Vec C‑187/15

Joachim Pöpperl

proti

Land Nordrhein‑Westfalen

(návrh na začatie prejudiciálneho konania,

ktorý podal Verwaltungsgericht Düsseldorf)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Článok 45 ZFEÚ — Voľný pohyb pracovníkov — Úradník členského štátu, ktorý odišiel z verejnej služby, aby vykonával pracovnú činnosť v inom členskom štáte — Vnútroštátna právna úprava, ktorá v týchto prípadoch stanovuje stratu práv na starobný dôchodok nadobudnutých vo verejnej službe a zaradenie so spätnou účinnosťou do všeobecného systému dôchodkového poistenia“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 13. júla 2016

1. Voľný pohyb osôb – Pracovníci – Rovnosť zaobchádzania – Sociálne výhody – Vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje stratu práv na dôchodok úradníka, ktorý odišiel z verejnej služby členského štátu, aby vykonával pracovnú činnosť v inom členskom štáte – Neprípustnosť

   (Článok 45 ZFEÚ)

2. Voľný pohyb osôb – Pracovníci – Ustanovenia Zmluvy – Povinnosti vnútroštátnych súdov – Povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva – Vnútroštátna právna úprava, ktorá stanovuje stratu práv na dôchodok úradníka, ktorý odišiel z verejnej služby členského štátu, aby vykonával pracovnú činnosť v inom členskom štáte

   (Článok 45 ZFEÚ)

1.  Článok 45 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej osoba v postavení úradníka v členskom štáte, ktorá dobrovoľne odíde z verejnej služby, aby vykonávala zamestnanie v inom členskom štáte, stratí svoje práva na starobný dôchodok zo systému dôchodkového zabezpečenia úradníkov a je so spätnou účinnosťou zaradená do všeobecného systému dôchodkového poistenia, z ktorého jej vzniká nárok na nižší starobný dôchodok, než aký by jej vyplýval z týchto práv. Takáto právna úprava je obmedzením voľného pohybu pracovníkov, pretože napriek tomu, že sa uplatňuje aj na úradníkov tohto členského štátu, ktorí dajú výpoveď, aby v tom istom členskom štáte pracovali v súkromnom sektore, môže obmedziť voľný pohyb úradníkov tým, že im bráni v opustení svojho členského štátu pôvodu, aby prijali zamestnanie v inom členskom štáte, alebo ich od toho odrádza. Uvedená právna úprava tak priamo podmieňuje prístup úradníkov dotknutého členského štátu na trh práce v členských štátoch odlišných od tohto dotknutého štátu a môže tak obmedziť voľný pohyb pracovníkov.

   Primárne právo Únie totiž poistencovi síce nezaručuje, že presťahovanie do členského štátu iného než jeho členského štátu pôvodu bude z hľadiska sociálneho zabezpečenia neutrálne, najmä pokiaľ ide o nemocenské dávky a starobné dôchodky, pretože takéto presťahovanie vzhľadom na rozdiely existujúce medzi systémami a právnymi poriadkami členských štátov môže byť z hľadiska sociálnej ochrany pre dotknutú osobu v jednotlivých prípadoch viac alebo menej výhodné, a v prípade, že jej uplatnenie je menej výhodné, je vnútroštátna právna úprava v súlade s právom Únie len vtedy, keď okrem iného táto vnútroštátna právna úprava neznevýhodňuje dotknutého pracovníka vo vzťahu k pracovníkom, ktorí vykonávajú celú svoju činnosť v členskom štáte, v ktorom sa táto úprava uplatňuje, a ak nevedie jednoducho a výlučne k tomu, že sa odvádzajú príspevky na sociálne zabezpečenie bez nároku na protiplnenie.

   (pozri body 24, 28, 41, bod 1 výroku)

2.  Článok 45 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že v situácii, v akej vnútroštátna právna úprava stanovuje stratu práv na dôchodok úradníka, ktorý odíde z verejnej služby, aby vykonával zamestnanie v inom členskom štáte, prislúcha vnútroštátnemu súdu zabezpečiť úplnú účinnosť tohto článku a priznať pracovníkom práva na starobný dôchodok porovnateľné s právami úradníkov, ktorí si zachovávajú príslušné práva na starobný dôchodok, ktoré napriek zmene verejného zamestnávateľa zodpovedajú dosiahnutým odpracovaným rokom služby, tým, že vnútroštátne právo vyloží v súlade s uvedeným článkom, alebo keď taký výklad nie je možný, tým, že na účely uplatnenia rovnakého systému, aký platí pre uvedených úradníkov, neuplatní žiadne ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by odporovalo právu Únie. Ak vnútroštátne právo v tejto súvislosti stanovuje v rozpore s právom Únie rozdielne zaobchádzanie s viacerými skupinami osôb, s členmi znevýhodnenej skupiny sa má zaobchádzať rovnako ako s ostatnými dotknutými osobami a má sa na ne uplatniť rovnaký režim. Režim, ktorý sa uplatní na osoby patriace do zvýhodnenej skupiny, ostáva v prípade, že nedochádza k správnemu uplatňovaniu práva Únie, jediným platným referenčným systémom.

   (pozri body 46, 49, bod 2 výroku)