Vec C‑449/14 P

DTS Distribuidora de Televisión Digital SA

proti

Európskej komisii

„Odvolanie – Štátna pomoc – Schéma pomoci v prospech prevádzkovateľa verejnoprávneho rozhlasového vysielania – Záväzky služby vo verejnom záujme – Započítanie – Článok 106 ods. 2 ZFEÚ – Rozhodnutie, ktorým sa schéma pomoci vyhlasuje za zlučiteľnú s vnútorným trhom – Zmena spôsobu financovania – Daňové opatrenia – Daň uložená prevádzkovateľom plateného televízneho vysielania – Rozhodnutie, ktorým sa zmenená schéma pomoci vyhlasuje za zlučiteľnú s vnútorným trhom – Zohľadnenie spôsobu financovania – Existencia záväzného vzťahu určenia medzi daňou a schémou pomoci – Priamy vplyv príjmu z dane na výšku pomoci – Kompenzácia čistých nákladov na poskytovanie služby vo verejnom záujme – Konkurenčný vzťah medzi osobou povinnou platiť daň a príjemcom pomoci – Skreslenie vnútroštátneho práva“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) z 10. novembra 2016

1. Súdne konanie–Návrh na začatie konania–Formálne náležitosti–Obmedzenie praktickými pokynmi Súdneho dvora pre účastníkov konania–Orientačné pokyny, ktoré nie sú právne záväzné

   (Praktické pokyny Súdneho dvora pre účastníkov konania, odôvodnenia 1 a 3 a bod 20)

2. Odvolanie–Dôvody–Jednoduché zopakovanie dôvodov a tvrdení predložených Všeobecnému súdu–Neprípustnosť–Spochybnenie výkladu alebo uplatňovania práva Únie Všeobecným súdom–Prípustnosť

   [Článok 256 ods. 1 druhý pododsek ZFEÚ; Štatút Súdneho dvora, článok 58 prvý odsek; Rokovací poriadok Súdneho dvora, článok 168 ods. 1 písm. d)]

3. Odvolanie–Dôvody–Nesprávne posúdenie skutkového stavu a dôkazných prostriedkov–Preskúmanie posúdenia dôkazov Súdnym dvorom–Vylúčenie okrem prípadov skreslenia

   (Článok 256 ZFEÚ; Štatút Súdneho dvora, článok 58 prvý odsek)

4. Pomoc poskytovaná štátmi–Ustanovenia Zmluvy–Pôsobnosť–Dane–Vylúčenie s výnimkou daní financujúcich pomoc–Daň uložená konkurentom príjemcu pomoci, ktorou sa čiastočne financuje pomoc na plnenie úlohy služby vo verejnom záujme, ktorá však nie je uložená príjemcovi pomoci–Dôkaz záväzného vzťahu určenia medzi daňou a financovaním dotknutej pomoci–Neexistencia

   (Články 107 a 108 ZFEÚ)

5. Odvolanie–Vzájomné odvolanie–Predmet–Potreba odvolávať sa na iné odvolacie dôvody než tie, ktoré boli uvedené vo vyjadrení k hlavnému odvolaniu

   (Rokovací poriadok Súdneho dvora, článok 178 ods. 3 druhá veta)

6. Súdne konanie–Vedľajšie účastníctvo–Dôvody odlišné od dôvodov uvádzaných hlavným účastníkom konania–Prípustnosť–Podmienka–Súvislosť s predmetom konania

   [Štatút Súdneho dvora, článok 40; Rokovací poriadok Súdneho dvora, článok 129 a článok 132 ods. 2 písm. b)]

1.  Praktické pokyny pre účastníkov konania v konaniach pred Súdnym dvorom sú orientačné a nie sú právne záväzné. Ako totiž vyplýva z odôvodnení 1 až 3 týchto pokynov, boli prijaté s cieľom doplniť a objasniť pravidlá uplatniteľné v konaní pred Súdnym dvorom, a to v záujme riadneho výkonu spravodlivosti, pričom ich cieľom nie je nahradiť príslušné ustanovenia Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

   Zo znenia bodu 20 týchto praktických pokynov, podľa ktorého „odvolan[ie], ktoré by s výnimkou mimoriadnych okolností nemal[o] prekročiť 25 strán“, pritom jasne vyplýva, že toto odôvodnenie nestanovuje absolútne obmedzenie počtu strán, ktorým by sa podmieňovala prípustnosť takého odvolania, ale poskytuje účastníkom konania v tejto súvislosti len odporúčanie.

   Z uvedeného vyplýva, že odvolanie nemožno zamietnuť ako neprípustné len z toho dôvodu, že prekračuje určitý počet strán.

   (pozri body 24 – 26)

2.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri body 27 – 29)

3.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri body 43 – 45, 49)

4.  Dane nepatria do pôsobnosti ustanovení Zmluvy týkajúcich sa štátnej pomoci okrem prípadu, keď sú takým spôsobom financovania opatrenia pomoci, že tvoria neoddeliteľnú súčasť tohto opatrenia.

   Na to, aby bolo možné daň považovať za neoddeliteľnú súčasť opatrenia pomoci, musí medzi daňou a pomocou podľa vnútroštátnej úpravy nevyhnutne existovať záväzný vzťah určenia v tom zmysle, že výnos dane je povinne určený na financovanie pomoci a priamo ovplyvňuje výšku pomoci a v dôsledku toho ovplyvňuje posúdenie zlučiteľnosti tejto pomoci s vnútorným trhom.

   V rámci daňových opatrení, ktorými sa čiastočne financuje pomoc, ktoré sú uložené konkurentom príjemcu pomoci, na poskytovanie služby vo verejnom záujme, ale nie sú uložené tomuto príjemcovi pomoci, nepredstavujú tieto daňové opatrenia neoddeliteľnú súčasť uvedenej pomoci vtedy, ak výška pomoci sa určí podľa čistých nákladov na poskytovanie služby vo verejnom záujme, ak príjmy z daní prekročia náklady na poskytovanie služby vo verejnom záujme, zostatok sa prevedie do rezervného fondu alebo do štátneho rozpočtu a ak uvedené príjmy nepostačujú na pokrytie nákladov, členský štát je povinný pokryť rozdiel.

   Keďže príjem z uvedených daňových opatrení nemá žiadny priamy vplyv na výšku poskytovanej pomoci, jej pridelenie ani výška nezávisia od tohto príjmu a tento príjem nie je nevyhnutne určený na financovanie tejto pomoci, keďže časť tohto príjmu môže byť pridelená na iné účely, nemožno dospieť k záveru, že medzi týmito daňovými opatreniami a predmetnou pomocou existuje záväzný vzťah určenia.

   Okrem toho priamym dôsledkom prípadnej nepoužiteľnosti dotknutých daňových opatrení z dôvodu ich možnej nezlučiteľnosti s právom Únie nie je spochybnenie pomoci, pretože členský štát je povinný pokryť rozdiel medzi finančnými prostriedkami, ktorými disponuje príjemca pomoci, a celkovými nákladmi tohto príjemcu na plnenie jej záväzkov v oblasti služby vo verejnom záujme.

   Okrem toho okolnosť, podľa ktorej povinnosť platiť túto daň predstavuje pre iné spoločnosti preto dodatočné konkurenčné nevýhody na trhoch, na ktorých súťažia s príjemcom pomoci, lebo samotný tento príjemca túto daň neplatí, nestačí na preukázanie, že daň tvorí neoddeliteľnú súčasť pomoci. Otázka, či daň je neoddeliteľnou súčasťou pomoci financovanej z tejto dane, totiž nezávisí od existencie konkurenčného vzťahu medzi osobou s daňovou povinnosťou a príjemcom pomoci financovanej z uvedenej dane, ale len od existencie záväzného vzťahu určenia medzi uvedenou daňou a dotknutou pomocou podľa relevantnej vnútroštátnej úpravy.

   V prípade opačného rozhodnutia by to znamenalo, že akákoľvek daň vyberaná odvetvovo a dotýkajúca sa hospodárskych subjektov, ktoré súťažia s príjemcom pomoci, ktorý je prostredníctvom tohto poplatku financovaný, by sa musela preskúmať z hľadiska článkov 107 a 108 ZFEÚ.

   (pozri body 65, 68 – 72, 77, 79 – 81, 83)

5.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri body 108, 110)

6.  Subjekt, ktorému Súdny dvor podľa článku 40 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie povolil vstup do konania v pozícii vedľajšieho účastníka konania, nemôže meniť predmet sporu, ako je opísaný v návrhoch a dôvodoch hlavných účastníkov konania. Z toho vyplýva, že prípustné sú len tie tvrdenia vedľajšieho účastníka konania, ktoré patria do rámca vymedzeného týmito návrhmi a dôvodmi.

   Navyše hoci podľa článku 132 ods. 2 písm. b) rokovacieho poriadku Súdneho dvora vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania musí obsahovať dôvody a tvrdenia vedľajšieho účastníka konania, neznamená to, že vedľajší účastník konania môže uplatňovať nové dôvody, ktoré sú odlišné od dôvodov uplatnených žalobkyňou. Toto ustanovenie totiž spadá do rámca obmedzení stanovených postupom vedľajšieho účastníctva a treba ho vykladať s prihliadnutím na článok 129 uvedeného rokovacieho poriadku, podľa ktorého predmetom vedľajšieho účastníctva môže byť iba úplná alebo čiastočná podpora návrhov jedného z účastníkov konania, pričom táto podpora má vo vzťahu k hlavnému konaniu vedľajšiu povahu a vedľajší účastník konania musí prijať spor v stave, v akom sa nachádza v čase jeho vstupu do konania.

   (pozri body 114, 121)