Vec C-277/10

Martin Luksan

proti

Petrusovi van der Letovi

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Handelsgericht Wien)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Aproximácia právnych predpisov — Duševné vlastníctvo — Autorské právo a s ním súvisiace práva — Smernice 93/83/EHS, 2001/29/ES, 2006/115/ES a 2006/116/ES — Zmluvné rozdelenie práv na použitie filmového diela medzi hlavným režisérom a výrobcom diela — Vnútroštátna právna úprava priznávajúca tieto práva výlučne a zo zákona výrobcovi filmu — Možnosť odchýliť sa od tohto pravidla na základe dohody medzi stranami — Po sebe nasledujúce nároky na odmenu“

Abstrakt rozsudku

1. Medzinárodné dohovory – Dohovory členských štátov – Dohovory uzavreté pred pristúpením členského štátu k Únii – Dohovor, ktorý ponecháva členskému štátu možnosť prijať opatrenie nezlučiteľné s právom Únie – Povinnosť členského štátu neprijať také opatrenie – Nezlučiteľnosť vyplývajúca z vývoja práva Únie – Nemožnosť členského štátu odvolávať sa na uvedený dohovor, aby sa zbavil povinností vyplývajúcich z tohto vývoja

   (Článok 351 ZFEÚ)

2. Aproximácia právnych predpisov – Autorské právo a s ním súvisiace práva – Práva na použitie filmového diela – Práva, ktoré zo zákona prináležia hlavnému režisérovi diela (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/29, články 2 a 3, smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/115, články 2 a 3, a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/116, článok 2; smernica Rady 93/83, články 1 a 2)

3. Aproximácia právnych predpisov – Autorské právo a s ním súvisiace práva – Práva na použitie filmového diela – Možnosť členských štátov stanoviť zákonnú domnienku prevodu týchto práv na výrobcu diela – Podmienka – Vyvrátiteľná domnienka

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/29 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/115, článok 3 ods. 4 a 5)

4. Aproximácia právnych predpisov – Autorské právo a s ním súvisiace práva – Práva na použitie filmového diela – Práva, ktoré zo zákona prináležia hlavnému režisérovi diela

   [Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/29, článok 5 ods. 2 písm. b)]

5. Aproximácia právnych predpisov – Autorské právo a s ním súvisiace práva – Práva na použitie filmového diela – Nárok na primeranú kompenzáciu na základe výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie – Nemožnosť členských štátov stanoviť zákonnú domnienku prevodu týchto práv na výrobcu diela

   [Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/29, článok 5 ods. 2 písm. b)]

1.  Ustanovenie článku 351 prvého odseku ZFEÚ v súlade so zásadami medzinárodného práva spresňuje, že uplatnenie zmluvy nemá vplyv na záväzky daného členského štátu rešpektovať práva tretích štátov, ktoré vyplývajú z dohovoru prijatého pred dňom jeho pristúpenia, a dodržiavať svoje zodpovedajúce záväzky. Pokiaľ však takýto dohovor umožňuje členskému štátu prijať opatrenie, ktoré je v rozpore s právom Únie, členský štát sa musí bez toho, aby mu bola táto povinnosť uložená, zdržať prijatia takého opatrenia. Táto judikatúra sa musí mutatis mutandis uplatniť aj v prípade, ak je vzhľadom na vývoj práva Únie zrejmé, že legislatívne opatrenie prijaté členským štátom v súlade s možnosťou, ktorú poskytuje skorší medzinárodný dohovor, je v rozpore s týmto právom. V tejto situácii sa daný členský štát nemôže odvolávať na tento dohovor, aby dosiahol výnimku z povinností, ktoré vznikli neskôr než právo Únie.

   (pozri body 61 – 63)

2.  Ustanovenia článkov 1 a 2 smernice 93/83 o koordinácii určitých pravidiel týkajúcich sa autorského práva a príbuzných práv pri satelitnom vysielaní a káblovej retransmisii na jednej strane a článkov 2 a 3 smernice 2001/29 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti v spojení s článkami 2 a 3 smernice 2006/115 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva a článkom 2 smernice 2006/116 o lehote ochrany autorského práva a niektorých súvisiacich práv na druhej strane sa majú vykladať v tom zmysle, že práva na použitie filmového diela (právo na rozmnožovanie, právo na satelitné vysielanie a akékoľvek iné práva na verejné rozširovanie formou sprístupňovania) patria zo zákona, priamo a pôvodne hlavnému režisérovi. Tieto ustanovenia sa preto musia vykladať v tom zmysle, že im odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá uvedené práva priznáva zo zákona a výlučne výrobcovi daného diela.

   V tomto ohľade článok 2 smernice 93/83 a články 2 a 3 smernice 2001/29 nemožno so zreteľom na článok 1 ods. 4 zmluvy Svetovej organizácie duševného vlastníctva [o autorskom práve] vykladať v tom zmysle, že členský štát môže vo vnútroštátnej právnej úprave na základe článku 14 bis Bernského dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel odmietnuť priznať hlavnému režisérovi predmetné práva na použitie filmového diela s odvolaním sa na možnosť, ktorú mu tento článok dohovoru priznáva, pretože takýto výklad v prvom rade nerešpektuje právomoci Únie v danej oblasti, v druhom rade nie je zlučiteľný s cieľom sledovaným smernicou 2001/29 a napokon nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 17 ods. 2 Charty základných práv, ktorý zaručuje ochranu duševného vlastníctva.

   (pozri body 71, 72, bod 1 výroku)

3.  Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že členským štátom ponecháva možnosť stanoviť domnienku prevodu práv na použitie filmového diela (právo na rozmnožovanie, právo na satelitné vysielanie a akékoľvek iné práva na verejné rozširovanie formou sprístupňovania) na výrobcu filmového diela, pokiaľ táto domnienka nemá nevyvrátiteľný charakter, ktorý vylučuje možnosť hlavného režiséra uvedeného diela dohodnúť sa inak.

   (pozri bod 87, bod 2 výroku)

4.  Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že hlavnému režisérovi filmového diela ako autorovi tohto diela prislúcha zo zákona, priamo a pôvodne nárok na primeranú kompenzáciu v zmysle článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti na základe takzvanej výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie.

   (pozri bod 95, bod 3 výroku)

5.  Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že členským štátom neponecháva možnosť stanoviť domnienku prevodu nárokov na odmenu, ktoré patria hlavnému režisérovi filmového diela, či už by bola táto domnienka vyjadrená nevyvrátiteľným spôsobom alebo by sa od nej bolo možné odchýliť.

   Ustanovenia článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti ukladajú členskému štátu, ktorý vo svojom vnútroštátnom práve zaviedol výnimku pre rozmnoženinu na súkromné použitie, povinnosť dosiahnuť výsledok spočívajúci v tom, že tento členský štát musí v rámci svojich právomocí zabezpečiť účinné zaplatenie primeranej kompenzácie určenej na náhradu škody nositeľov práv, ktorým bola spôsobená ujma. Uložiť členským štátom takúto povinnosť dosiahnuť výsledok spočívajúci v zaplatení primeranej kompenzácie nositeľom práv sa pritom z hľadiska koncepcie javí ako nezlučiteľné s možnosťou tohto nositeľa vzdať sa tejto primeranej kompenzácie a tým viac s možnosťou členských štátov stanoviť takúto domnienku prevodu.

   (pozri body 106, 108, 109, bod 4 výroku)

Vec C-277/10

Martin Luksan

proti

Petrusovi van der Letovi

(návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný Handelsgericht Wien)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania — Aproximácia právnych predpisov — Duševné vlastníctvo — Autorské právo a s ním súvisiace práva — Smernice 93/83/EHS, 2001/29/ES, 2006/115/ES a 2006/116/ES — Zmluvné rozdelenie práv na použitie filmového diela medzi hlavným režisérom a výrobcom diela — Vnútroštátna právna úprava priznávajúca tieto práva výlučne a zo zákona výrobcovi filmu — Možnosť odchýliť sa od tohto pravidla na základe dohody medzi stranami — Po sebe nasledujúce nároky na odmenu“

Abstrakt rozsudku

1. Medzinárodné dohovory — Dohovory členských štátov — Dohovory uzavreté pred pristúpením členského štátu k Únii — Dohovor, ktorý ponecháva členskému štátu možnosť prijať opatrenie nezlučiteľné s právom Únie — Povinnosť členského štátu neprijať také opatrenie — Nezlučiteľnosť vyplývajúca z vývoja práva Únie — Nemožnosť členského štátu odvolávať sa na uvedený dohovor, aby sa zbavil povinností vyplývajúcich z tohto vývoja

   (Článok 351 ZFEÚ)

2. Aproximácia právnych predpisov — Autorské právo a s ním súvisiace práva — Práva na použitie filmového diela — Práva, ktoré zo zákona prináležia hlavnému režisérovi diela (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/29, články 2 a 3, smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/115, články 2 a 3, a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/116, článok 2; smernica Rady 93/83, články 1 a 2)

3. Aproximácia právnych predpisov — Autorské právo a s ním súvisiace práva — Práva na použitie filmového diela — Možnosť členských štátov stanoviť zákonnú domnienku prevodu týchto práv na výrobcu diela — Podmienka — Vyvrátiteľná domnienka

   (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/29 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/115, článok 3 ods. 4 a 5)

4. Aproximácia právnych predpisov — Autorské právo a s ním súvisiace práva — Práva na použitie filmového diela — Práva, ktoré zo zákona prináležia hlavnému režisérovi diela

   [Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/29, článok 5 ods. 2 písm. b)]

5. Aproximácia právnych predpisov — Autorské právo a s ním súvisiace práva — Práva na použitie filmového diela — Nárok na primeranú kompenzáciu na základe výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie — Nemožnosť členských štátov stanoviť zákonnú domnienku prevodu týchto práv na výrobcu diela

   [Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2001/29, článok 5 ods. 2 písm. b)]

1.  Ustanovenie článku 351 prvého odseku ZFEÚ v súlade so zásadami medzinárodného práva spresňuje, že uplatnenie zmluvy nemá vplyv na záväzky daného členského štátu rešpektovať práva tretích štátov, ktoré vyplývajú z dohovoru prijatého pred dňom jeho pristúpenia, a dodržiavať svoje zodpovedajúce záväzky. Pokiaľ však takýto dohovor umožňuje členskému štátu prijať opatrenie, ktoré je v rozpore s právom Únie, členský štát sa musí bez toho, aby mu bola táto povinnosť uložená, zdržať prijatia takého opatrenia. Táto judikatúra sa musí mutatis mutandis uplatniť aj v prípade, ak je vzhľadom na vývoj práva Únie zrejmé, že legislatívne opatrenie prijaté členským štátom v súlade s možnosťou, ktorú poskytuje skorší medzinárodný dohovor, je v rozpore s týmto právom. V tejto situácii sa daný členský štát nemôže odvolávať na tento dohovor, aby dosiahol výnimku z povinností, ktoré vznikli neskôr než právo Únie.

   (pozri body 61 – 63)

2.  Ustanovenia článkov 1 a 2 smernice 93/83 o koordinácii určitých pravidiel týkajúcich sa autorského práva a príbuzných práv pri satelitnom vysielaní a káblovej retransmisii na jednej strane a článkov 2 a 3 smernice 2001/29 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti v spojení s článkami 2 a 3 smernice 2006/115 o nájomnom práve a výpožičnom práve a o určitých právach súvisiacich s autorskými právami v oblasti duševného vlastníctva a článkom 2 smernice 2006/116 o lehote ochrany autorského práva a niektorých súvisiacich práv na druhej strane sa majú vykladať v tom zmysle, že práva na použitie filmového diela (právo na rozmnožovanie, právo na satelitné vysielanie a akékoľvek iné práva na verejné rozširovanie formou sprístupňovania) patria zo zákona, priamo a pôvodne hlavnému režisérovi. Tieto ustanovenia sa preto musia vykladať v tom zmysle, že im odporuje vnútroštátna právna úprava, ktorá uvedené práva priznáva zo zákona a výlučne výrobcovi daného diela.

   V tomto ohľade článok 2 smernice 93/83 a články 2 a 3 smernice 2001/29 nemožno so zreteľom na článok 1 ods. 4 zmluvy Svetovej organizácie duševného vlastníctva [o autorskom práve] vykladať v tom zmysle, že členský štát môže vo vnútroštátnej právnej úprave na základe článku 14 bis Bernského dohovoru o ochrane literárnych a umeleckých diel odmietnuť priznať hlavnému režisérovi predmetné práva na použitie filmového diela s odvolaním sa na možnosť, ktorú mu tento článok dohovoru priznáva, pretože takýto výklad v prvom rade nerešpektuje právomoci Únie v danej oblasti, v druhom rade nie je zlučiteľný s cieľom sledovaným smernicou 2001/29 a napokon nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 17 ods. 2 Charty základných práv, ktorý zaručuje ochranu duševného vlastníctva.

   (pozri body 71, 72, bod 1 výroku)

3.  Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že členským štátom ponecháva možnosť stanoviť domnienku prevodu práv na použitie filmového diela (právo na rozmnožovanie, právo na satelitné vysielanie a akékoľvek iné práva na verejné rozširovanie formou sprístupňovania) na výrobcu filmového diela, pokiaľ táto domnienka nemá nevyvrátiteľný charakter, ktorý vylučuje možnosť hlavného režiséra uvedeného diela dohodnúť sa inak.

   (pozri bod 87, bod 2 výroku)

4.  Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že hlavnému režisérovi filmového diela ako autorovi tohto diela prislúcha zo zákona, priamo a pôvodne nárok na primeranú kompenzáciu v zmysle článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti na základe takzvanej výnimky pre rozmnoženinu na súkromné použitie.

   (pozri bod 95, bod 3 výroku)

5.  Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že členským štátom neponecháva možnosť stanoviť domnienku prevodu nárokov na odmenu, ktoré patria hlavnému režisérovi filmového diela, či už by bola táto domnienka vyjadrená nevyvrátiteľným spôsobom alebo by sa od nej bolo možné odchýliť.

   Ustanovenia článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti ukladajú členskému štátu, ktorý vo svojom vnútroštátnom práve zaviedol výnimku pre rozmnoženinu na súkromné použitie, povinnosť dosiahnuť výsledok spočívajúci v tom, že tento členský štát musí v rámci svojich právomocí zabezpečiť účinné zaplatenie primeranej kompenzácie určenej na náhradu škody nositeľov práv, ktorým bola spôsobená ujma. Uložiť členským štátom takúto povinnosť dosiahnuť výsledok spočívajúci v zaplatení primeranej kompenzácie nositeľom práv sa pritom z hľadiska koncepcie javí ako nezlučiteľné s možnosťou tohto nositeľa vzdať sa tejto primeranej kompenzácie a tým viac s možnosťou členských štátov stanoviť takúto domnienku prevodu.

   (pozri body 106, 108, 109, bod 4 výroku)