Vec C‑297/16

Colegiul Medicilor Veterinari din România (CMVRO)

proti

Autoritatea Naţională Sanitară Veterinară şi pentru Siguranţa Alimentelor

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Curtea de Apel Bucureşti)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Smernica 2006/123/ES – Služby na vnútornom trhu – Vnútroštátna právna úprava obmedzujúca právo na maloobchodný predaj, používanie a podávanie veterinárnych liekov, prípravkov proti parazitom a biologických výrobkov na veterinárnych lekárov – Sloboda usadiť sa – Požiadavka, aby veterinárni lekári boli jedinými alebo väčšinovými vlastníkmi zariadení, v ktorých sa uskutočňuje maloobchodný predaj veterinárnych liekov – Ochrana verejného zdravia – Proporcionalita“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 1. marca 2018

1. Sloboda usadiť sa – Slobodné poskytovanie služieb – Služby na vnútornom trhu – Smernica 2006/123 – Pôsobnosť – Služby zdravotnej starostlivosti – Vylúčenie – Maloobchodný predaj a používanie biologických výrobkov, prípravkov proti parazitom na osobitné účely a veterinárnych liekov – Zahrnutie

   [Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/123, odôvodnenie 22 a článok 2 ods. 2 písm. f)]

2. Sloboda usadiť sa – Slobodné poskytovanie služieb – Služby na vnútornom trhu – Smernica 2006/123 – Pôsobnosť – Prednosť ustanovení iných aktov Únie upravujúcich prístup k činnosti v oblasti služieb alebo k jej výkonu – Distribúcia veterinárnych liekov – Prevaha ustanovení smernice 2001/82 – Vylúčenie

   (Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/82 a 2006/123, článok 3 ods. 1)

3. Sloboda usadiť sa – Slobodné poskytovanie služieb – Služby na vnútornom trhu – Smernica 2006/123 – Požiadavky podliehajúce hodnoteniu – Vnútroštátna právna úprava obmedzujúca právo na maloobchodný predaj a používanie e biologických výrobkov, prípravkov proti parazitom na osobitné účely a veterinárnych liekov – Odôvodnenie – Ochrana verejného zdravia – Prípustnosť

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/123, článok 15)

4. Sloboda usadiť sa – Slobodné poskytovanie služieb – Služby na vnútornom trhu – Smernica 2006/123 – Požiadavky podliehajúce hodnoteniu – Vnútroštátna právna úprava požadujúca, aby základné imanie zariadení, v ktorých sa uskutočňuje maloobchodný predaj veterinárnych liekov, musí byť výlučne vlastnené jedným alebo viacerými veterinárnymi lekármi – Odôvodnenie – Účinná kontrola riadenia maloobchodného predaja veterinárnych liekov – Neprípustnosť – Neprimeranosť

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/123, článok 15)

1.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri body 39 – 41)

2.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri body 43, 44)

3.  Článok 15 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá stanovuje výhradné právo veterinárnych lekárov na maloobchodný predaj a používanie biologických výrobkov, prípravkov proti parazitom na osobitné účely a veterinárnych liekov.

   V prejednávanom prípade treba konštatovať, že taká vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, vyhradzuje maloobchodný predaj a používanie určitých veterinárnych výrobkov len veterinárnym lekárom, a teda obsahuje požiadavku takého typu, ako sú požiadavky uvedené v článku 15 ods. 2 písm. d) smernice 2006/123. V dôsledku toho takáto požiadavka musí spĺňať tri podmienky uvedené v článku 15 ods. 3 tejto smernice, to znamená byť nediskriminačná, nevyhnutná a proporcionálna na uskutočnenie naliehavého dôvodu všeobecného záujmu. Pokiaľ ide o druhý prvok tejto tretej podmienky, a síce že dotknutá požiadavka nesmie ísť nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie uvedeného cieľa, treba pripomenúť, že ochrana verejného zdravia zaujíma prvé miesto medzi hodnotami a záujmami chránenými Zmluvou o EÚ a že prináleží členským štátom, aby rozhodli o úrovni, na ktorej chcú zabezpečiť túto ochranu, a o spôsobe, akým sa má táto úroveň dosiahnuť. Vzhľadom na to, že sa táto úroveň môže v jednotlivých členských štátoch líšiť, treba členským štátom priznať v tomto smere mieru voľnej úvahy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. septembra 2008, Komisia/Nemecko, C‑141/07, EU:C:2008:492, bod 51).

   Okrem toho nič v spise predloženom Súdnemu dvoru nenaznačuje, že dotknutý členský štát tým, že prijal vnútroštátnu právnu úpravu vo veci samej, prekročil mieru voľnej úvahy, ktorá mu musí byť priznaná v tejto oblasti. Napokon, pokiaľ ide o tretí prvok tretej podmienky uvedenej v článku 15 ods. 3 smernice 2006/123 týkajúcej sa neexistencie menej obmedzujúcich opatrení, ktoré by umožnili dosiahnuť ten istý cieľ, Komisia tvrdí, že cieľ ochrany verejného zdravia by bolo možné dosiahnuť rovnako efektívnym opatrením umožňujúcim uvádzanie predmetných tovarov na trh iným príslušne kvalifikovaným odborníkom, ako sú lekárnici alebo iné osoby s náležitým odborným vzdelaním vo farmaceutickom odvetví. Hoci však títo iní odborníci môžu mať skutočne veľmi dôkladné znalosti o vlastnostiach jednotlivých zložiek veterinárnych liekov, nič nenaznačuje, že majú osobitnú odbornú prípravu v oblasti zdravia zvierat. Preto nie je zrejmé, že opatrenie navrhované Komisiou môže zabezpečiť rovnaký výsledok ako vnútroštátna právna úprava, ktorá je dotknutá vo veci samej.

   (pozri body 53, 54, 64, 67 – 70, 73, bod 1 výroku)

4.  Článok 15 smernice 2006/123 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá stanovuje, že základné imanie zariadení, v ktorých sa uskutočňuje maloobchodný predaj veterinárnych liekov, musí byť výlučne vlastnené jedným alebo viacerými veterinárnymi lekármi.

   Veterinárni lekári, ktorí vlastnia základné imanie podniku na maloobchodný predaj veterinárnych liekov, podliehajú, na rozdiel od hospodárskych subjektov, ktoré nie sú veterinárnymi lekármi, etickým pravidlám, ktoré majú za cieľ zmierniť túto snahu o dosiahnutie zisku, takže ich záujem na dosahovaní zisku môže byť zmiernený zodpovednosťou, ktorú nesie, lebo prípadné porušenie zákonných alebo etických pravidiel nielenže znižuje hodnotu jeho investície, ale podrýva aj jeho vlastnú profesijnú existenciu (pozri analogicky rozsudok z 19. mája 2009, Apothekerkammer des Saarlandes a i., C‑171/10 a C‑172/07, EU:C:2009:316, bod 37). Ak totiž, ako vyplýva z judikatúry Súdneho dvora citovanej v bode 82 tohto rozsudku, hoci členský štát môže legitímne brániť tomu, aby hospodárske subjekty, ktoré nie sú veterinárnymi lekármi, mohli vykonávať rozhodujúci vplyv na riadenie zariadení, v ktorých sa uskutočňuje maloobchodný predaj veterinárnych liekov, cieľ uvedený v tomto bode tohto rozsudku nemôže odôvodniť, že tieto hospodárske subjekty budú úplne vylúčené z vlastníctva základného imania týchto zariadení, pretože nemožno vylúčiť, že veterinárni lekári môžu vykonávať účinnú kontrolu týchto zariadení aj v prípade, že nevlastnia celé základné imanie týchto zariadení, ak vlastníctvo obmedzenej časti tohto základného imania osobami, ktoré nie sú veterinárnymi lekármi, takejto kontrole nebráni. Právna úprava, akou je úprava dotknutá vo veci samej, teda ide nad rámec toho, čo je nevyhnutné na dosiahnutie tohto cieľa.

   Túto úvahu nemožno spochybniť záverom, ktorý vyplýva z rozsudku z 19. mája 2009, Komisia/Taliansko (C‑531/06, EU:2009:315), v ktorom Súdny dvor považoval za zlučiteľnú so slobodou usadiť sa a voľným pohybom kapitálu taliansku právnu úpravu, ktorá bránila nielen osobám, ktoré nie sú farmaceutmi, aby vlastnili v spoločnostiach prevádzkujúcich lekárne významné podiely, ktoré im priznávajú určitý vplyv na rozhodnutia týchto spoločností, ale aj investorom z iných členských štátov, ktorí nie sú farmaceutmi, aby nadobudli v týchto spoločnostiach menej významné podiely, ktoré podobný vplyv neumožňujú. Ako vyplýva z bodu 62 tohto rozsudku, úvahy platné v oblasti obchodu s humánnymi liekmi môžu byť v zásade použiteľné v oblasti obchodu s veterinárnymi liekmi, avšak miera voľnej úvahy, ktorá musí byť priznaná členským štátom s cieľom zabezpečiť kvalitu dodávok veterinárnych liekov a nezávislosť veterinárnych lekárov pôsobiacich v rámci zariadení, v ktorých sa uskutočňuje maloobchodný predaj veterinárnych liekov, je užšia než miera voľnej úvahy, ktorú môžu využívať v niektorých iných odvetviach užšie spojených s ochranou ľudského zdravia, a preto nemôže siahať až k vylúčeniu akejkoľvek účasti osôb, ktoré nie sú veterinárnymi lekármi, na základnom imaní takýchto zariadení.

   (pozri body 84, 86 – 89, bod 2 výroku)