Vec C‑478/15

Peter Radgen a Lillian Radgen

proti

Finanzamt Ettlingen

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Finanzgericht

Baden‑Württemberg)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Dane — Dohoda medzi Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi na jednej strane a Švajčiarskou konfederáciu na strane druhej o voľnom pohybe osôb — Rovnosť zaobchádzania — Daň z príjmov — Oslobodenie príjmov, pochádzajúcich z pedagogickej činnosti vykonávanej vo vedľajšom pracovnom pomere v službách právnickej osoby verejného práva so sídlom v členskom štáte Európskej únie alebo v štáte, na ktorý sa vzťahuje Dohoda o Európskom hospodárskom priestore z 2. mája 1992, od dane — Právna úprava členského štátu, ktorá vylučuje oslobodenie príjmov, pochádzajúcich z takej činnosti vykonávanej v službách právnickej osoby verejného práva so sídlom vo Švajčiarsku, od dane“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (šiesta komora) z 21. septembra 2016

1. Prejudiciálne otázky – Prípustnosť – Hranice – Zjavne nerelevantné otázky a hypotetické otázky položené v kontexte vylučujúcom užitočnú odpoveď

   (Článok 267 ZFEÚ)

2. Medzinárodné dohody – Dohoda medzi ES a Švajčiarskom o voľnom pohybe osôb – Rovnosť zaobchádzania – Daňové výhody – Právna úprava, ktorá stanovuje daňové oslobodenie pre daňovníkov vykonávajúcich pedagogickú činnosť v prospech verejnoprávnej právnickej osoby so sídlom v členskom štáte Únie alebo v štáte, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore – Vylúčenie oslobodenia od dane na také činnosti vykonávané v prospech verejnoprávnej právnickej osoby so sídlom vo Švajčiarsku – Neprípustnosť – Odôvodnenie – Neexistencia

   (Dohoda medzi ES a Švajčiarskom o voľnom pohybe osôb, článok 2 a príloha I článok 9 ods. 2)

1.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri bod 27)

2.  Ustanovenia Dohody medzi Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi na jednej strane a Švajčiarskou konfederáciou na strane druhej o voľnom pohybe osôb, týkajúce sa rovnosti zaobchádzania so zamestnanými osobami, sa majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje právna úprava členského štátu, ktorá štátnemu príslušníkovi rezidentovi s neobmedzenou daňovou povinnosťou k dani z príjmov, využívajúcemu svoje právo na voľný pohyb na vykonávanie pedagogickej činnosti ako zamestnaná osoba vo vedľajšom pracovnom pomere v službách právnickej osoby verejného práva so sídlom vo Švajčiarsku, nepriznáva nárok na oslobodenie príjmov pochádzajúcich z tejto činnosti ako zamestnanej osoby od dane, hoci také oslobodenie by sa priznalo, ak by sa uvedená činnosť vykonávala v službách právnickej osoby verejného práva so sídlom v tomto štáte, v inom členskom štáte Únie alebo v štáte, na ktorý sa vzťahuje Dohoda o Európskom hospodárskom priestore.

   V oblasti daňových úľav sa totiž na zásadu rovnosti zaobchádzania stanovenú v článku 9 prílohe I dohody o voľnom pohybe osôb môže takisto odvolávať pracovník, ktorý je štátnym príslušníkom zmluvnej strany, ktorý vykonáva svoje právo na voľný pohyb, voči štátu, z ktorého sám pochádza. Daňová úprava vo veci samej tak vytvára rozdiel v daňovom zaobchádzaní s daňovými rezidentmi v závislosti od pôvodu ich príjmov. Toto rozdielne zaobchádzanie ich môže odradiť od využívania práva na voľný pohyb, a preto v zásade predstavuje nerovnosť v zaobchádzaní, ktoré je v rozpore s článkom 9 ods. 2 prílohy I uvedenej dohody.

   Okrem toho rozdielne zaobchádzanie nie je odôvodnené naliehavým dôvodom všeobecného záujmu. Na základe úvah, ktoré možno preniesť na prejednávaný prípad, Súdny dvor už rozhodol, že rozdiel v zaobchádzaní s fyzickými samostatne zárobkovo činnými osobami, ktoré využili právo na voľný pohyb osôb na vykonávanie pedagogickej činnosti vo vedľajšom pracovnom pomere na univerzite so sídlom v inom členskom štáte pri zachovaní bydliska v štáte ich pobytu a s osobami, ktoré takú činnosť vykonávajú v tuzemsku, nemôže byť odôvodnený dôvodmi všeobecného záujmu súvisiacimi s podporou vzdelávania, výskumu a rozvoja, pretože tento rozdiel zasahuje do slobody vyučujúcich vykonávajúcich svoju činnosť vo vedľajšom pracovnom pomere vybrať si miesto poskytovania svojej služby v rámci Únie bez toho, aby sa preukázalo, že na dosiahnutie uvádzaného cieľa podpory vzdelávania je nevyhnutné vyhradiť poskytnutie dotknutého daňového oslobodenia iba daňovníkom, ktorí vykonávajú podobnú činnosť na univerzitách so sídlom na území členského štátu ich pobytu.

   Odôvodnenie založené na naliehavom dôvode všeobecného záujmu súvisiaceho s potrebou zabezpečiť koherentnosť predmetného daňového systému v prípade neexistencie priamej súvislosti z hľadiska daňového systému medzi daňovým oslobodením náhrad za oprávnené výdavky zaplatených tuzemskými univerzitami a kompenzáciou tejto výhody prostredníctvom určitého daňového odvodu, Súdny dvor zamietol.

   Napokon Súdny dvor spresnil, že daňová výhoda všeobecnej povahy, ktorá sa priznáva v prípade, ak sa jednotlivec venuje činnostiam v prospech spoločnosti, nie je opatrením, ktoré sa vzťahuje na obsah vzdelávania alebo na organizáciu vzdelávacieho systému. Členské štáty totiž musia v každom prípade pri výkone právomoci a zodpovednosti, ktorú majú vo vzťahu k organizácii svojho vzdelávacieho systému, dodržiavať ustanovenia Zmluvy týkajúce sa voľného pohybu. Preto aj keby taká právna vnútroštátna úprava predstavovala opatrenie súvisiace s touto organizáciou, je naďalej nezlučiteľná so Zmluvou, keďže má vplyv na voľbu vyučujúcich vykonávajúcich svoju činnosť vo vedľajšom pracovnom pomere, pokiaľ ide o miesto vykonávania tejto činnosti.

   (pozri body 40, 43, 44, 50 – 54, 57 a výrok)