Vec C‑333/13

Elisabeta Dano

a

Florin Dano

proti

Jobcenter Leipzig

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sozialgericht Leipzig)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Voľný pohyb osôb — Občianstvo Únie — Rovnosť zaobchádzania — Štátni príslušníci členského štátu nevykonávajúci hospodársku činnosť, ktorí sa zdržiavajú na území iného členského štátu — Vylúčenie týchto osôb z poberania osobitných nepríspevkových peňažných dávok podľa nariadenia (ES) č. 883/2004 — Smernica 2004/38/ES — Právo na pobyt dlhší ako tri mesiace — Článok 7 ods. 1 písm. b) a článok 24 — Podmienka dostatočných zdrojov“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 11. novembra 2014

1. Sociálne zabezpečenie – Migrujúci pracovníci – Rovnosť zaobchádzania v zmysle článku 4 nariadenia č. 883/2004 – Pôsobnosť – Osobitné nepríspevkové peňažné dávky – Začlenenie

   (Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, článok 3 ods. 3 a články 4 a 70; nariadenie Rady č. 1247/92, odôvodnenia 3 a 7)

2. Sociálne zabezpečenie – Migrujúci pracovníci – Smernica 2004/38 – Dávky sociálneho zabezpečenia – Pojem – Osobitné nepríspevkové peňažné dávky uvedené v článku 70 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 – Začlenenie

   (Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, článok 70 ods. 2; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 24 ods. 2)

3. Občianstvo Únie – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Smernica 2004/38 – Zásada rovnosti zaobchádzania – Povinnosť hostiteľského členského štátu priznať právo na dávky sociálneho zabezpečenia príslušníkom iných členských štátov, ktorí nevykonávajú hospodársku činnosť – Podmienky – Pobyt na území hostiteľského členského štátu dodržiavajúci podmienky smernice – Povinnosť občana Únie, ktorý nevykonáva hospodársku činnosť, aby mal dostatočné zdroje pre seba a svojich rodinných príslušníkov

   [Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, články 4 a 70; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/83, odôvodnenie 10, článok 7 ods. 1 písm. b) a článok 24 ods. 1]

4. Prejudiciálne otázky – Právomoc Súdneho dvora – Hranice – Žiadosť o výklad Charty základných práv Európskej únie – Predmet vnútroštátneho sporu, ktorý nesúvisí s právom Únie – Nedostatok právomoci Súdneho dvora

   (Článok 6 ods. 1 ZEÚ; článok 267 ZFEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 51 ods. 1; nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, článok 70; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38)

1.  Nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, zmenené a doplnené nariadením č. 1244/2010, sa má vykladať v tom zmysle, že „osobitné nepríspevkové peňažné dávky“ v zmysle článku 3 ods. 3 a článku 70 tohto nariadenia spadajú do pôsobnosti článku 4 uvedeného nariadenia.

   Zo znenia článku 3 nariadenia č. 883/2004 totiž jasne vyplýva, že toto nariadenie sa uplatňuje na osobitné nepríspevkové peňažné dávky. Na druhej strane, hoci je nepopierateľné, že článok 70 ods. 3 uvedeného nariadenia výnimočne neumožňuje na uvedené dávky uplatniť niektoré ustanovenia tohto nariadenia, jeho článok 4 sa medzi týmito ustanoveniami nenachádza. Nakoniec z odôvodnení 3 a 7 nariadenia č. 1247/92 vyplýva, že osobitné ustanovenie, ktoré bolo zaradené do nariadenia č. 1408/71 prostredníctvom uvedeného nariadenia, charakterizuje nemožnosť vývozu osobitných nepríspevkových peňažných dávok výmenou za rovnosť zaobchádzania v štáte bydliska.

   (pozri body 49, 51 – 55, bod 1 výroku)

2.  Osobitné nepríspevkové peňažné dávky uvedené v článku 70 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, zmenené a doplnené nariadením č. 1244/2010, spadajú pod pojem „sociálna pomoc“ v zmysle článku 24 ods. 2 smernice 2004/38 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov. Tento pojem totiž odkazuje na všetky systémy pomoci zriadené verejnými orgánmi, či už na vnútroštátnej, regionálnej alebo obecnej úrovni, na ktorú má nárok osoba, ktorá nemá dostatočné zdroje na pokrytie svojich základných potrieb, ako aj potrieb svojej rodiny a ktorá sa počas svojho pobytu môže stať záťažou pre verejné financie hostiteľského členského štátu, čo môže mať dôsledky na celkovú úroveň pomoci, ktorá môže byť poskytnutá týmto štátom.

   (pozri bod 63)

3.  Článok 24 ods. 1 smernice 2004/38 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov v spojení s článkom 7 ods. 1 písm. b) tejto smernice, ako aj článok 4 nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, zmeneného a doplneného nariadením č. 1244/2010, sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia takej právnej úprave členského štátu, podľa ktorej sú štátni príslušníci iných členských štátov vylúčení z poberania určitých „osobitných nepríspevkových peňažných dávok“ v zmysle článku 70 ods. 2 nariadenia č. 883/2004, hoci tieto dávky sú zaručené štátnym príslušníkom hostiteľského členského štátu, ktorí sa nachádzajú v rovnakej situácii, ak týmto štátnym príslušníkom iných členských štátov nie je v hostiteľskom členskom štáte priznané právo na pobyt podľa smernice 2004/38.

   V súlade s článkom 24 ods. 1 smernice 2004/38 má totiž v rámci pôsobnosti Zmluvy každý občan Únie, ktorý sa na základe tejto smernice zdržiava na území hostiteľského členského štátu, právo, aby sa s ním zaobchádzalo rovnako ako so štátnymi príslušníkmi tohto členského štátu. Z toho vyplýva, že občan Únie, pokiaľ ide o prístup k uvedeným sociálnym dávkam, sa môže odvolávať na rovnosť zaobchádzania so štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu len vtedy, keď jeho pobyt na území hostiteľského členského štátu je v súlade s podmienkami smernice 2004/38. Pripustiť, že osoby, ktorým nie je priznané právo na pobyt podľa smernice 2004/38, by sa mohli dovolávať nároku na sociálne dávky za rovnakých podmienok, ako sú podmienky, ktoré sa uplatňujú na štátnych príslušníkov daného štátu, by bolo v rozpore s jedným z cieľov uvedenej smernice uvedeným v odôvodnení 10, ktorý spočíva v zabránení tomu, aby sa občania Únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, nestali neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu.

   Teda, pokiaľ ide o občanov Únie, ktorí nevykonávajú hospodársku činnosť, ktorých dĺžka pobytu v hostiteľskom členskom štáte presahuje tri mesiace, ale je kratšia ako päť rokov, treba preskúmať, či pobyt uvedených občanov je v súlade s podmienkami článku 7 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38, medzi ktoré patrí povinnosť občana Únie, ktorý nevykonáva hospodársku činnosť, mať dostatočné zdroje pre samých seba a svojich rodinných príslušníkov, pričom účelom tejto povinnosti je zabrániť tomu, aby občania Únie, ktorí nevykonávajú hospodársku činnosť, využívali systém sociálnej ochrany hostiteľského členského štátu na financovanie svojich zdrojov na živobytie. Podľa tohto ustanovenia musí členský štát mať možnosť odmietnuť priznať sociálne dávky občanom Únie, ktorí nevykonávajú hospodársku činnosť a ktorí vykonávajú svoje právo na voľný pohyb len preto, aby im bola priznaná sociálna pomoc iného členského štátu, hoci nemajú dostatočné zdroje na to, aby mohli žiadať o právo na pobyt. V tejto súvislosti je potrebné dôkladne preskúmať ekonomickú situáciu každej dotknutej osoby bez ohľadu na požadované sociálne dávky.

   Rovnaký záver treba konštatovať v prípade výkladu článku 4 nariadenia č. 883/2004, keďže „osobitné nepríspevkové peňažné dávky“ v zmysle článku 70 ods. 2 uvedeného nariadenia sa podľa odseku 4 tohto istého článku poskytujú výhradne v členskom štáte, v ktorom má daná osoba bydlisko, a podľa právnych predpisov tohto štátu.

   (pozri body 68, 69, 74, 76, 78, 80, 83, 84, bod 2 výroku)

4.  Článok 70 nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, zmeneného a doplneného nariadením č. 1244/2010, ktorý definuje pojem „osobitné nepríspevkové peňažné dávky“, nemá za cieľ stanoviť vecné podmienky existencie nároku na uvedené dávky. Zákonodarcovi každého členského štátu tak prislúcha stanoviť tieto podmienky. Preto ak uvedené podmienky nevyplývajú ani z nariadenia č. 883/2004, ani zo smernice 2004/38, ani z iných noriem sekundárneho práva Únie, členské štáty, ktoré majú právomoc upraviť podmienky poskytovania takýchto dávok, majú túto právomoc aj pri definovaní rozsahu sociálneho zabezpečenia zabezpečeného týmto druhom dávky.

   V dôsledku toho, keď členské štáty stanovujú podmienky a rozsah poskytovania osobitných nepríspevkových peňažných dávok, neuplatňujú právo Únie.

   Z toho vyplýva, že Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na otázku, či sa články 1, 20 a 51 Charty základných práv Európskej únie majú vykladať v tom zmysle, že členským štátom ukladajú povinnosť priznať občanom Únie základné nepríspevkové peňažné dávky, ktoré svojou povahou umožňujú trvalý pobyt, alebo môžu tieto štáty obmedziť toto priznanie na poskytnutie prostriedkov potrebných na návrat do štátu pôvodu.

   (pozri body 87 – 92)

Vec C‑333/13

Elisabeta Dano

a

Florin Dano

proti

Jobcenter Leipzig

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sozialgericht Leipzig)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Voľný pohyb osôb — Občianstvo Únie — Rovnosť zaobchádzania — Štátni príslušníci členského štátu nevykonávajúci hospodársku činnosť, ktorí sa zdržiavajú na území iného členského štátu — Vylúčenie týchto osôb z poberania osobitných nepríspevkových peňažných dávok podľa nariadenia (ES) č. 883/2004 — Smernica 2004/38/ES — Právo na pobyt dlhší ako tri mesiace — Článok 7 ods. 1 písm. b) a článok 24 — Podmienka dostatočných zdrojov“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 11. novembra 2014

1. Sociálne zabezpečenie — Migrujúci pracovníci — Rovnosť zaobchádzania v zmysle článku 4 nariadenia č. 883/2004 — Pôsobnosť — Osobitné nepríspevkové peňažné dávky — Začlenenie

   (Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, článok 3 ods. 3 a články 4 a 70; nariadenie Rady č. 1247/92, odôvodnenia 3 a 7)

2. Sociálne zabezpečenie — Migrujúci pracovníci — Smernica 2004/38 — Dávky sociálneho zabezpečenia — Pojem — Osobitné nepríspevkové peňažné dávky uvedené v článku 70 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 — Začlenenie

   (Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, článok 70 ods. 2; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 24 ods. 2)

3. Občianstvo Únie — Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov — Smernica 2004/38 — Zásada rovnosti zaobchádzania — Povinnosť hostiteľského členského štátu priznať právo na dávky sociálneho zabezpečenia príslušníkom iných členských štátov, ktorí nevykonávajú hospodársku činnosť — Podmienky — Pobyt na území hostiteľského členského štátu dodržiavajúci podmienky smernice — Povinnosť občana Únie, ktorý nevykonáva hospodársku činnosť, aby mal dostatočné zdroje pre seba a svojich rodinných príslušníkov

   [Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, články 4 a 70; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/83, odôvodnenie 10, článok 7 ods. 1 písm. b) a článok 24 ods. 1]

4. Prejudiciálne otázky — Právomoc Súdneho dvora — Hranice — Žiadosť o výklad Charty základných práv Európskej únie — Predmet vnútroštátneho sporu, ktorý nesúvisí s právom Únie — Nedostatok právomoci Súdneho dvora

   (Článok 6 ods. 1 ZEÚ; článok 267 ZFEÚ; Charta základných práv Európskej únie, článok 51 ods. 1; nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, článok 70; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38)

1.  Nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, zmenené a doplnené nariadením č. 1244/2010, sa má vykladať v tom zmysle, že „osobitné nepríspevkové peňažné dávky“ v zmysle článku 3 ods. 3 a článku 70 tohto nariadenia spadajú do pôsobnosti článku 4 uvedeného nariadenia.

   Zo znenia článku 3 nariadenia č. 883/2004 totiž jasne vyplýva, že toto nariadenie sa uplatňuje na osobitné nepríspevkové peňažné dávky. Na druhej strane, hoci je nepopierateľné, že článok 70 ods. 3 uvedeného nariadenia výnimočne neumožňuje na uvedené dávky uplatniť niektoré ustanovenia tohto nariadenia, jeho článok 4 sa medzi týmito ustanoveniami nenachádza. Nakoniec z odôvodnení 3 a 7 nariadenia č. 1247/92 vyplýva, že osobitné ustanovenie, ktoré bolo zaradené do nariadenia č. 1408/71 prostredníctvom uvedeného nariadenia, charakterizuje nemožnosť vývozu osobitných nepríspevkových peňažných dávok výmenou za rovnosť zaobchádzania v štáte bydliska.

   (pozri body 49, 51 – 55, bod 1 výroku)

2.  Osobitné nepríspevkové peňažné dávky uvedené v článku 70 ods. 2 nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, zmenené a doplnené nariadením č. 1244/2010, spadajú pod pojem „sociálna pomoc“ v zmysle článku 24 ods. 2 smernice 2004/38 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov. Tento pojem totiž odkazuje na všetky systémy pomoci zriadené verejnými orgánmi, či už na vnútroštátnej, regionálnej alebo obecnej úrovni, na ktorú má nárok osoba, ktorá nemá dostatočné zdroje na pokrytie svojich základných potrieb, ako aj potrieb svojej rodiny a ktorá sa počas svojho pobytu môže stať záťažou pre verejné financie hostiteľského členského štátu, čo môže mať dôsledky na celkovú úroveň pomoci, ktorá môže byť poskytnutá týmto štátom.

   (pozri bod 63)

3.  Článok 24 ods. 1 smernice 2004/38 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov v spojení s článkom 7 ods. 1 písm. b) tejto smernice, ako aj článok 4 nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, zmeneného a doplneného nariadením č. 1244/2010, sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia takej právnej úprave členského štátu, podľa ktorej sú štátni príslušníci iných členských štátov vylúčení z poberania určitých „osobitných nepríspevkových peňažných dávok“ v zmysle článku 70 ods. 2 nariadenia č. 883/2004, hoci tieto dávky sú zaručené štátnym príslušníkom hostiteľského členského štátu, ktorí sa nachádzajú v rovnakej situácii, ak týmto štátnym príslušníkom iných členských štátov nie je v hostiteľskom členskom štáte priznané právo na pobyt podľa smernice 2004/38.

   V súlade s článkom 24 ods. 1 smernice 2004/38 má totiž v rámci pôsobnosti Zmluvy každý občan Únie, ktorý sa na základe tejto smernice zdržiava na území hostiteľského členského štátu, právo, aby sa s ním zaobchádzalo rovnako ako so štátnymi príslušníkmi tohto členského štátu. Z toho vyplýva, že občan Únie, pokiaľ ide o prístup k uvedeným sociálnym dávkam, sa môže odvolávať na rovnosť zaobchádzania so štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu len vtedy, keď jeho pobyt na území hostiteľského členského štátu je v súlade s podmienkami smernice 2004/38. Pripustiť, že osoby, ktorým nie je priznané právo na pobyt podľa smernice 2004/38, by sa mohli dovolávať nároku na sociálne dávky za rovnakých podmienok, ako sú podmienky, ktoré sa uplatňujú na štátnych príslušníkov daného štátu, by bolo v rozpore s jedným z cieľov uvedenej smernice uvedeným v odôvodnení 10, ktorý spočíva v zabránení tomu, aby sa občania Únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, nestali neprimeranou záťažou pre systém sociálnej pomoci hostiteľského členského štátu.

   Teda, pokiaľ ide o občanov Únie, ktorí nevykonávajú hospodársku činnosť, ktorých dĺžka pobytu v hostiteľskom členskom štáte presahuje tri mesiace, ale je kratšia ako päť rokov, treba preskúmať, či pobyt uvedených občanov je v súlade s podmienkami článku 7 ods. 1 písm. b) smernice 2004/38, medzi ktoré patrí povinnosť občana Únie, ktorý nevykonáva hospodársku činnosť, mať dostatočné zdroje pre samých seba a svojich rodinných príslušníkov, pričom účelom tejto povinnosti je zabrániť tomu, aby občania Únie, ktorí nevykonávajú hospodársku činnosť, využívali systém sociálnej ochrany hostiteľského členského štátu na financovanie svojich zdrojov na živobytie. Podľa tohto ustanovenia musí členský štát mať možnosť odmietnuť priznať sociálne dávky občanom Únie, ktorí nevykonávajú hospodársku činnosť a ktorí vykonávajú svoje právo na voľný pohyb len preto, aby im bola priznaná sociálna pomoc iného členského štátu, hoci nemajú dostatočné zdroje na to, aby mohli žiadať o právo na pobyt. V tejto súvislosti je potrebné dôkladne preskúmať ekonomickú situáciu každej dotknutej osoby bez ohľadu na požadované sociálne dávky.

   Rovnaký záver treba konštatovať v prípade výkladu článku 4 nariadenia č. 883/2004, keďže „osobitné nepríspevkové peňažné dávky“ v zmysle článku 70 ods. 2 uvedeného nariadenia sa podľa odseku 4 tohto istého článku poskytujú výhradne v členskom štáte, v ktorom má daná osoba bydlisko, a podľa právnych predpisov tohto štátu.

   (pozri body 68, 69, 74, 76, 78, 80, 83, 84, bod 2 výroku)

4.  Článok 70 nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, zmeneného a doplneného nariadením č. 1244/2010, ktorý definuje pojem „osobitné nepríspevkové peňažné dávky“, nemá za cieľ stanoviť vecné podmienky existencie nároku na uvedené dávky. Zákonodarcovi každého členského štátu tak prislúcha stanoviť tieto podmienky. Preto ak uvedené podmienky nevyplývajú ani z nariadenia č. 883/2004, ani zo smernice 2004/38, ani z iných noriem sekundárneho práva Únie, členské štáty, ktoré majú právomoc upraviť podmienky poskytovania takýchto dávok, majú túto právomoc aj pri definovaní rozsahu sociálneho zabezpečenia zabezpečeného týmto druhom dávky.

   V dôsledku toho, keď členské štáty stanovujú podmienky a rozsah poskytovania osobitných nepríspevkových peňažných dávok, neuplatňujú právo Únie.

   Z toho vyplýva, že Súdny dvor nemá právomoc odpovedať na otázku, či sa články 1, 20 a 51 Charty základných práv Európskej únie majú vykladať v tom zmysle, že členským štátom ukladajú povinnosť priznať občanom Únie základné nepríspevkové peňažné dávky, ktoré svojou povahou umožňujú trvalý pobyt, alebo môžu tieto štáty obmedziť toto priznanie na poskytnutie prostriedkov potrebných na návrat do štátu pôvodu.

   (pozri body 87 – 92)