Vec C‑647/16

Adil Hassan

proti

Préfet du Pas‑de‑Calais

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal administratif de Lille)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Nariadenie (EÚ) č. 604/2013 – Určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov – Postupy prevzatia alebo prijatia späť – Článok 26 ods. 1 – Prijatie a doručenie rozhodnutia o odovzdaní pred akceptovaním dožiadania o prijatie späť dožiadaným členským štátom“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 31. mája 2018

Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu – Nariadenie č. 604/2013 – Postupy prevzatia alebo prijatia späť – Prijatie a doručenie rozhodnutia o odovzdaní pred akceptovaním dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dožiadaným členským štátom – Neprípustnosť

(Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013, článok 26 ods. 1)

Článok 26 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby členský štát, ktorý inému členskému štátu, ktorý považuje za zodpovedný za preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu na základe kritérií uvedených v tomto nariadení, predložil dožiadanie o prevzatie alebo o prijatie späť osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 uvedeného nariadenia, prijal rozhodnutie o odovzdaní a oznámil ho uvedenej osobe ešte predtým, než dožiadaný členský štát dal svoj výslovný alebo implicitný súhlas s týmto dožiadaním.

V tejto súvislosti, ak by sa malo pripustiť, že rozhodnutie o odovzdaní by mohlo byť oznámené dotknutej osobe predtým, než dožiadaný členský štát odpovedal na dožiadanie o prevzatie alebo prijatie späť, výsledkom by mohlo byť, že táto osoba by bola nútená na účely napadnutia tohto rozhodnutia podať opravný prostriedok v lehote, ktorá by uplynula v okamihu, keď by dožiadaný členský štát mal dať svoju odpoveď alebo dokonca, ako v prejednávanej veci, ešte pred prijatím uvedenej odpovede, keďže v súlade s článkom 27 ods. 2 nariadenia Dublin III je úlohou členských štátov stanoviť lehotu, v rámci ktorej môže dotknutá osoba uplatniť svoje právo na účinný prostriedok nápravy, pričom jedinou povinnosťou uloženou týmto ustanovením je to, aby táto lehota bola primeraná. Za týchto podmienok by dotknutá osoba bola prípadne nútená preventívne ešte predtým, než dožiadaný členský štát odpovedal na dožiadanie o prevzatie alebo prijatie späť tejto osoby, podať na základe článku 27 ods. 1 nariadenia Dublin III odvolanie proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo návrh na preskúmanie tohto rozhodnutia. Navyše Súdny dvor už rozhodol, že takéto odvolanie alebo takýto návrh na preskúmanie možno v zásade podať len v situácii, keď dožiadaný členský štát kladne odpovedal na toto dožiadanie (pozri analogicky rozsudok z 26. júla 2017, Mengesteab,C‑670/16, EU:C:2017:587, bod 60).

Ďalej, pokiaľ ide o okolnosť uvedenú v bode 33 tohto rozsudku, že v takej situácii, ako vo veci samej, keď došlo k odkladu výkonu rozhodnutia o odovzdaní až do odpovede dožiadaného členského štátu, stačí uviesť, že žiadne ustanovenie nariadenia Dublin III neupravuje takýto odklad výkonu. Pripustiť teda, že k oznámeniu takéhoto rozhodnutia v zmysle článku 26 ods. 1 nariadenia Dublin III by mohlo dôjsť ešte pred prijatím odpovede dožiadaného členského štátu, by v právnych poriadkoch, ktoré na rozdiel od právneho poriadku dotknutého vo veci samej neupravujú odklad výkonu takéhoto rozhodnutia do prijatia uvedenej odpovede, viedlo k vystaveniu dotknutej osoby riziku odovzdania do tohto členského štátu ešte predtým, ako by s tým tento členský štát v zásade súhlasil. Napokon v rozsahu, v akom je cieľom nariadenia Dublin III, ako sa pripomenulo v bode 56 tohto rozsudku, stanoviť jasnú a funkčnú metódu na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl, nemožno pripustiť, aby sa výklad článku 26 ods. 1 uvedeného nariadenia, ktorým sa normotvorca snažil posilniť práva dotknutej osoby, mohol líšiť v závislosti od právnej úpravy členských štátov zúčastnených v konaní o určení zodpovedného členského štátu.

Na základe tej istej logiky, pokiaľ ide o skutočnosť, že francúzske právo vraj neumožňuje správne zaistenie dotknutej osoby predtým, než sa jej oznámi rozhodnutie o odovzdaní, takáto ťažkosť, ktorá, ako to potvrdzuje aj vnútroštátny súd, vyplýva výhradne z vnútroštátneho práva, nemôže spochybniť výklad článku 26 ods. 1 nariadenia Dublin III, ktorý bol poskytnutý v bode 46 tohto rozsudku. Navyše z článku 28 ods. 2 a 3 tohto nariadenia jasne vyplýva, že členské štáty sú oprávnené zaistiť dotknuté osoby ešte predtým, než sa dožiadanie o prevzatie alebo prijatie späť predloží dožiadanému členskému štátu, pokiaľ sú splnené podmienky stanovené týmto článkom, v dôsledku čoho teda oznámenie rozhodnutia o odovzdaní nepredstavuje nevyhnutný predpoklad takéhoto zaistenia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. marca 2017, Al Chodor,C‑528/15, EU:C:2017:213, bod 25, ako aj z 13. septembra 2017, Khir Amayry,C‑60/16, EU:C:2017:675, body 25 až 27, 30 a 31).

(pozri body 59, 60, 64 – 67, 74, 75 a výrok)