Keywords
Summary

Keywords

1. Prejudiciálne otázky – Právomoc Súdneho dvora – Akt prijatý na základe hlavy IV tretej časti Zmluvy o ES – Podanie návrhu zo strany súdu, ktorého rozhodnutia možno napadnúť opravným prostriedkom podľa vnútroštátneho práva – Podanie návrhu v prechodnom období, ktoré prechádzalo nadobudnutiu platnosti Lisabonskej zmluvy – Zahrnutie

(Článok 267 ZFEÚ)

2. Prejudiciálne otázky – Podanie návrhu na Súdny dvor – Potreba prejudiciálneho rozhodnutia na účely vydania rozhodnutia vnútroštátneho súdu – Pojem

(Článok 267 ods. 2 ZFEÚ)

3. Prejudiciálne otázky – Podanie návrhu na Súdny dvor – Vnútroštátny súd v zmysle článku 267 ZFEÚ – Pojem – Súd, ktorý koná v rámci spolupráce medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach

(Článok 267 ods. 2 ZFEÚ; nariadenie Rady č. 1206/2001)

4. Súdna spolupráca v občianskych veciach – Vykonávanie dôkazov v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie č. 1206/2001 – Pojem náklady

(Nariadenie Rady č. 1206/2001, článok 14 a článok 18 ods. 1 a 2)

Summary

1. Vzhľadom na rozšírenie práva podať návrh na začatie prejudiciálneho konania zavedené Lisabonskou zmluvou majú v súčasnosti súdy prvého stupňa takisto toto právo, ak sú predmetom sporu akty prijaté v rámci hlavy IV Zmluvy o ES s názvom „Vízová, azylová, prisťahovalecká politika a iné politiky, ktoré sa týkajú voľného pohybu osôb“.

Cieľ vytvoriť efektívnu spoluprácu medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi sledovaný článkom 267 ZFEÚ, ako aj zásada hospodárnosti konania hovoria v prospech toho, aby sa návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podali súdy nižšieho stupňa v priebehu prechodného obdobia krátko predtým, ako Lisabonská zmluva vstúpila do platnosti, a ktoré Súdny dvor prejednával až po vstúpení tejto Zmluvy do platnosti, považovali za prípustné. Zamietnutie z dôvodu neprípustnosti by za daných podmienok totiž viedlo len k tomu, že vnútroštátny súd, ktorý medzičasom nadobudol právo podať na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania, by opätovne podal nový návrh na začatie prejudiciálneho konania s tou istou otázkou, čím by došlo k nárastu procesných formalít a k zbytočnému predĺženiu doby trvania konania vo veci samej. Treba teda konštatovať, že Súdny dvor má od 1. decembra 2009 právomoc rozhodovať o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý predložil súd, ktorého rozhodnutia je možné napadnúť opravným prostriedkom podľa vnútroštátneho práva, aj keď bol návrh predložený pred uvedeným dátumom.

(pozri body 28 – 31)

2. V mnohých prípadoch, kde sa kladú otázky výkladu nariadenia č. 1206/2001 o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach, ktoré sa týkajú vykonávania dôkazov, by výklad v rámci prejudiciálneho konania nebol možný, keby sa kládli príliš vysoké požiadavky na relevantnosť prejudiciálnej otázky na rozhodnutie sporu. Väčšina týchto otázok sa totiž sporu vo veci samej, v rámci ktorého je podaná, týka len nepriamo.

Z toho vyplýva, že len široký výklad pojmu „vydanie jeho rozhodnutia“ v zmysle článku 267 ods. 2 ZFEÚ by mohol zabrániť tomu, aby sa časť procesných otázok, najmä otázok položených v súvislosti s uplatňovaním nariadenia č. 1206/2001, považovala za neprípustnú a nemohla byť predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora.

Tento pojem teda treba chápať v tom zmysle, že zahŕňa celé konanie vedúce k rozsudku vnútroštátneho súdu, aby Súdny dvor mohol uskutočniť výklad všetkých procesných ustanovení práva Únie, ktoré vnútroštátny súd musí pri vydaní svojho rozhodnutia uplatniť. Inými slovami, tento pojem zahŕňa celý proces tvorby rozhodnutia, vrátane všetkých otázok súvisiacich s náhradou trov konania.

(pozri body 39, 41, 42)

3. Vnútroštátne súdy sú oprávnené podať návrh na Súdny dvor len vtedy, ak na nich prebieha spor a pokiaľ majú o ňom rozhodnúť v rámci konania, ktoré má byť skončené rozhodnutím s charakterom súdneho rozhodnutia.

Hoci je pravda, že spolupráca medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov nevedie nevyhnutne k súdnemu rozhodnutiu, nič to nemení na tom, že vypočutie svedka súdom, je aktom, ktorý sa vykonáva počas súdneho konania smerujúceho k vydaniu súdneho rozhodnutia. Otázka náhrady trov súvisiacich s vypočutím je teda spojená s týmto konaním. Existuje tak priama súvislosť medzi prejudiciálnou otázkou týkajúcou sa uvedených trov a súdnou právomocou vnútroštátneho súdu.

(pozri body 44, 45)

4. Články 14 a 18 nariadenia č. 1206/2001 o spolupráci medzi súdmi členských štátov pri vykonávaní dôkazov v občianskych a obchodných veciach sa majú vykladať v tom zmysle, že dožadujúci súd nie je povinný zaplatiť dožiadanému súdu preddavok na náhradu nákladov vyplatených svedkovi, alebo mu dodatočne nahradiť náklady vyplatené vypočutému svedkovi.

Ak by totiž otázka nákladov závisela od vnútroštátnej definície tohto pojmu, bolo by to v rozpore so zmyslom a cieľom nariadenia č. 1206/2001, ktorým je rýchly a jednoduchý výkon dožiadaní týkajúcich sa vykonania dokazovania. Pokiaľ ide o znenie článku 18 ods. 1 tohto nariadenia, treba pod „poplatkami“ chápať sumy, ktoré vyberá súd za svoju činnosť, zatiaľ čo pod „nákladmi“ treba rozumieť také sumy, ktoré súd vyplatí v priebehu konania tretím osobám, najmä znalcom alebo svedkom. Z toho vyplýva, že svedočné, ktoré platí dožiadaný súd vypočutému svedkovi, patrí pod pojem náklady v zmysle článku 18 ods. 1 nariadenia č. 1206/2001. Pokiaľ však ide o tieto náklady, povinnosť náhrady vyplatenej dožadujúcim súdom môže existovať len v prípade, že sa uplatnia výnimky uvedené v článku 18 ods. 2 tohto nariadenia.

(pozri body 58, 59, 61, 63, 69 a výrok)