Vec C‑460/15

Schaefer Kalk GmbH & Co. KG

proti

Bundesrepublik Deutschland

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Verwaltungsgericht Berlin)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Životné prostredie – Systém obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v Európskej únii – Smernica 2003/87/ES – Plán monitorovania – Nariadenie (EÚ) č. 601/2012 – Článok 49 ods. 1 a bod 10 prílohy IV – Výpočet emisií zariadenia – Odpočítanie prevedeného oxidu uhličitého (CO2) – Vyňatie CO2 použitého na výrobu vyzrážaného uhličitanu vápenatého – Platnosť vyňatia“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 19. januára 2017

1. Životné prostredie–Znečistenie ovzdušia–Smernica 2003/87–Systém obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov–Nariadenie č. 601/2012–Monitorovanie emisií a podávanie správ o emisiách–Pojem emisie–Zahrnutie oxidu uhličitého prevedeného zo zariadenia, ktoré podlieha systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov, do iného zariadenia na účely výroby vyzrážaného uhličitanu vápenatého–Neprípustnosť–Neplatnosť nariadenia so zreteľom na smernicu

   [Nariadenie Komisie č. 601/2012, článok 49 ods. 1 druhá veta a bod 10 prílohy IV; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/87, zmenená smernicou 2009/29, článok 3 písm. b), článok 12 ods. 3a a článok 14 ods. 1]

2. Životné prostredie–Znečistenie ovzdušia–Smernica 2003/87–Cieľ–Zníženie emisií skleníkových plynov–Dodržiavanie vedľajších cieľov vymedzených smernicou–Zachovanie integrity vnútorného trhu a podmienok hospodárskej súťaže

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/87, zmenená smernicou 2009/29, odôvodnenie 5 a článok 1)

1.  Ustanovenia článku 49 ods. 1 druhej vety nariadenia Komisie (EÚ) č. 601/2012 z 21. júna 2012 o monitorovaní a nahlasovaní emisií skleníkových plynov podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/87/ES a bodu 10 B prílohy IV tohto nariadenia sú neplatné v rozsahu, v akom do emisií zo zariadenia na kalcináciu vápna systematicky zahŕňajú oxid uhličitý (CO2) prevedený do iného zariadenia na účely výroby vyzrážaného uhličitanu vápenatého, a to bez ohľadu na to, či dochádza alebo nedochádza k uvoľňovaniu tohto oxidu uhličitého do atmosféry.

   Hospodárska logika, do ktorej spadajú emisné kvóty skleníkových plynov, v súlade s tým, čo vyplýva z článku 1 smernice 2003/87, spočíva v zabezpečení toho, aby náklady na zníženia emisií skleníkových plynov nevyhnutné na dosiahnutie vopred stanoveného environmentálneho výsledku boli čo najnižšie. Najmä umožnením predaja pridelených kvót sa tento systém snaží podnietiť každého účastníka uvedeného systému vypúšťať menšie množstvo skleníkových plynov ako kvóty, ktoré mu boli pôvodne pridelené, aby mohol postúpiť nadbytok inému účastníkovi, ktorý vyprodukoval vyššie množstvo emisií ako pridelené kvóty [pozri najmä rozsudky zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique et Lorraine a i., C‑127/07, EU:C:2008:728, bod 32, ako aj zo 7. apríla 2016, Holcim (Romania)/Komisia, C‑556/14 P, neuverejnený, EU:C:2016:207, body 64 a 65].

   Jedným z pilierov, na ktorých je vybudovaný systém vytvorený smernicou 2003/87, je tak záväzok prevádzkovateľov najneskôr do 30. apríla kalendárneho roku odovzdať na účely zrušenia množstvo kvót rovnajúce sa celkovým emisiám, ktoré vyprodukovali počas predchádzajúceho kalendárneho roka (rozsudok z 29. apríla 2015, Nordzucker, C‑148/14, EU:C:2015:287, bod 29). Na účely riadneho fungovania systému zavedeného smernicou 2003/87 je teda rozhodujúce identifikovať emisie, ktoré musia prevádzkovatelia v tejto súvislosti zohľadniť.

   Podľa článku 3 písm. b) smernice 2003/87 sú „emisie“ na účely tejto smernice definované ako uvoľňovanie skleníkových plynov do atmosféry zo zdrojov v zariadení. Zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že emisia v zmysle uvedeného ustanovenia predpokladá uvoľňovanie skleníkového plynu do atmosféry.

   V tejto súvislosti treba uviesť, že je nepochybné, že článok 12 ods. 3a smernice 2003/87 stanovuje, že povinnosť odovzdať kvóty nevzniká za určitých podmienok pri emisiách, ktoré sa zachytávajú a prevážajú na trvalé geologické uloženie do zariadenia s platným povolením podľa smernice 2009/31. Na rozdiel od argumentácie Komisie to však neznamená, že normotvorca Únie usúdil, že prevádzkovatelia sú oslobodení od povinnosti odovzdať kvóty len v prípade trvalého geologického uloženia.

   Na rozdiel od posledného pododseku článku 49 ods. 1 nariadenia č. 601/2012, ktorý stanovuje, že pre iný prevod CO2 zo zariadenia nie je povolené žiadne odpočítanie CO2 od emisií zariadenia, článok 12 ods. 3a smernice 2003/87 totiž neobsahuje nijaké analogické pravidlo.

   Účelom ani účinkom tohto posledného uvedeného ustanovenia, ktoré sa totiž týka iba osobitnej situácie, pričom jeho cieľom je podporovať ukladanie skleníkových plynov, nebolo zmeniť definíciu pojmu „emisie“ v zmysle článku 3 smernice 2003/87, a teda ani pôsobnosť tejto smernice, ako ju stanovuje jej článok 2 ods. 1.

   V takej situácii, o akú ide v konaní vo veci samej, keď je CO2, ktoré bolo vyrobené v zariadení na výrobu vápna, prevedené do zariadenia na výrobu PCC, sa však zdá, že na základe článku 49 ods. 1 druhej vety nariadenia č. 601/2012 a bodu 10 B prílohy IV tohto nariadenia každé množstvo prevedeného CO2, bez ohľadu na to, či došlo alebo nedošlo k uvoľneniu jeho časti do atmosféry počas jeho prenosu alebo z dôvodu únikov či dokonca samotného procesu výroby, sa považuje za emitované zo zariadenia na výrobu vápna, v ktorom bolo CO2 vyprodukované, aj keby počas tohto prenosu nedošlo k nijakému uvoľneniu CO2 do atmosféry. Ako uviedla generálna advokátka v bode 41 svojich návrhov, tieto ustanovenia vytvárajú nevyvrátiteľnú domnienku, že do atmosféry sa uvoľňuje všetok prevedený CO2.

   Tieto ustanovenia tak vedú k záveru, že CO2, ktorý bol prevedený za takýchto podmienok, patrí pod pojem „emisie“ v zmysle článku 3 písm. b) smernice 2003/87, aj keď nedošlo vo všetkých prípadoch k jeho uvoľňovaniu do atmosféry. Komisia preto prostredníctvom článku 49 ods. 1 druhej vety nariadenia č. 601/2012 a bodu 10 B prílohy IV tohto nariadenia rozšírila pôsobnosť tohto pojmu.

   Navyše dotknutí prevádzkovatelia nemôžu v dôsledku tejto domnienky v nijakom prípade odpočítať od celkových emisií z ich zariadenia na výrobu vápna množstvo CO2, ktoré bolo prevedené na účely výroby PCC, hoci vo všetkých prípadoch nedošlo k uvoľneniu tohto CO2 do atmosféry. Takáto nemožnosť znamená, že kvóty musia byť odovzdané v prípade všetkého CO2, ktorý bol prevedený na účely výroby PCC, a nemožno ich vôbec predať ako zostatok, čím sa spochybňuje systém obchodovania s kvótami v situácii, ktorá predsa len zodpovedá konečnému cieľu smernice 2003/87, ktorej účelom je ochrana životného prostredie prostredníctvom znižovania emisií skleníkových plynov (v súvislosti s cieľom smernice 2003/87 pozri rozsudok zo 16. decembra 2008, Arcelor Atlantique et Lorraine a i., C‑127/07, EU:C:2008:728, bod 31).

   Z uvedeného vyplýva, že Komisia, ktorá zmenila podstatný prvok smernice 2003/87 tým, že prijala ustanovenia článku 49 ods. 1 druhej vety nariadenia č. 601/2012 a bodu 10 B prílohy IV tohto nariadenia, prekročila hranice stanovené článkom 14 ods. 1 tejto smernice.

   (pozri body 31 – 38, 41 – 43, 50, 51 a výrok)

2.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri body 30, 49)