ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU EURÓPSKEJ ÚNIE

(prvá komora)

z 19. mája 2015

Markus Brune

proti

Európskej komisii

„Verejná služba — Verejné výberové konanie EPSO/AD/26/05 — Nezapísanie do rezervného zoznamu — Zrušenie Súdom pre verejnú službu — Článok 266 ZFEÚ — Zorganizovanie novej ústnej skúšky — Odmietnutie uchádzača sa na nej zúčastniť — Nové rozhodnutie nezapísať uchádzača do rezervného zoznamu — Žaloba o neplatnosť — Zamietnutie — Potvrdenie rozsudku Súdu pre verejnú službu v odvolacom konaní — Neskorší návrh na náhradu škody — Dodržanie primeranej lehoty“

Predmet

:

Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu o ESAE na základe jej článku 106a, ktorou M. Brune v podstate navrhuje, aby mu Európska komisia nahradila majetkovú a nemajetkovú ujmu, ktorá podľa neho vyplýva zo straty príležitosti byť prijatý a zamestnaný ako úradník Európskej únie z dôvodu, že ho Európsky úrad pre výber pracovníkov (EPSO), konajúci v mene Komisie, protiprávne odmietol zapísať do rezervného zoznamu výberového konania EPSO/AD/26/05, ako to Súd pre verejnú službu konštatoval v rozsudku z 29. septembra 2010, Brune/Komisia (F‑5/08, EU:F:2010:111, ďalej len „rozsudok Brune I“)

Rozhodnutie

:

Európska komisia je povinná zaplatiť M. Brunemu sumu 4000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel medzi 6. marcom 2007 a 4. februárom 2011, spolu s úrokmi z omeškania od 17. apríla 2013 v sadzbe určenej Európskou centrálnou bankou pre hlavné refinančné operácie v dotknutom období, zvýšenej o dva percentuálne body. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta. Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť polovicu trov konania, ktoré vynaložil M. Brune. M. Brune znáša polovicu svojich vlastných trovy konania.

Abstrakt

1. Žaloby úradníkov – Lehoty – Žiadosť o náhradu škody adresovaná inštitúcii – Dodržanie primeranej lehoty – Kritériá posúdenia

   (Článok 270 ZFEÚ; Štatút Súdneho dvora, článok 46; služobný poriadok úradníkov, článok 91)

2. Žaloby úradníkov – Žaloba o náhradu škody – Zrušenie napadnutého aktu neposkytujúce primeranú náhradu majetkovej ujmy – Náhrada za stratu príležitosti byť prijatý – Kritériá

   (Článok 340 ZFEÚ)

3. Žaloby úradníkov – Žaloba o náhradu škody – Zrušenie napadnutého protiprávneho aktu – Nemajetková ujma, ktorú možno oddeliť od protiprávnosti a ktorá nemôže byť v plnom rozsahu napravená zrušením

   (Článok 340 ZFEÚ)

1.  V sporoch založených na článku 91 služobného poriadku a článku 270 ZFEÚ prináleží úradníkom a zamestnancom, ale rovnako aj uchádzačom vo výberových konaniach, aby v primeranej lehote podali na inštitúciu každú žiadosť, ktorou chcú získať od Únie náhradu škody, ktorú jej možno pripísať, pričom táto lehota sa počíta od okamihu, keď sa dozvedeli o situácii, na ktorú sa sťažujú.

   Primeranosť lehoty, v ktorej je podaná žiadosť o náhradu škody, treba posudzovať v závislosti od okolností každej veci, a najmä v závislosti od významu sporu pre dotknutú osobu, zložitosti veci a správania dotknutých účastníkov konania.

   Hoci v tejto súvislosti premlčacia doba päť rokov stanovená pre oblasť žalôb na uplatnenie mimozmluvnej zodpovednosti v článku 46 Štatútu Súdneho dvora nie je priamo uplatniteľná a nemôže predstavovať pevnú a nemeniteľnú hranicu, do ktorej uplynutia je prípustná každá žiadosť bez ohľadu na čas, ktorý uplynul dovtedy, kým dotknutá osoba predložila administratíve svoju žiadosť a dané okolnosti, napriek tomu treba vziať do úvahy hľadisko porovnania, ktorý táto doba ponúka.

   (pozri body 43 – 45)

   Odkaz:

   Súdny dvor: rozsudok z 28. februára 2013, Réexamen Arango Jaramillo a i./EIB, C‑334/12 RX‑II, EU:C:2013:134, bod 28

   Súd prvého stupňa: rozsudok z 5. októbra 2004, Eagle a i./Komisia, T‑144/02, EU:T:2004:290, body 65 a 66

   Všeobecný súd Európskej únie: uznesenie z 18. júla 2011, Marcuccio/Komisia, T‑450/10 P, EU:T:2011:399, bod 29

   Súd pre verejnú službu: rozsudok z 1. februára 2007, Tsarnavas/Komisia, F‑125/05, EU:F:2007:18, body 69, 70 a 71 a tam citovaná judikatúra, a uznesenie z 9. júla 2010, Marcuccio/Komisia, F‑91/09, EU:F:2010:87, bod 35

2.  Keď je v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti Únie údajná ujma majetková, zrušenie napadnutého rozhodnutia samo osebe nepredstavuje primeranú, ani dostatočnú náhradu spôsobenej ujmy. Napriek tomu, aby bolo možné žiadať takúto majetkovú ujmu, treba ešte, aby žalobca preukázal, že táto ujma bola skutočná a určitá.

   Keď teda údajná ujma vyplýva zo straty príležitosti byť úspešným uchádzačom výberového konania a následne príležitosti byť vymenovaný za úradníka Únie na základe tohto výberového konania, stratená príležitosť musí byť určitá a nenapraviteľná.

   Okrem toho uvedenie v rezervnom zozname alebo v osobitnej skupine tohto zoznamu vytvorenej podľa kritéria zásluh nepriznáva nadobudnuté právo byť vymenovaný za úradníka. Rozhodnutie výberovej komisie stanovujúce rezervný zoznam totiž nepriznáva úspešným uchádzačom výberového konania právo byť vymenovaný, ale iba možnosť byť vymenovaný. Navyše možnosť byť prijatý sa mení na príležitosť byť prijatý až odo dňa, keď sa má obsadiť pracovné miesto, o ktorom je rozumné domnievať sa, že na neho môže byť prijatý úspešný uchádzač.

   (pozri body 76 – 78)

   Odkaz:

   Súdny dvor: rozsudok z 21. februára 2008, Komisia/Girardot, C‑348/06 P, EU:C:2008:107, bod 54

   Súd prvého stupňa: rozsudky z 5. decembra 2000, Gooch/Komisia, T‑197/99, EU:T:2000:282, bod 71, a z 11. júla 2007, Centeno Mediavilla a i./Komisia, T‑58/05, EU:T:2007:218, bod 52

   Súd pre verejnú službu: rozsudky z 13. septembra 2011, AA/Komisia, F‑101/09, EU:F:2011:133, body 44 a 85; z 11. júla 2013, CC/Parlament, F‑9/12, EU:F:2013:116, body 114 až 116 a tam citovaná judikatúra, a z 15. októbra 2014, De Bruin/Parlament, F‑15/14, EU:F:2014:236, bod 53

3.  Hoci v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti samotné zrušenie protiprávneho aktu môže predstavovať primeranú a v zásade dostatočnú náhradu celej nemajetkovej ujmy, ktorú tento akt mohol spôsobiť, neplatí to vtedy, keď žalobca preukáže, že mu vznikla nemajetková ujma, ktorú možno oddeliť od protiprávnosti odôvodňujúcej zrušenie a ktorá nemôže byť v plnom rozsahu napravená týmto zrušením.

   V tejto súvislosti platí, že ak nedôjde k zrušeniu všetkých výsledkov verejného výberového konania, je pre administratívu nemožné znovu vytvoriť podmienky, za akých malo byť výberové konanie zorganizované, aby boli garantované rovnosť zaobchádzania so všetkými uchádzačmi a objektivita hodnotenia. Zorganizovanie novej individuálnej ústnej skúšky nie je teda samo osebe nevyhnutne spôsobilé nahradiť určitú nemajetkovú ujmu, ktorú mal utrpieť žalobca kvôli tomu, že nemal možnosť zúčastniť sa pôvodnej ústnej skúšky za riadnych podmienok stanovených služobným poriadkom.

   (pozri body 80 – 82)

   Odkaz:

   Súd prvého stupňa: rozsudky zo 6. júna 2006, Girardot/Komisia, T‑10/02, EU:T:2006:148, bod 131, a z 19. novembra 2009, Michail/Komisia, T‑49/08 P, EU:T:2009:456, bod 88

ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU EURÓPSKEJ ÚNIE

(prvá komora)

z 19. mája 2015

Markus Brune

proti

Európskej komisii

„Verejná služba — Verejné výberové konanie EPSO/AD/26/05 — Nezapísanie do rezervného zoznamu — Zrušenie Súdom pre verejnú službu — Článok 266 ZFEÚ — Zorganizovanie novej ústnej skúšky — Odmietnutie uchádzača sa na nej zúčastniť — Nové rozhodnutie nezapísať uchádzača do rezervného zoznamu — Žaloba o neplatnosť — Zamietnutie — Potvrdenie rozsudku Súdu pre verejnú službu v odvolacom konaní — Neskorší návrh na náhradu škody — Dodržanie primeranej lehoty“

Predmet:

Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu o ESAE na základe jej článku 106a, ktorou M. Brune v podstate navrhuje, aby mu Európska komisia nahradila majetkovú a nemajetkovú ujmu, ktorá podľa neho vyplýva zo straty príležitosti byť prijatý a zamestnaný ako úradník Európskej únie z dôvodu, že ho Európsky úrad pre výber pracovníkov (EPSO), konajúci v mene Komisie, protiprávne odmietol zapísať do rezervného zoznamu výberového konania EPSO/AD/26/05, ako to Súd pre verejnú službu konštatoval v rozsudku z 29. septembra 2010, Brune/Komisia (F‑5/08, EU:F:2010:111, ďalej len „rozsudok Brune I“)

Rozhodnutie:

Európska komisia je povinná zaplatiť M. Brunemu sumu 4000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpel medzi 6. marcom 2007 a 4. februárom 2011, spolu s úrokmi z omeškania od 17. apríla 2013 v sadzbe určenej Európskou centrálnou bankou pre hlavné refinančné operácie v dotknutom období, zvýšenej o dva percentuálne body. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta. Európska komisia znáša svoje vlastné trovy konania a je povinná nahradiť polovicu trov konania, ktoré vynaložil M. Brune. M. Brune znáša polovicu svojich vlastných trovy konania.

Abstrakt

1. Žaloby úradníkov – Lehoty – Žiadosť o náhradu škody adresovaná inštitúcii – Dodržanie primeranej lehoty – Kritériá posúdenia

   (Článok 270 ZFEÚ; Štatút Súdneho dvora, článok 46; služobný poriadok úradníkov, článok 91)

2. Žaloby úradníkov – Žaloba o náhradu škody – Zrušenie napadnutého aktu neposkytujúce primeranú náhradu majetkovej ujmy – Náhrada za stratu príležitosti byť prijatý – Kritériá

   (Článok 340 ZFEÚ)

3. Žaloby úradníkov – Žaloba o náhradu škody – Zrušenie napadnutého protiprávneho aktu – Nemajetková ujma, ktorú možno oddeliť od protiprávnosti a ktorá nemôže byť v plnom rozsahu napravená zrušením

   (Článok 340 ZFEÚ)

1.  V sporoch založených na článku 91 služobného poriadku a článku 270 ZFEÚ prináleží úradníkom a zamestnancom, ale rovnako aj uchádzačom vo výberových konaniach, aby v primeranej lehote podali na inštitúciu každú žiadosť, ktorou chcú získať od Únie náhradu škody, ktorú jej možno pripísať, pričom táto lehota sa počíta od okamihu, keď sa dozvedeli o situácii, na ktorú sa sťažujú.

   Primeranosť lehoty, v ktorej je podaná žiadosť o náhradu škody, treba posudzovať v závislosti od okolností každej veci, a najmä v závislosti od významu sporu pre dotknutú osobu, zložitosti veci a správania dotknutých účastníkov konania.

   Hoci v tejto súvislosti premlčacia doba päť rokov stanovená pre oblasť žalôb na uplatnenie mimozmluvnej zodpovednosti v článku 46 Štatútu Súdneho dvora nie je priamo uplatniteľná a nemôže predstavovať pevnú a nemeniteľnú hranicu, do ktorej uplynutia je prípustná každá žiadosť bez ohľadu na čas, ktorý uplynul dovtedy, kým dotknutá osoba predložila administratíve svoju žiadosť a dané okolnosti, napriek tomu treba vziať do úvahy hľadisko porovnania, ktorý táto doba ponúka.

   (pozri body 43 – 45)

   Odkaz:

   Súdny dvor: rozsudok z 28. februára 2013, Réexamen Arango Jaramillo a i./EIB, C‑334/12 RX‑II, EU:C:2013:134, bod 28

   Súd prvého stupňa: rozsudok z 5. októbra 2004, Eagle a i./Komisia, T‑144/02, EU:T:2004:290, body 65 a 66

   Všeobecný súd Európskej únie: uznesenie z 18. júla 2011, Marcuccio/Komisia, T‑450/10 P, EU:T:2011:399, bod 29

   Súd pre verejnú službu: rozsudok z 1. februára 2007, Tsarnavas/Komisia, F‑125/05, EU:F:2007:18, body 69, 70 a 71 a tam citovaná judikatúra, a uznesenie z 9. júla 2010, Marcuccio/Komisia, F‑91/09, EU:F:2010:87, bod 35

2.  Keď je v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti Únie údajná ujma majetková, zrušenie napadnutého rozhodnutia samo osebe nepredstavuje primeranú, ani dostatočnú náhradu spôsobenej ujmy. Napriek tomu, aby bolo možné žiadať takúto majetkovú ujmu, treba ešte, aby žalobca preukázal, že táto ujma bola skutočná a určitá.

   Keď teda údajná ujma vyplýva zo straty príležitosti byť úspešným uchádzačom výberového konania a následne príležitosti byť vymenovaný za úradníka Únie na základe tohto výberového konania, stratená príležitosť musí byť určitá a nenapraviteľná.

   Okrem toho uvedenie v rezervnom zozname alebo v osobitnej skupine tohto zoznamu vytvorenej podľa kritéria zásluh nepriznáva nadobudnuté právo byť vymenovaný za úradníka. Rozhodnutie výberovej komisie stanovujúce rezervný zoznam totiž nepriznáva úspešným uchádzačom výberového konania právo byť vymenovaný, ale iba možnosť byť vymenovaný. Navyše možnosť byť prijatý sa mení na príležitosť byť prijatý až odo dňa, keď sa má obsadiť pracovné miesto, o ktorom je rozumné domnievať sa, že na neho môže byť prijatý úspešný uchádzač.

   (pozri body 76 – 78)

   Odkaz:

   Súdny dvor: rozsudok z 21. februára 2008, Komisia/Girardot, C‑348/06 P, EU:C:2008:107, bod 54

   Súd prvého stupňa: rozsudky z 5. decembra 2000, Gooch/Komisia, T‑197/99, EU:T:2000:282, bod 71, a z 11. júla 2007, Centeno Mediavilla a i./Komisia, T‑58/05, EU:T:2007:218, bod 52

   Súd pre verejnú službu: rozsudky z 13. septembra 2011, AA/Komisia, F‑101/09, EU:F:2011:133, body 44 a 85; z 11. júla 2013, CC/Parlament, F‑9/12, EU:F:2013:116, body 114 až 116 a tam citovaná judikatúra, a z 15. októbra 2014, De Bruin/Parlament, F‑15/14, EU:F:2014:236, bod 53

3.  Hoci v oblasti mimozmluvnej zodpovednosti samotné zrušenie protiprávneho aktu môže predstavovať primeranú a v zásade dostatočnú náhradu celej nemajetkovej ujmy, ktorú tento akt mohol spôsobiť, neplatí to vtedy, keď žalobca preukáže, že mu vznikla nemajetková ujma, ktorú možno oddeliť od protiprávnosti odôvodňujúcej zrušenie a ktorá nemôže byť v plnom rozsahu napravená týmto zrušením.

   V tejto súvislosti platí, že ak nedôjde k zrušeniu všetkých výsledkov verejného výberového konania, je pre administratívu nemožné znovu vytvoriť podmienky, za akých malo byť výberové konanie zorganizované, aby boli garantované rovnosť zaobchádzania so všetkými uchádzačmi a objektivita hodnotenia. Zorganizovanie novej individuálnej ústnej skúšky nie je teda samo osebe nevyhnutne spôsobilé nahradiť určitú nemajetkovú ujmu, ktorú mal utrpieť žalobca kvôli tomu, že nemal možnosť zúčastniť sa pôvodnej ústnej skúšky za riadnych podmienok stanovených služobným poriadkom.

   (pozri body 80 – 82)

   Odkaz:

   Súd prvého stupňa: rozsudky zo 6. júna 2006, Girardot/Komisia, T‑10/02, EU:T:2006:148, bod 131, a z 19. novembra 2009, Michail/Komisia, T‑49/08 P, EU:T:2009:456, bod 88