Spojené veci C‑39/13 až C‑41/13

Inspecteur van de Belastingdienst/Noord/kantoor Groningen a i.

proti

SCA Group Holding BV a i.

(návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podal Gerechtshof Amsterdam)

„Sloboda usadiť sa — Daň z príjmov právnických osôb — Jediná daňová jednotka medzi spoločnosťami rovnakej skupiny — Žiadosť — Dôvody zamietnutia — Umiestnenie sídla jednej alebo viacerých sprostredkujúcich spoločností alebo materskej spoločnosti v inom členskom štáte — Neexistencia stálej prevádzkarne v štáte zdanenia“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 12. júna 2014

1. Sloboda usadiť sa – Daňová právna úprava – Daň z príjmov právnických osôb – Vnútroštátna právna úprava vylučujúca možnosť využitia režimu zdaňovania skupiny pre materské spoločnosti rezidentov, ktoré vlastnia svoje dcérske spoločnosti druhého stupňa rezidentov prostredníctvom dcérskej spoločnosti nerezidenta – Neprípustnosť – Odôvodnenie – Potreba zabezpečiť koherenciu daňového režimu – Neexistencia

   (Články 49 ZFEÚ a 54 ZFEÚ)

2. Sloboda usadiť sa – Daňová právna úprava – Daň z príjmov právnických osôb – Vnútroštátna právna úprava vylučujúca možnosť využitia režimu zdaňovania skupiny pre sesterské spoločnosti rezidentov, ktoré vlastnia dcérske spoločnosti rezidentov, ktoré však majú spoločnú materskú spoločnosť nerezidenta – Neprípustnosť – Odôvodnenie – Potreba zabezpečiť koherenciu daňového režimu – Neexistencia

   (Články 49 ZFEÚ a 54 ZFEÚ)

1.  Články 49 ZFEÚ a 54 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, na základe ktorej materská spoločnosť rezident, môže vytvoriť jedinú daňovú jednotku so svojou dcérskou spoločnosťou druhého stupňa rezidentom, ak túto spoločnosť vlastní prostredníctvom jednej alebo viacerých spoločností rezidentov, ale takúto jednotku nemôže vytvoriť, ak svoju dcérsku spoločnosť druhého stupňa vlastní prostredníctvom spoločností nerezidentov, ktoré v tomto členskom štáte nemajú stálu prevádzkareň.

   Možnosť priznaná týmto právom spoločnostiam rezidentom totiž predstavuje pre dotknuté spoločnosti výhodu likvidity. Tento režim najmä umožňuje v rámci materskej spoločnosti konsolidovať zisky a straty spoločností začlenených do daňovej jednotky a zachovať daňovú neutralitu transakcií vykonávaných v rámci skupiny.

   Táto právna úprava tak vytvára rozdiel v zaobchádzaní, pokiaľ ide o možnosť vybrať si režim daňovej jednotky podľa toho, či materská spoločnosť vlastní svoje podiely nepriamo prostredníctvom dcérskej spoločnosti usadenej v tomto štáte, alebo v inom členskom štáte.

   Keďže ustanovenia tejto právnej úpravy znevýhodňujú z daňového hľadiska cezhraničné situácie v porovnaní s vnútroštátnymi situáciami, predstavujú tak obmedzenie, ktoré v zásade zakazujú ustanovenia Zmluvy o FEÚ týkajúce sa slobody usadiť sa.

   V tejto súvislosti na to, aby bolo takéto rozdielne zaobchádzanie zlučiteľné s týmito ustanoveniami, je nevyhnutné, aby sa vzťahovalo na situácie, ktoré nie sú objektívne porovnateľné, pričom porovnateľnosť cezhraničnej a vnútroštátnej situácie treba preskúmať vzhľadom na cieľ sledovaný dotknutými vnútroštátnymi ustanoveniami, alebo aby bolo toto rozdielne zaobchádzanie odôvodnené naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu.

   Pokiaľ ide o porovnateľnosť, vnútroštátna právna úprava má za cieľ v čo možno najväčšom rozsahu priblížiť podnik s viacerými prevádzkarňami skupiny tvorenej materskou spoločnosťou a jej dcérskymi spoločnosťami a dcérskymi spoločnosťami druhého stupňa prostredníctvom umožnenia daňovej konsolidácie výsledkov hospodárenia všetkých týchto spoločností. Takisto vlastnenie dcérskych spoločností druhého stupňa rezidentov prostredníctvom dcérskej spoločnosti rezidenta alebo dcérskej spoločnosti nerezidenta je tiež objektívne porovnateľné, pokiaľ v oboch prípadoch celky tvorené materskou spoločnosťou a dcérskymi spoločnosťami druhého stupňa sledujú výhody režimu daňovej jednotky.

   Navyše uvedené obmedzenie nemožno považovať za odôvodnené na základe naliehavých dôvodov všeobecného záujmu vyplývajúceho zo zachovania koherencie daňovej neutrality. Ak nevyhnutnosť zachovať koherenciu daňového systému môže odôvodniť obmedzenie výkonu základných slobôd garantovaných Zmluvou, nemožno založiť žiadny priamy vzťah medzi poskytnutím daňovej výhody spočívajúcej vo vytvorení daňovej jednotky a kompenzáciou tejto výhody vo forme určitého daňového zaťaženia.

   (pozri body 21, 24, 27 – 29, 31, 33, 40, 41, 43, bod 1 výroku)

2.  Články 49 ZFEÚ a 54 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, na základe ktorej sa režim jedinej daňovej jednotky priznáva materskej spoločnosti rezidentovi, ktorá vlastní dcérske spoločnosti rezidentov, ale je vylúčený pre sesterské spoločnosti rezidentov, ktorých spoločná materská spoločnosť nemá v tomto členskom štáte sídlo ani stálu prevádzkareň.

   Táto právna úprava totiž stanovuje rozdielne zaobchádzanie medzi materskými spoločnosťami so sídlom v tomto členskom štáte, ktoré môžu vďaka režimu jedinej daňovej jednotky najmä na účely stanovenia ich zdaniteľného zisku priamo odpočítať straty svojich stratových dcérskych spoločností od príjmov svojich ziskových dcérskych spoločností na jednej strane a materskými spoločnosťami, ktoré tiež vlastnia dcérske spoločnosti v tomto členskom štáte, ale majú svoje sídlo v inom členskom štáte a v tomto prvom členskom štáte nemajú stálu prevádzkareň, ktoré sú vylúčené z využitia režimu daňovej jednotky, a teda výhody likvidity, ktorú tento režim umožňuje, na druhej strane.

   Keďže ustanovenia uvedenej právnej úpravy tak znevýhodňujú z daňového hľadiska situácie na úrovni Spoločenstva v porovnaní s vnútroštátnymi situáciami, predstavujú obmedzenie, ktoré v zásade zakazujú ustanovenia Zmluvy týkajúce sa slobody usadiť sa.

   Čo sa týka porovnateľnosti cezhraničnej a vnútroštátnej situácie, cieľ predmetného režimu daňovej jednotky, ktorým je umožniť spoločnostiam jednej skupiny, aby sa z daňového hľadiska posudzovali ako jediný daňovník, však môžu dosiahnuť jednak skupiny, ktorých materská spoločnosť je rezidentom, a jednak skupiny, ktorých materská spoločnosť nie je rezidentom, prinajmenšom pokiaľ ide o zdanenie samotných dcérskych spoločností, ktoré sú zdaniteľné v tomto štáte. Z toho vyplýva, že rozdielne zaobchádzanie, pokiaľ ide o možnosť daňovej integrácie sesterských spoločností, teda nie je odôvodnené objektívne odlišnou situáciou.

   Pri neexistencii akéhokoľvek priameho vzťahu medzi daňovou výhodou a určitým daňovým zaťažením nie je rozdielne zaobchádzanie odôvodnené ani naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu vyplývajúceho z koherencie daňového systému v spojení s predchádzaním dvojitému zohľadneniu strát.

   (pozri body 47, 48, 50 – 54, 56, bod 2 výroku)

Spojené veci C‑39/13 až C‑41/13

Inspecteur van de Belastingdienst/Noord/kantoor Groningen a i.

proti

SCA Group Holding BV a i.

(návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podal Gerechtshof Amsterdam)

„Sloboda usadiť sa — Daň z príjmov právnických osôb — Jediná daňová jednotka medzi spoločnosťami rovnakej skupiny — Žiadosť — Dôvody zamietnutia — Umiestnenie sídla jednej alebo viacerých sprostredkujúcich spoločností alebo materskej spoločnosti v inom členskom štáte — Neexistencia stálej prevádzkarne v štáte zdanenia“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) z 12. júna 2014

1. Sloboda usadiť sa — Daňová právna úprava — Daň z príjmov právnických osôb — Vnútroštátna právna úprava vylučujúca možnosť využitia režimu zdaňovania skupiny pre materské spoločnosti rezidentov, ktoré vlastnia svoje dcérske spoločnosti druhého stupňa rezidentov prostredníctvom dcérskej spoločnosti nerezidenta — Neprípustnosť — Odôvodnenie — Potreba zabezpečiť koherenciu daňového režimu — Neexistencia

   (Články 49 ZFEÚ a 54 ZFEÚ)

2. Sloboda usadiť sa — Daňová právna úprava — Daň z príjmov právnických osôb — Vnútroštátna právna úprava vylučujúca možnosť využitia režimu zdaňovania skupiny pre sesterské spoločnosti rezidentov, ktoré vlastnia dcérske spoločnosti rezidentov, ktoré však majú spoločnú materskú spoločnosť nerezidenta — Neprípustnosť — Odôvodnenie — Potreba zabezpečiť koherenciu daňového režimu — Neexistencia

   (Články 49 ZFEÚ a 54 ZFEÚ)

1.  Články 49 ZFEÚ a 54 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, na základe ktorej materská spoločnosť rezident, môže vytvoriť jedinú daňovú jednotku so svojou dcérskou spoločnosťou druhého stupňa rezidentom, ak túto spoločnosť vlastní prostredníctvom jednej alebo viacerých spoločností rezidentov, ale takúto jednotku nemôže vytvoriť, ak svoju dcérsku spoločnosť druhého stupňa vlastní prostredníctvom spoločností nerezidentov, ktoré v tomto členskom štáte nemajú stálu prevádzkareň.

   Možnosť priznaná týmto právom spoločnostiam rezidentom totiž predstavuje pre dotknuté spoločnosti výhodu likvidity. Tento režim najmä umožňuje v rámci materskej spoločnosti konsolidovať zisky a straty spoločností začlenených do daňovej jednotky a zachovať daňovú neutralitu transakcií vykonávaných v rámci skupiny.

   Táto právna úprava tak vytvára rozdiel v zaobchádzaní, pokiaľ ide o možnosť vybrať si režim daňovej jednotky podľa toho, či materská spoločnosť vlastní svoje podiely nepriamo prostredníctvom dcérskej spoločnosti usadenej v tomto štáte, alebo v inom členskom štáte.

   Keďže ustanovenia tejto právnej úpravy znevýhodňujú z daňového hľadiska cezhraničné situácie v porovnaní s vnútroštátnymi situáciami, predstavujú tak obmedzenie, ktoré v zásade zakazujú ustanovenia Zmluvy o FEÚ týkajúce sa slobody usadiť sa.

   V tejto súvislosti na to, aby bolo takéto rozdielne zaobchádzanie zlučiteľné s týmito ustanoveniami, je nevyhnutné, aby sa vzťahovalo na situácie, ktoré nie sú objektívne porovnateľné, pričom porovnateľnosť cezhraničnej a vnútroštátnej situácie treba preskúmať vzhľadom na cieľ sledovaný dotknutými vnútroštátnymi ustanoveniami, alebo aby bolo toto rozdielne zaobchádzanie odôvodnené naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu.

   Pokiaľ ide o porovnateľnosť, vnútroštátna právna úprava má za cieľ v čo možno najväčšom rozsahu priblížiť podnik s viacerými prevádzkarňami skupiny tvorenej materskou spoločnosťou a jej dcérskymi spoločnosťami a dcérskymi spoločnosťami druhého stupňa prostredníctvom umožnenia daňovej konsolidácie výsledkov hospodárenia všetkých týchto spoločností. Takisto vlastnenie dcérskych spoločností druhého stupňa rezidentov prostredníctvom dcérskej spoločnosti rezidenta alebo dcérskej spoločnosti nerezidenta je tiež objektívne porovnateľné, pokiaľ v oboch prípadoch celky tvorené materskou spoločnosťou a dcérskymi spoločnosťami druhého stupňa sledujú výhody režimu daňovej jednotky.

   Navyše uvedené obmedzenie nemožno považovať za odôvodnené na základe naliehavých dôvodov všeobecného záujmu vyplývajúceho zo zachovania koherencie daňovej neutrality. Ak nevyhnutnosť zachovať koherenciu daňového systému môže odôvodniť obmedzenie výkonu základných slobôd garantovaných Zmluvou, nemožno založiť žiadny priamy vzťah medzi poskytnutím daňovej výhody spočívajúcej vo vytvorení daňovej jednotky a kompenzáciou tejto výhody vo forme určitého daňového zaťaženia.

   (pozri body 21, 24, 27 – 29, 31, 33, 40, 41, 43, bod 1 výroku)

2.  Články 49 ZFEÚ a 54 ZFEÚ sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, na základe ktorej sa režim jedinej daňovej jednotky priznáva materskej spoločnosti rezidentovi, ktorá vlastní dcérske spoločnosti rezidentov, ale je vylúčený pre sesterské spoločnosti rezidentov, ktorých spoločná materská spoločnosť nemá v tomto členskom štáte sídlo ani stálu prevádzkareň.

   Táto právna úprava totiž stanovuje rozdielne zaobchádzanie medzi materskými spoločnosťami so sídlom v tomto členskom štáte, ktoré môžu vďaka režimu jedinej daňovej jednotky najmä na účely stanovenia ich zdaniteľného zisku priamo odpočítať straty svojich stratových dcérskych spoločností od príjmov svojich ziskových dcérskych spoločností na jednej strane a materskými spoločnosťami, ktoré tiež vlastnia dcérske spoločnosti v tomto členskom štáte, ale majú svoje sídlo v inom členskom štáte a v tomto prvom členskom štáte nemajú stálu prevádzkareň, ktoré sú vylúčené z využitia režimu daňovej jednotky, a teda výhody likvidity, ktorú tento režim umožňuje, na druhej strane.

   Keďže ustanovenia uvedenej právnej úpravy tak znevýhodňujú z daňového hľadiska situácie na úrovni Spoločenstva v porovnaní s vnútroštátnymi situáciami, predstavujú obmedzenie, ktoré v zásade zakazujú ustanovenia Zmluvy týkajúce sa slobody usadiť sa.

   Čo sa týka porovnateľnosti cezhraničnej a vnútroštátnej situácie, cieľ predmetného režimu daňovej jednotky, ktorým je umožniť spoločnostiam jednej skupiny, aby sa z daňového hľadiska posudzovali ako jediný daňovník, však môžu dosiahnuť jednak skupiny, ktorých materská spoločnosť je rezidentom, a jednak skupiny, ktorých materská spoločnosť nie je rezidentom, prinajmenšom pokiaľ ide o zdanenie samotných dcérskych spoločností, ktoré sú zdaniteľné v tomto štáte. Z toho vyplýva, že rozdielne zaobchádzanie, pokiaľ ide o možnosť daňovej integrácie sesterských spoločností, teda nie je odôvodnené objektívne odlišnou situáciou.

   Pri neexistencii akéhokoľvek priameho vzťahu medzi daňovou výhodou a určitým daňovým zaťažením nie je rozdielne zaobchádzanie odôvodnené ani naliehavými dôvodmi všeobecného záujmu vyplývajúceho z koherencie daňového systému v spojení s predchádzaním dvojitému zohľadneniu strát.

   (pozri body 47, 48, 50 – 54, 56, bod 2 výroku)