This document is an excerpt from the EUR-Lex website
Document 62011CJ0256
Abstrakt rozsudku
Abstrakt rozsudku
1. Občianstvo Európskej únie – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Smernica 2004/38 – Oprávnené osoby – Rodinní príslušníci občana Únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích štátov – Podmienka – Občan Únie, ktorý uplatnil svoje právo na voľný pohyb
(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38, článok 2 bod 2 a článok 3 ods. 1; smernica Rady 2003/86, článok 3 ods. 3)
2. Občianstvo Európskej únie – Ustanovenia Zmluvy – Pôsobnosť – Občan Únie, ktorý nikdy neuplatnil svoje právo na voľný pohyb – Podmienka začlenenia – Uplatnenie opatrení, ktorých účinkom je zbavenie občanov Únie možnosti účinného požívania podstaty práv, ktoré im vyplývajú z postavenia občana Únie
(Články 20 ZFEÚ a 21 ZFEÚ)
3. Základné práva – Rešpektovanie súkromného a rodinného života – Odmietnutie práva na pobyt rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích štátov
(Charta základných práv Európskej únie, článok 7)
4. Občianstvo Európskej únie – Ustanovenia Zmluvy – Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov – Odmietnutie členského štátu uznať právo na pobyt rodinným príslušníkom občana Únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích štátov
(Články 20 ZFEÚ a 21 ZFEÚ)
5. Medzinárodné dohody – Dohoda o pridružení medzi EHS a Tureckom – Voľný pohyb osôb – Sloboda usadiť sa – Pravidlo standstill článku 41 ods. 1 dodatkového protokolu – Rozsah
(Dodatkový protokol k dohode o pridružení medzi EHS a Tureckom, článok 41 ods. 1)
1. Smernica 2003/86 o práve na zlúčenie rodiny a smernica 2004/38 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov sa neuplatňujú na štátnych príslušníkov tretích štátov, ktorí sa dožadujú práva na pobyt na to, aby sa mohli pripojiť k občanom Únie, ktorí sú ich rodinní príslušníci a ktorí nikdy neuplatnili svoje právo na voľný pohyb a vždy sa zdržiavali v členskom štáte, ktorého sú štátnymi príslušníkmi.
Na jednej strane sa totiž podľa článku 3 ods. 3 smernice 2003/86 táto smernica nevzťahuje na rodinných príslušníkov občana Únie. Na druhej strane zo smernice 2004/38 nevyplýva právo na vstup a pobyt v členskom štáte pre všetkých štátnych príslušníkov tretích krajín, ale len pre tých, ktorí sú v zmysle článku 2 bodu 2 tejto smernice rodinnými príslušníkmi občana Únie, ktorý uplatnil svoje právo na voľný pohyb a usadil sa v inom členskom štáte ako v členskom štáte, ktorého je štátnym príslušníkom.
(pozri body 47, 56, 58)
2. Situáciu občana Únie, ktorý neuplatnil právo na voľný pohyb, však nemožno iba na základe tejto skutočnosti považovať za výlučne vnútroštátnu situáciu. Vzhľadom na to, že postavenie občana Únie je základným postavením štátnych príslušníkov členských štátov, článok 20 ZFEÚ bráni vnútroštátnym opatreniam, ktorých účinkom je zbavenie občanov Únie možnosti účinného požívania podstaty práv, ktoré im vyplývajú z tohto postavenia.
Kritérium straty účinného požívania podstaty práv, ktoré vyplývajú z postavenia občana Únie, sa týka situácií charakteristických okolnosťou, že občan Únie by bol nútený opustiť nielen územie členského štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, ale aj Únie ako celku.
Čo sa týka práva na pobyt rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretích štátov, uvedené kritérium má teda veľmi osobitný charakter, keďže sa týka situácií, v ktorých napriek skutočnosti, že sekundárne právo týkajúce sa práva na pobyt štátnych príslušníkov tretích štátov sa neuplatní, právo na pobyt nebude výnimočne odopreté štátnemu príslušníkovi tretieho štátu, rodinnému príslušníkovi štátneho príslušníka členského štátu, aby neprišlo k porušeniu potrebného účinku občianstva Únie, ktorý požíva štátny príslušník členského štátu. Samotná skutočnosť, že sa štátnemu príslušníkovi členského štátu môže zdať vhodné, aby s ním z dôvodov hospodárskej povahy alebo na účely zachovania jednoty rodiny na území Únie mohli rodinní príslušníci, ktorí nemajú štátnu príslušnosť členského štátu, bývať na území Únie, nestačí sama osebe na stanovenie, že občan Únie bude nútený opustiť územie Únie, ak takéto právo nebude priznané.
(pozri body 61, 62, 64, 66 – 68)
3. Pokiaľ vnútroštátny súd vzhľadom na okolnosti sporu, o ktorom rozhoduje, zastáva názor, že situácia rodinných príslušníkov občana Únie, ktorí sú štátnymi príslušníkmi tretieho štátu, podlieha právu Únie, musí preskúmať, či odopretie práva na pobyt týmto osobám poruší právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života stanoveného v článku 7 Charty základných práv Európskej únie. Naopak, pokiaľ vnútroštátny súd zastáva názor, že uvedená situácia nespadá pod rozsah pôsobnosti práva Únie, musí vykonať takéto preskúmanie s ohľadom na článok 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Všetky členské štáty sú totiž zmluvnými stranami tohto dohovoru, ktorý vo svojom článku 8 upravuje právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života.
(pozri body 72, 73)
4. Právo Únie, najmä jeho ustanovenia týkajúce sa občianstva Únie, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát odoprel štátnemu príslušníkovi tretieho štátu pobyt na svojom území, keď má tento štátny príslušník záujem bývať so svojím rodinným príslušníkom, občanom Únie s bydliskom v tomto členskom štáte, ktorého je aj štátnym príslušníkom a ktorý nikdy neuplatnil svoje právo na voľný pohyb, pokiaľ takéto odopretie neznamená pre dotknutého občana Únie stratu možnosti účinného požívania podstaty práv, ktoré mu vyplývajú z postavenia občana Únie, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu.
(pozri bod 74, bod 1 výroku)
5. Článok 41 ods. 1 dodatkového protokolu k dohode o pridružení medzi EHS a Tureckom sa má vykladať v tom zmysle, že vydanie novej, prísnejšej právnej úpravy, ako bola predchádzajúca úprava, ktorá sama osebe predstavovala zmiernenie skoršej právnej úpravy týkajúcej sa podmienok výkonu slobody usadiť sa tureckých štátnych príslušníkov v čase vstupu tohto protokolu do platnosti na území dotknutého členského štátu, sa má považovať za nové obmedzenie v zmysle tohto ustanovenia.
Rozsah povinnosti „standstill“ sa totiž vzťahuje na akúkoľvek novú prekážku výkonu slobody usadiť sa, slobodného poskytovania služieb alebo voľného pohybu pracovníkov, ktorá spočíva v sťažení podmienok existujúcich k danému dátumu, a to tak, že sa treba uistiť, že sa členské štáty nevzdialili od sledovaného cieľa klauzulami standstill zmenou ustanovení, ktoré prijali v prospech uvedených slobôd tureckých štátnych príslušníkov po nadobudnutí účinnosti dodatkového protokolu alebo rozhodnutia asociačnej rady EHS – Turecko č. 1/80 na svojom území.
(pozri body 94, 101, bod 2 výroku)