Keywords
Summary

Keywords

1. Sociálna politika – Pracovníci mužského a ženského pohlavia – Prístup k zamestnaniu a pracovné podmienky – Rovnosť zaobchádzania – Dôkazné bremeno v prípadoch diskriminácie

(Smernica Rady 97/80, článok 4 ods. 1)

2. Sociálna politika – Pracovníci mužského a ženského pohlavia – Prístup k zamestnaniu a pracovné podmienky – Rovnosť zaobchádzania

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/73, článok 1 bod 3; smernica Rady 76/207, článok 4)

3. Sociálna politika – Pracovníci mužského a ženského pohlavia – Prístup k zamestnaniu a pracovné podmienky – Rovnosť zaobchádzania – Dôkazné bremeno v prípadoch diskriminácie

(Smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46 a 2002/58; smernica Rady 97/80)

4. Prejudiciálne otázky – Podanie návrhu na Súdny dvor – Povinnosť vnútroštátneho súdu

(Článok 267 ods. 3 ZFEÚ)

Summary

1. Článok 4 ods. 1 smernice 97/80 o dôkaznom bremene v prípadoch diskriminácie na základe pohlavia sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje právo uchádzača o odbornú prípravu, ktorý sa domnieva, že mu bol odopretý prístup k tejto príprave z dôvodu nedodržania zásady rovnosti zaobchádzania, na prístup k informáciám týkajúcim sa kvalifikácie ostatných uchádzačov o tú istú prípravu, ktoré má organizátor uvedenej prípravy, aby mohol preukázať „skutočnosti, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii“ v súlade s uvedeným ustanovením.

Nemožno však vylúčiť, že odmietnutie zo strany žalovaného poskytnúť informácie v rámci preukázania týchto skutočností by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľa sledovaného uvedenou smernicou a tým zbaviť najmä článok 4 ods. 1 tejto smernice potrebného účinku, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

(pozri body 38, 39, bod 1 výroku)

2. Článok 4 smernice 76/207 o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami, pokiaľ ide o prístup k zamestnaniu, odbornej príprave a postupu v zamestnaní a o pracovné podmienky, alebo článok 1 bod 3 smernice 2002/73, ktorý mení a dopĺňa smernicu 76/207, sa majú vykladať v tom zmysle, že nestanovujú právo uchádzača o odbornú prípravu na prístup k informáciám týkajúcim sa kvalifikácie ďalších uchádzačov o tú istú prípravu, ktoré má organizátor tejto prípravy, ak sa tento uchádzač buď domnieva, že nemal prístup k uvedenej príprave podľa rovnakých kritérií ako ďalší uchádzači a že bol obeťou diskriminácie na základe pohlavia uvedenej v tomto článku 4, alebo ak tento uchádzač tvrdí, že bol obeťou diskriminácie na základe pohlavia uvedenej v tomto článku 1 bode 3, pokiaľ ide o prístup k predmetnej odbornej príprave.

(pozri bod 48, bod 2 výroku)

3. V prípade, že by sa uchádzač o odbornú prípravu mohol dovolávať smernice 97/80 o dôkaznom bremene v prípadoch diskriminácie na základe pohlavia s cieľom získať prístup k informáciám, ktoré má organizátor tejto odbornej prípravy, týkajúcim sa kvalifikácie ostatných uchádzačov o uvedenú prípravu, toto právo na prístup môže byť dotknuté právnymi pravidlami Únie v oblasti dôvernosti zaobchádzania.

Preto vnútroštátne súdy alebo iné príslušné orgány musia pri posudzovaní, či by odmietnutie zo strany žalovaného poskytnúť informácie v rámci preukázania skutočností nasvedčujúcich tomu, že došlo k diskriminácii, mohlo ohroziť dosiahnutie cieľa sledovaného smernicou 97/80 a tým zbaviť najmä článok 4 ods. 1 tejto smernice potrebného účinku, zohľadniť pravidlá v oblasti dôvernosti zaobchádzania vyplývajúce z právnych aktov Únie, ako sú smernica 95/46 o ochrane fyzických osôb pri spracovaní osobných údajov a voľnom pohybe týchto údajov a smernica 2002/58, týkajúca sa spracovávania osobných údajov a ochrany súkromia v sektore elektronických komunikácií (smernica o súkromí a elektronických komunikáciách). Ochranu osobných údajov upravuje tiež článok 8 Charty základných práv Európskej únie.

(pozri body 54 – 56, bod 3 výroku)

4. Povinnosť stanovená v článku 267 treťom odseku ZFEÚ nerozlišuje podľa toho, či v dotknutom členskom štáte existuje právny systém založený na zásade prejednania, alebo právny systém založený na zásade vyhľadávania.

Článok 267 ZFEÚ poskytuje vnútroštátnym súdom možnosť a v prípade potreby im stanovuje povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania, keď súd, či už z vlastného podnetu alebo na návrh účastníkov konania, konštatuje, že podstata sporu obsahuje otázku, ktorú treba vyriešiť, spadajúcu pod prvý odsek tohto článku. Z toho vyplýva, že vnútroštátne súdy majú čo najširšiu možnosť obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa domnievajú, že konanie, ktoré pred nimi prebieha, obsahuje otázky týkajúce sa výkladu alebo posúdenia platnosti ustanovení práva Únie vyžadujúceho si rozhodnutie z ich strany.

Okrem toho návrh na začatie prejudiciálneho konania spočíva na dialógu medzi súdmi a jeho začiatok závisí výlučne od toho, ako vnútroštátny súd posúdi relevantnosť a potrebu takéhoto návrhu. Vnútroštátnemu súdu prináleží posúdiť, či je výklad právneho pravidla Únie potrebný na umožnenie rozhodnutia o spore, ktorý mu bol predložený, a vzhľadom na mechanizmus konania stanovený v článku 267 ZFEÚ je vecou toho istého súdu rozhodnúť o tom, akým spôsobom sa majú tieto otázky naformulovať. Hoci uvedený súd môže vyzvať účastníkov sporu, o ktorom rozhoduje, na navrhnutie formulácií spôsobilých vytvoriť znenie prejudiciálnych otázok, nemení to nič na tom, že v konečnom dôsledku iba jemu prináleží rozhodnúť o ich forme, ako aj obsahu.

(pozri body 61, 63 – 66, bod 4 výroku)