nárok podľa práva Únie, uvedenému pracovníkovi nemohol byť odňatý jeho získaný nárok na takúto platenú dovolenku za kalendárny rok a v prípade skončenia pracovného pomeru ani súvisiaci nárok na peňažnú náhradu z titulu nevyčerpanej dovolenky, ktorú má v tomto prípade vyplatiť priamo dotknutý zamestnávateľ.

   Právo na obdobie platenej dovolenky za kalendárny rok, ktoré článok 31 ods. 2 Charty priznáva každému pracovníkovi, tak má, pokiaľ ide o jeho samotnú existenciu, kogentnú, ako aj bezpodmienečnú povahu, pričom nie je potrebné, aby bolo toto obdobie konkretizované v ustanoveniach práva Únie alebo vo vnútroštátnom práve, ktorých účelom je len určiť presnú dobu dovolenky za kalendárny rok a prípadne aj niektoré podmienky výkonu tohto práva. Z toho vyplýva, že uvedené ustanovenie je samo osebe postačujúce na to, aby pracovníkom priznávalo samostatne uplatniteľné právo v spore s ich zamestnávateľom v situácii, na ktorú sa vzťahuje právo Únie a ktorá v dôsledku toho patrí do pôsobnosti Charty (pozri analogicky rozsudok zo 17. apríla 2018, Egenberger, C‑414/16, EU:C:2018:257, bod 76).

   Pokiaľ ide o účinok, ktorý takto vyvoláva článok 31 ods. 2 Charty vo vzťahu k zamestnávateľom, ktorí majú postavenie jednotlivcov, je potrebné uviesť, že hoci článok 51 ods. 1 Charty spresňuje, že jej ustanovenia sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, ako aj pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie, uvedený článok 51 ods. 1 sa napriek tomu nezaoberá otázkou, či takýto jednotlivci môžu mať prípadne priamu povinnosť dodržiavať určité ustanovenia uvedenej Charty, a preto ho nemožno vykladať v tom zmysle, že by takúto možnosť systematicky vylučoval.

   Najskôr a ako pripomenul generálny advokát v bode 78 svojich návrhov prednesených v spojených veciach Bauer a Willmeroth (C‑569/16 a C‑570/16, EU:C:2018:337), okolnosť, že niektoré ustanovenia primárneho práva sú určené v prvom rade členským štátom, nemôže vylúčiť, že by sa tieto ustanovenia mohli uplatňovať vo vzťahoch medzi jednotlivcami (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. apríla 2018, Egenberger, C‑414/16, EU:C:2018:257, bod 77).

   Následne Súdny dvor už pripustil najmä to, že zákaz zakotvený v článku 21 ods. 1 Charty sám osebe stačí na to, aby bolo jednotlivcovi priznané samostatne uplatniteľné právo v spore s iným jednotlivcom (rozsudok zo 17. apríla 2018, Egenberger, C‑414/16, EU:C:2018:257, bod 76), bez toho, aby tak tomu bránil článok 51 ods. 1 Charty.

   Napokon, pokiaľ ide konkrétnejšie o článok 31 ods. 2 Charty, treba zdôrazniť, že právo každého pracovníka na obdobia platenej dovolenky za kalendárny rok zahŕňa vzhľadom na svoju vlastnú povahu zodpovedajúcu povinnosť, ktorá prináleží zamestnávateľovi, a to povinnosť poskytnúť takéto obdobia platenej dovolenky za kalendárny rok alebo náhradu z titulu platenej dovolenky za kalendárny rok, ktorá nebola ku dňu skončenia pracovného pomeru vyčerpaná.

   (pozri body 74, 76 – 79, 81, bod 2 výroku)