ROZSUDOK SÚDU PRE VEREJNÚ SLUŽBU
EURÓPSKEJ ÚNIE (tretia komora)

z 26. marca 2014

Vec F‑8/13

CP

proti

Európskemu parlamentu

„Verejná služba – Úradník – Vedúci útvaru – Skúšobná doba – Nepotvrdenie vo funkcii vedúceho útvaru – Zmena miesta pridelenia na inú funkciu, ako je riadiaca funkcia – Vnútorné pravidlá Parlamentu“

Predmet:      Žaloba podaná podľa článku 270 ZFEÚ, uplatniteľného na Zmluvu ESAE na základe jej článku 106a, v ktorej CP navrhuje na jednej strane zrušenie rozhodnutia z 23. marca 2012, ktorým ho Európsky parlament nepotvrdil v jeho funkcii vedúceho útvaru, ako aj na druhej strane náhradu ujmy spôsobenej protiprávnosťou tohto rozhodnutia

Rozhodnutie:      Rozhodnutie z 23. marca 2012, ktorým Európsky parlament nepotvrdil CP v jeho funkcii vedúceho útvaru a preložil ho s jeho pracovným miestom na generálne riaditeľstvo „Vnútorné politiky Únie“ sa zrušuje. V zostávajúcej časti sa žaloba zamieta. Európsky parlament znáša svoje vlastné trovy konania a je povinný nahradiť trovy konania, ktoré vznikli CP.

Abstrakt

1.      Žaloby úradníkov – Žaloba proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti – Následok – Predloženie napadnutého aktu súdu – Podmienka – Odôvodnenie rozhodnutia o zamietnutí, ktoré sa musí zhodovať s napadnutým aktom

(Služobný poriadok úradníkov, články 90 a 91)

2.      Úradníci – Organizácia služieb – Prideľovanie zamestnancov – Zmena miesta pridelenia – Voľná úvaha administratívy – Hranice – Záujem služby – Zmena miesta pridelenia vedúceho útvaru, ktorého výkony boli neuspokojivé, na inú funkciu, ako je riadiaca funkcia – Prípustnosť

(Služobný poriadok úradníkov, článok 7 ods. 1 a článok 51)

3.      Úradníci – Voľné pracovné miesto – Obsadenie prostredníctvom preloženia – Skúšobná doba – Zostavenie akčného programu v prípade ťažkostí úradníka – Povinnosť účasti dotknutej osoby na vypracovaní programu – Povinnosť administratívy pri výskyte ťažkostí konať rýchlo

(Služobný poriadok úradníkov, články 21 a 21a; interná právna úprava Európskeho parlamentu týkajúca sa potvrdenia vedúceho útvaru, riaditeľa a generálneho riaditeľa vo funkciách)

4.      Úradníci – Voľné pracovné miesto – Obsadenie prostredníctvom preloženia – Skúšobná doba – Stanovenie cieľov, ktoré treba dosiahnuť na začiatku hodnoteného obdobia – Nedodržanie povinnosti – Dôsledok – Napadnutie hodnotenia

(Služobný poriadok úradníkov, článok 43; interná právna úprava Európskeho parlamentu týkajúca sa potvrdenia vedúceho útvaru, riaditeľa a generálneho riaditeľa vo funkciách)

5.      Úradníci – Zásady – Právo na obhajobu – Povinnosť vypočuť dotknutú osobu pred prijatím aktu, ktorý jej spôsobuje ujmu – Rozsah – Uplatnenie na opatrenia o zmene miesta pridelenia

(Charta základných práv Európskej únie, článok 41 ods. 2)

6.      Úradníci – Organizácia služieb – Prideľovanie zamestnancov – Zmena miesta pridelenia – Voľná úvaha administratívy – Povinnosť starostlivosti prislúchajúca administratíve – Zohľadnenie záujmov dotknutého zamestnanca – Súdne preskúmanie – Obmedzenia

(Služobný poriadok úradníkov, článok 7 ods. 1)

1.      Dôsledkom návrhov na neplatnosť, ktoré formálne smerujú proti zamietnutiu sťažnosti je, že Súdu pre verejnú službu je predložený akt, proti ktorému bola podaná sťažnosť, pokiaľ tieto návrhy ako také nemajú samostatný obsah.

Vzhľadom na samotný účel konania pred podaním žaloby, ktorým je umožniť administratíve preskúmať svoje rozhodnutie, sa však toto konanie vyznačuje vývojom, takže v systéme opravných prostriedkov stanovenom v článkoch 90 a 91 služobného poriadku môže administratíva pri zamietnutí sťažnosti zároveň zmeniť dôvody, na základe ktorých prijala napadnutý akt. Keď však odôvodnenie nachádzajúce sa v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti iba reaguje na túto sťažnosť, preskúmava sa v skutočnosti zákonnosť pôvodného aktu spôsobujúceho ujmu a to so zreteľom na dôvody obsiahnuté v rozhodnutí o zamietnutí sťažnosti.

(pozri body 18 a 21)

Odkaz:

Súdny dvor: 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87, bod 8

Súd prvého stupňa: 6. apríla 2006, Camόs Grau/Komisia, T‑309/03, bod 43

Všeobecný súd Európskej únie: 9. decembra 2009, Komisia/Birkhoff, T‑377/08 P, body 55 až 60

Súd pre verejnú službu: 15. decembra 2010, Angulo Sánchez/Rada, F‑67/09, bod 70; 28. marca 2012, BD/Komisia, F‑36/11, bod 47

2.      Menovací orgán vyvodzuje priamo z článku 7 ods. 1 služobného poriadku právomoc zmeniť miesto pridelenia úradníkov v záujme služby, bez toho, aby táto právomoc podliehala prijatiu vykonávacích pravidiel, a bolo by v rozpore s týmto záujmom ponechať na riadiacom pracovnom mieste úradníka, ktorý podľa predpokladov nepreukázal vhodné schopnosti na jeho obsadenie.

Uvedený orgán sa preto môže oprieť priamo o článok 7 ods. 1 služobného poriadku pri zmene miesta pridelenia na inú funkciu, ako je riadiaca funkcia u vedúceho útvaru, ktorého výkony boli neuspokojivé.

Okrem toho, článok 51 služobného poriadku nemôže spochybniť to, čo bolo uvedené. Tento článok sa totiž týka osobitnej situácie úradníka, ktorý na základe niekoľkých po sebe idúcich hodnotiacich správ preukazuje odbornú nespôsobilosť, a z tohto dôvodu mu hrozí prepustenie, preradenie do nižšej platovej triedy alebo zaradenie do nižšej funkčnej skupiny so zachovaním alebo bez zachovania platovej triedy. Tento článok sa tak vzťahuje na inú situáciu než je situácia vedúceho útvaru, ktorému nehrozí žiadne z týchto opatrení pre prípad nespôsobilosti.

(pozri body 31 – 33)

3.      Vnútorné predpisy inštitúcie, podľa ktorých hodnotitelia a úradník v skúšobnej dobe zostavia počas pohovoru akčný program, treba vykladať s prihliadnutím na hierarchický princíp, ktorého význam spresňujú články 21 a 21a služobného poriadku a na základe ktorého má nadriadený zvyčajne právomoc presadiť svoju vôľu proti vôli svojich podriadených. V prípade nezhody prináleží rozhodnutie o obsahu akčného programu rovnako konečnému hodnotiteľovi. Účasť dotknutého úradníka na vypracovaní akčného programu je však odôvodnená tým, že je nevyhnutné, aby tento program vhodne zohľadňoval jeho ťažkosti a zodpovedal jeho potrebám. Akčný program by teda nemohol plniť svoju úlohu, ak by uvedenému úradníkovi nebolo umožnené, aby sa zúčastnil na jeho prijatí. Ak takéto vnútorné predpisy nestanovujú len to, že dotknutý úradník je vypočutý, ale spájajú ho pri vypracovaní akčného programu s hodnotiteľmi, treba to považovať za podstatné. Táto formálna požiadavka nie je splnená, ak je akčný program zostavený hodnotiteľmi a až po tom, čo o ňom títo hodnotitelia rozhodnú, je iba oznámený úradníkovi.

Navyše, hoci vnútorné predpisy stanovujú, že konanie vedúce k zostaveniu akčného programu možno začať kedykoľvek, vyplýva z nich, že tento program nemožno zostaviť na poslednú chvíľu. Tieto pravidlá totiž uvádzajú, že konanie vedúce k zostaveniu akčného programu počas skúšobnej doby musí začať bezodkladne v prípade ťažkostí a trvať počas zostávajúcich mesiacov a že menovací orgán musí byť pravidelne informovaný o vývoji situácie, pričom cieľom je očividne zabezpečiť potrebný účinok tohto programu. Z tohto ustanovenia teda vyplýva, a to tým skôr, keď sa vykladá s prihliadnutím na povinnosť starostlivosti, že hodnotitelia musia v prípade, ak sa vyskytnú ťažkosti, konať rýchlo.

(pozri body 46 a 48)

Odkaz:

Súdny dvor: 7. mája 1991, Interhotel/Komisia, C‑291/89, bod 17; 7. mája 1991, Oliveira/Komisia, C‑304/89, bod 21

Súd prvého stupňa: 23. marca 2000, Gogos/Komisia, T‑95/98, bod 53

4.      Dôvod existencie skúšobnej doby, ktorá sa vyžaduje u nových vedúcich útvarov inštitúcie je dosť podobný tomu, ktorý odôvodňuje skúšobnú dobu u nových úradníkov. Rovnako aj hodnotenie na konci skúšobnej doby vykazuje dostatočnú podobnosť s pravidelným hodnotením uvedeným v článku 43 služobného poriadku. Aby však skúšobná doba mala zmysel, musí prebiehať za obvyklých podmienok. Navyše, keď existujú pravidlá, ktoré predpisujú stanovenie cieľov úradníkovi na začiatku hodnoteného obdobia, nedodržanie týchto pravidiel má podstatnú povahu a odôvodňuje napadnutie sporného hodnotenia.

Hoci z vnútorných predpisov inštitúcie vyplýva, že rozhodnutie o potvrdení alebo nepotvrdení v postavení vedúceho útvaru musí vyplývať z hodnotenia týkajúceho sa celej skúšobnej doby s prihliadnutím na konkrétne ciele stanovené pre toto obdobie, okolnosť, že dotknutá osoba nesplnila akčný program nemôže v žiadnom prípade odôvodniť uvedené rozhodnutie, a to aj keď bol tento program zostavený protiprávne a oneskorene.

Okrem toho, opis pracovnej náplne nemožno ako taký považovať za dokument stanovujúci ciele úradníka, pretože tieto dve kategórie dokumentov majú odlišné ciele a znaky.

(pozri body 57, 58, 65 a 75)

Odkaz:

Súd prvého stupňa: 30. novembra 1994, Correia/Komisia, T‑568/93, bod 34; 28. novembra 2007, Vounakis/Komisia, T‑214/05, bod 43

Súd pre verejnú službu: 13. decembra 2007, Sundholm/Komisia, F‑42/06, body 39 až 41; 2. júla 2009, Giannini/Komisia, F‑49/08, bod 65; 10. novembra 2009, N/Parlament, F‑71/08, body 56 až 60; 12. mája 2011, AQ/Komisia, F‑66/10, body 68 a 88

5.      Opatrenie o zmene miesta pridelenia sa neprijíma v konaní začatom proti dotknutému úradníkovi a za týchto okolností sa úradník nemôže odvolávať na povinnosť inštitúcie rešpektovať voči nemu právo na obhajobu ako také. Právo na obhajobu, ktoré je širšie, však nepochybne zahŕňa procesné právo každého na vypočutie pred prijatím akéhokoľvek individuálneho opatrenia voči nemu, ktoré by sa ho mohlo nepriaznivo dotknúť.

Právo byť vypočutý v každom konaní tejto povahy teda predstavuje základnú zásadu práva Únie zakotvenú v článku 41 Charty základných práv Európskej únie, v ustanovení, ktoré zaručuje právo na riadnu správu vecí verejných. V tejto súvislosti je cieľom Charty základných práv Európskej únie podľa štvrtého odôvodnenia jej preambuly posilniť ochranu základných práv a to zviditeľnením týchto práv. Rovnako ako Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd má aj táto charta za cieľ chrániť nie teoretické alebo zdanlivé práva, ale práva konkrétne a skutočné.

(pozri body 79 – 81)

Odkaz:

Súdny dvor: 22. novembra 2012, M., C‑277/11, body 81 až 83; 18. júla 2013, Komisia/Kadi, C‑584/10 P, C‑593/10 P a C‑595/10 P, body 98 a 99

Súd pre verejnú službu: 5. decembra 2012, Z/Súdny dvor, F‑88/09 a F‑48/10, body 144 až 147, rozhodnutie je predmetom odvolania na Všeobecnom súde Európskej únie, vec T‑88/13 P

6.      V rámci zmeny miesta pridelenia úradníka povinnosť starostlivosti ukladá orgánu, aby skutočne, úplne a podrobne preskúmal situáciu s prihliadnutím na záujem služby a záujem dotknutého úradníka, ktorý je prípadne vyjadrený v pripomienkach, ktoré úradník podáva k skutočnostiam, ktoré sú mu predložené.

V tejto súvislosti platí, že keď administratíva disponuje širokou mierou voľnej úvahy, súdne preskúmanie, hoci je obmedzené, vyžaduje, aby boli inštitúcie schopné preukázať, že napadnuté rozhodnutie bolo prijaté na základe efektívneho výkonu ich voľnej úvahy, čo predpokladá zohľadnenie všetkých relevantných skutočností a okolností situácie.

(pozri body 82 a 83)

Odkaz:

Súdny dvor: 7. septembra 2006, Španielsko/Rada, C‑310/04, bod 122; 8. júla 2010, Afton Chemical, C‑343/09, bod 34

Všeobecný súd Európskej únie: 14. novembra 2013, ICdA a i./Komisia, T‑456/11, bod 46

Súd pre verejnú službu: 11. júla 2007, Wils/Parlament, F‑105/05, bod 75; 23. októbra 2013, D’Agostino/Komisia, F‑93/12, bod 57, rozhodnutie je predmetom odvolania na Všeobecnom súde Európskej únie, vec T‑670/13 P