Vec C‑306/16

António Fernando Maio Marques da Rosa

proti

Varzim Sol – Turismo, Jogo e Animação SA

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Tribunal da Relação do Porto)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov – Smernica 2003/88/ES – Článok 5 – Čas odpočinku v týždni – Vnútroštátna právna úprava stanovujúca aspoň jeden deň odpočinku za obdobie siedmich dní – Obdobie viac ako šiestich po sebe idúcich pracovných dní“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 9. novembra 2017

Sociálna politika – Bezpečnosť a ochrana zdravia pracovníkov – Organizácia pracovného času – Čas odpočinku v týždni – 24‑hodinové minimálne obdobie nepretržitého odpočinku v týždni – Povinnosť poskytnúť uvedené minimálne obdobie najneskôr v deň nasledujúci po šiestich po sebe idúcich dňoch práce – Neexistencia – Povinnosť poskytnúť uvedené minimálne obdobie v rámci každého obdobia siedmich dní

[Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/88, články 3, 5, 6, článok 16 písm. a) a b) a článok 22 ods. 1 písm. a); smernica Rady 93/104, zmenená smernicou 2000/34, článok 5]

Článok 5 smernice Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2000/34/ES z 22. júna 2000, ako aj článok 5 prvý odsek smernice 2003/88/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, sa majú vykladať v tom zmysle, že nevyžadujú, aby 24‑hodinové minimálne obdobie nepretržitého odpočinku v týždni, na ktoré má pracovník nárok, bolo poskytnuté najneskôr v deň, ktorý nasleduje po období šiestich po sebe idúcich pracovných dní, ale ukladajú, aby toto bolo poskytnuté v rámci každého obdobia siedmich dní.

Po prvé, pokiaľ ide o znenie článku 5 smernice 2003/88, vyplýva z neho, že členské štáty prijmú opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby „za každé obdobie siedmich dní“ mal pracovník nárok na minimálny neprerušovaný odpočinok v trvaní 24 hodín plus jedenásťhodinový denný odpočinok uvedený v článku 3 smernice 2003/88. Tento článok však nespresňuje moment, ku ktorému má byť poskytnuté toto minimálne obdobie odpočinku, a ponecháva tak členským štátom určitú flexibilitu, pokiaľ ide o výber uvedeného momentu.

Ako to uviedol generálny advokát v bode 40 svojich návrhov, takému výkladu tohto článku nasvedčujú rôzne jazykové verzie smernice 2003/88. Vo väčšine jazykových verzií uvedeného článku, medzi ktorými figurujú anglická, nemecká a portugalská jazyková verzia, sa uvádza, že minimálne obdobie neprerušovaného odpočinku sa má poskytnúť „za“ každé obdobie siedmich dní. Ostatné jazykové verzie uvedeného článku odrážajú verziu vo francúzskom jazyku, ktorá uvádza, že obdobie času odpočinku v týždni sa musí poskytnúť „počas“ každého obdobia siedmich dní.

Po druhé, pokiaľ ide o kontext, do ktorého zapadajú predmetné pojmy, ten nasvedčuje doslovnému výkladu. V tejto súvislosti treba uviesť, že normotvorca Únie použil vo viacerých ustanoveniach smernice 2003/88 pojmy „referenčné obdobie“ s cieľom určiť lehotu, v rámci ktorej treba poskytnúť minimálne obdobie odpočinku. Je to tak najmä v článku 16 písm. a) tejto smernice, ktorý uvádza, že členské štáty môžu ustanoviť referenčné obdobie nepresahujúce 14 dní pre uplatňovanie jej článku 5. Bez toho, aby to bolo výslovne uvedené, preto obdobie siedmich dní uvádzané v článku 5 možno tiež považovať za referenčné obdobie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. novembra 1996, Spojené kráľovstvo/Komisia, C‑84/94, EU:C:1996:431, bod 62).

Referenčné obdobie môže byť v tomto kontexte definované ako stanovené obdobie, v rámci ktorého sa má poskytnúť určitý počet po sebe idúcich hodín odpočinku, nezávisle od momentu, kedy sú tieto hodiny odpočinku poskytnuté. Tejto definícii mutatis mutandis nasvedčuje spojené znenie článku 16 písm. b) a článku 22 ods. 1 písm. a) smernice 2003/88. Podľa prvého ustanovenia členské štáty môžu pre uplatňovanie článku 6 tejto smernice ustanoviť referenčné obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Druhé ustanovenie uvádza, že žiadny zamestnávateľ nebude vyžadovať, aby pracovník pracoval dlhšie ako 48 hodín počas doby siedmich dní, ktorá sa vypočíta ako priemer za referenčné obdobie uvedené v článku 16 písm. b). Nevyžaduje sa teda rovnomerné rozdelenie počtu pracovných hodín.

Pokiaľ ide po tretie o cieľ smernice 2003/88, treba pripomenúť, že táto má za cieľ účinne chrániť bezpečnosť a zdravie pracovníkov. Vzhľadom na tento základný cieľ má každý pracovník nárok na primerané doby odpočinku (rozsudky z 9. septembra 2003, Jaeger,C‑151/02, EU:C:2003:437, bod 92, a z 23. decembra 2015, Komisia/Grécko, C‑180/14, neuverejnený, EU:C:2015:840, bod 51). Na tento účel článok 5 tejto smernice vo svojom prvom odseku uvádza minimálny neprerušovaný čas odpočinku v týždni pre každého pracovníka.

(pozri body 39, 40, 42, 43, 45, 51 a výrok)