Vec T‑567/14

Group OOD

proti

Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO)

„Ochranná známka Európskej únie — Námietkové konanie — Prihláška obrazovej ochrannej známky Európskej únie GROUP Company TOURISM & TRAVEL — Nezapísané skoršie národné obrazové ochranné známky GROUP Company TOURISM & TRAVEL — Relatívne dôvody zamietnutia — Uplatnenie vnútroštátneho práva — Článok 8 ods. 4 nariadenia (ES) č. 207/2009 — Dôkazy preukazujúce obsah vnútroštátneho práva — Pravidlo 19 ods. 2 písm. d) nariadenia (ES) č. 2868/95 — Nezohľadnenie dôkazov predložených pred odvolacím senátom — Voľná úvaha odvolacieho senátu — Článok 76 ods. 2 nariadenia č. 207/2009“

Abstrakt – Rozsudok Všeobecného súdu (štvrtá komora) z 29. júna 2016

1. Ochranná známka Európskej únie – Opravné prostriedky – Žaloba pred súdom Únie – Zákonnosť rozhodnutia odvolacieho senátu – Zohľadnenie prvkov vyplývajúcich z vnútroštátnej právnej úpravy alebo judikatúry, ktoré neboli uvedené pred Úradom v súvislosti s výkladom vnútroštátneho práva – Prípustnosť – Hranice

   [Nariadenie Rady č. 207/2009, článok 8 ods. 4 a článok 65; nariadenie Komisie č. 2868/95, článok 1 pravidlo 19 ods. 2 písm. d)]

2. Ochranná známka Európskej únie – Definícia a nadobudnutie ochrannej známky Európskej únie – Relatívne dôvody zamietnutia – Námietka majiteľa nezapísanej ochrannej známky alebo iného označenia používaného v obchodnom styku – Podmienky – Výklad s prihliadnutím na právo Únie – Posúdenie so zreteľom na kritériá stanovené vnútroštátnym právom, ktorým sa spravuje predmetné označenie

   (Nariadenie Rady č. 207/2009, článok 8 ods. 4)

3. Ochranná známka Európskej únie – Definícia a nadobudnutie ochrannej známky Európskej únie – Relatívne dôvody zamietnutia – Námietka majiteľa nezapísanej ochrannej známky alebo iného označenia používaného v obchodnom styku – Označenie poskytujúce majiteľovi právo zakázať používanie neskoršej ochrannej známky – Dôkazné bremeno

   [Nariadenie Rady č. 207/2009, článok 8 ods. 4 písm. b); nariadenie Komisie č. 2868/95, článok 1 pravidlo 19 ods. 2 písm. d)]

4. Ochranná známka Európskej únie – Opravné prostriedky – Odvolanie podané proti rozhodnutiu námietkového oddelenia Úradu – Preskúmanie odvolacím senátom – Rozsah pôsobnosti – Skutočnosti a dôkazy nepredložené na podporu námietky v lehote stanovenej na tento účel – Zápis do účtovnej evidencie – Voľná úvaha odvolacieho senátu

   [Nariadenie Rady č. 207/2009, článok 8 ods. 4 a článok 76 ods. 2; nariadenie Komisie č. 2868/95, článok 1 pravidlo 19 ods. 2 písm. d) a pravidlo 50 ods. 1 tretí pododsek]

5. Ochranná známka Európskej únie – Pripomienky tretích osôb a námietky – Odôvodnenie námietok – Dôkaz o nadobudnutí skoršieho práva, jeho trvaní a rozsahu jeho ochrany v zmysle článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 – Dôkazy, ktorými sa má preukázať uplatňujúce sa vnútroštátne právo – Účel – Neexistencia potreby predložiť text právnej úpravy pochádzajúci z úradného zdroja

   [Nariadenie Rady č. 207/2009, článok 8 ods. 4; nariadenie Komisie č. 2868/95, článok 1 pravidlo 19 ods. 2 písm. d)]

6. Ochranná známka Európskej únie – Definícia a nadobudnutie ochrannej známky Európskej únie – Relatívne dôvody zamietnutia – Námietka majiteľa nezapísanej ochrannej známky alebo iného označenia používaného v obchodnom styku – Podmienky – Posúdenie so zreteľom na kritériá stanovené vnútroštátnym právom, ktorým sa spravuje predmetné označenie – Dôkazy o obsahu vnútroštátneho práva – Rozsah pôsobnosti

   (Nariadenie Rady č. 207/2009, článok 8 ods. 4)

1.  Žaloba podaná na Všeobecný súd sa týka preskúmania zákonnosti rozhodnutí odvolacích senátov Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) v zmysle článku 65 nariadenia č. 207/2009 o ochrannej známke Európskej únie. Úlohou Všeobecného súdu teda nie je opätovne preskúmavať skutkové okolnosti s ohľadom na dôkazy, ktoré boli predložené prvýkrát v konaní pred ním.

   Je nepochybné, že ani účastníkom konania, ani samotnému Všeobecnému súdu nemožno brániť, aby sa pri výklade vnútroštátneho práva, na ktoré odkazuje právo Únie, inšpirovali skutočnosťami vyplývajúcimi z vnútroštátnej právnej úpravy alebo judikatúry, keďže nejde o vytýkanie odvolaciemu senátu, že nezohľadnil skutkové okolnosti zistené v konkrétnom vnútroštátnom rozsudku, ale o uvedenie právnych noriem alebo rozsudkov na podporu žalobného dôvodu založeného na nesprávnom uplatnení vnútroštátnej právnej normy odvolacím senátom.

   Nič to nemení na skutočnosti, že v rámci námietky založenej na existencii skoršieho práva v zmysle článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 dokumenty obsahujúce ustanovenia vnútroštátnej právnej úpravy nie sú dôkazmi vychádzajúcimi z vnútroštátnej právnej úpravy, ktorými sa môže inšpirovať Všeobecný súd pri výklade vnútroštátneho práva, ale že sú dôkazmi, ktorých cieľom je zistiť obsah vnútroštátneho práva, ktoré sa uplatňuje v zmysle pravidla 19 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 2868/95, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 40/94 o ochrannej známke Spoločenstva. Keďže žalobkyňa nepredložila tieto dokumenty v rámci správneho konania pred Úradom, je potrebné vyhlásiť ich za neprípustné.

   (pozri body 19 – 21)

2.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri body 26 – 28)

3.  Na to, aby sa uplatnili ustanovenia článku 8 ods. 4 písm. b) nariadenia č. 207/2009 o ochrannej známke Európskej únie, je potrebné zohľadniť najmä uvedenú vnútroštátnu právnu úpravu a súdne rozhodnutia vydané dotknutým členským štátom. Na základe toho je namietateľ povinný preukázať, že predmetné označenie patrí do pôsobnosti práva uvádzaného členského štátu a že umožňuje zakázať používanie neskoršej ochrannej známky.

   Pravidlo 19 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 2868/95, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 40/94 o ochrannej známke Spoločenstva, kladie na namietateľa bremeno predložiť Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo nielen dôkazy preukazujúce, že v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou, ktorej uplatnenia sa domáha, spĺňa požadované podmienky, aby mohol namietať proti zápisu ochrannej známky Európskej únie na základe skoršieho práva, ale aj dôkazy preukazujúce obsah tejto právnej úpravy. V dôsledku toho v prípade neexistencie akéhokoľvek tvrdenia alebo dôkazu v tomto zmysle predloženého účastníkmi konania Úrad nie je povinný z úradnej moci zhromaždiť dôkazy o uplatňujúcom sa vnútroštátnom práve.

   (pozri body 29, 33, 34)

4.  V rámci námietky založenej na existencii skoršieho práva v zmysle článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 o ochrannej známke Európskej únie pravidlo 19 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 2868/95, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 40/94 o ochrannej známke Spoločenstva, nevymenúva presne a vyčerpávajúcim spôsobom dokumenty, ktoré sa majú predložiť na podporu námietky. Keďže totiž toto posledné uvedené ustanovenie uvádza iba povinnosť predložiť dôkaz o nadobudnutí skoršieho práva, jeho trvaní a rozsahu jeho ochrany v zmysle článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 bez akéhokoľvek spresnenia, nie je úlohou namietateľa poznať presné dokumenty, ktoré bol povinný predložiť na podporu svojej námietky. Za týchto okolností sa voľná úvaha odvolacieho senátu v súvislosti s možnosťou zohľadniť oneskorene predložené skutočnosti a dôkazy upravenou v článku 76 ods. 2 nariadenia č. 207/2009 nemala uplatňovať reštriktívne.

   Odvolací senát teda porušil článok 76 ods. 2 nariadenia č. 207/2009, ako aj pravidlo 50 ods. 1 tretí pododsek nariadenia č. 2868/95, keď neuplatnil svoju voľnú úvahu, ktorú pritom mal, a to ani obmedzene, a neodôvodnil ňou svoje odmietnutie zohľadniť odkazy na príslušné vnútroštátne právo, ktoré mu boli predložené.

   (pozri body 53, 55, 56, 59, 61)

5.  V rámci námietky založenej na existencii skoršieho práva v zmysle článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 o ochrannej známke Európskej únie pravidlo 19 ods. 2 písm. d) nariadenia č. 2868/95, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 40/94 o ochrannej známke Spoločenstva, nevymenúva presne a vyčerpávajúcim spôsobom dôkazy preukazujúce existenciu, platnosť a rozsah ochrany skoršieho práva v zmysle článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009, ktoré je namietateľ uvádzajúci takéto právo povinný predložiť Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo. V dôsledku toho sa relevantná vnútroštátna právna úprava môže považovať za jednu z okolností predstavujúcich dôkaz o nadobudnutí, trvaní a ochrane skoršieho práva v zmysle článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009.

   Ani nariadenia č. 207/2009 a 2868/95, ani judikatúra nestanovujú spôsob, ako sa má preukazovať obsah vnútroštátnej právnej úpravy. V tejto súvislosti dôkazy týkajúce sa vnútroštátneho práva vyžadované od namietateľa mali umožniť Úradu správne a jednoznačne identifikovať uplatňujúce sa právo. Tieto informácie týkajúce sa uplatňujúcej sa právnej úpravy musia umožniť Úradu pochopiť a uplatniť obsah tejto právnej úpravy, podmienky udelenia ochrany a jej rozsah, ako aj umožniť prihlasovateľovi uplatnenie jeho práva na obhajobu.

   Na dosiahnutie týchto cieľov pritom nie je nevyhnutný text právnej úpravy pochádzajúci z úradného zdroja.

   (pozri body 58, 69, 70)

6.  Príslušným inštanciám Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo prislúchalo posúdiť právnu silu a význam dôkazov predložených namietateľom na účely zistenia obsahu pravidla vnútroštátneho práva, ktorého sa dovoláva. Keďže uplatnenie vnútroštátneho práva môže viesť k zachovaniu existencie dôvodu zamietnutia prihlášky ochrannej známky Európskej únie, javí sa nevyhnutné, aby Úrad a Všeobecný súd mohli predtým, než vyhovejú námietke voči prihláške takejto ochrannej známky, overiť relevantnosť skutočností uvádzaných navrhovateľom v súvislosti s tým, že mu prináleží dokázať obsah tohto vnútroštátneho práva

   Za okolností, keď môže byť Úrad vyzvaný, aby zohľadnil najmä vnútroštátne právo členského štátu, v ktorom sa skoršie právo, na ktorom sa zakladá námietka, využíva na ochranu, sa musí ex offo prostriedkami, ktoré považuje za užitočné na tento účel, oboznámiť s vnútroštátnymi právnymi predpismi daného členského štátu, ak sú takéto informácie potrebné na posúdenie podmienok uplatnenia relatívneho dôvodu zamietnutia zápisu a najmä vecnej správnosti predkladaných skutkových okolností alebo dôkaznej sily predložených dokumentov. Táto povinnosť oboznámiť sa z úradnej povinnosti s vnútroštátnym právom zaväzuje Úrad za predpokladu, že už má k dispozícii informácie týkajúce sa vnútroštátneho práva, buď vo forme tvrdení týkajúcich sa jeho obsahu, alebo dôkazov poskytnutých v rámci diskusie, o ktorých sa tvrdí, že majú dôkaznú silu.

   V tejto súvislosti bol Úrad v rámci svojej preverovacej právomoci povinný využiť všetky dostupné prostriedky, aby sa oboznámil s uplatňujúcim sa vnútroštátnym právom a vykonal podrobnejšie skúmania obsahu a rozsahu ustanovení uvádzaného vnútroštátneho práva z hľadiska tvrdení predložených namietateľom, buď z úradnej povinnosti, alebo vyzvaním namietateľa, aby podložil informácie, ktoré predložil Úradu.

   (pozri body 77 – 79, 82)