Keywords
Summary

Keywords

1. Sociálna politika – Aproximácia právnych predpisov – Prevody podnikov – Zachovanie práv zamestnancov – Smernica 2001/23 – Prevádzateľ – Pojem

[Smernica Rady 2001/23, článok 2 ods. 1 písm. a)]

2. Prejudiciálne otázky – Výklad – Časové účinky rozsudkov o výklade – Retroaktívny účinok – Hranice – Právna istota – Voľná úvaha Súdneho dvora

(Článok 267 ZFEÚ)

Summary

1. V prípade prevodu podniku patriaceho do skupiny na podnik nepatriaci do tejto skupiny v zmysle smernice 2001/23/ES o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov možno za „prevádzateľa“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. a) uvedenej smernice považovať aj podnik skupiny, ku ktorému boli zamestnanci trvalo pridelení bez toho, aby s ním však uzavreli pracovnú zmluvu, aj keď súčasťou tejto skupiny je podnik, s ktorým dotknutí zamestnanci takúto pracovnú zmluvu uzavreli.

Požiadavka podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/23, že ku dňu prevodu existuje pracovná zmluva, alebo alternatívne, a teda rovnocenne, že existuje pracovnoprávny vzťah, totiž vedie k záveru, že podľa zámeru normotvorcu Únie sa zmluvný vzťah s prevádzateľom v každom prípade nevyžaduje na to, aby sa na zamestnancov mohla vzťahovať ochrana priznaná smernicou 2001/23. Zo smernice 2001/23 naopak nevyplýva, že vzťah medzi pracovnou zmluvou a pracovnoprávnym vzťahom je vzťahom subsidiarity, a že teda v prípade viacerých zamestnávateľov treba systematicky uprednostňovať zmluvného zamestnávateľa. Keďže prevod podniku v zmysle smernice 2001/23 predpokladá najmä zmenu právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá je zodpovedná za hospodársku činnosť prevádzaného subjektu a ktorá tak zakladá, ako zamestnávateľ zamestnancov tohto subjektu, pracovnoprávne vzťahy s týmito zamestnancami, prípadne aj napriek neexistencii zmluvných vzťahov s uvedenými zamestnancami, postavenie zmluvného zamestnávateľa, ktorý však nie je zodpovedný za hospodársku činnosť prevádzaného subjektu, nemôže mať na účely určenia osoby prevádzateľa systematicky prednosť pred postavením mimozmluvného zamestnávateľa zodpovedného za uvedenú činnosť.

(pozri body 24, 25, 28, 29, 32 a výrok)

2. V rámci výkonu svojej právomoci, ktorú mu priznáva článok 267 ZFEÚ, Súdny dvor môže iba výnimočne pri uplatňovaní všeobecnej zásady právnej istoty obsiahnutej v právnom poriadku Únie pristúpiť k obmedzeniu možnosti všetkých dotknutých osôb dovolávať sa toho ustanovenia, ktoré vyložil, vzhľadom na to, že v takom prípade ide o spochybnenie právnych vzťahov, ktoré vznikli v dobrej viere. Na rozhodnutie o takom obmedzení je nevyhnutné, aby boli splnené dve podstatné kritériá, a to dobrá viera dotknutých osôb a riziko vážnych ťažkostí. V tejto súvislosti pokiaľ žiaden konkrétny dôkaz, na základe ktorého by bolo možné preukázať existenciu rizika vážnych ťažkostí spojeného s obrovským nárastom súdnych sporov, ktoré by mohli byť začaté v dôsledku rozsudku Súdneho dvora týkajúceho sa výkladu smernice 2001/23 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov proti podnikom, ktoré pristúpili k prevodu, na ktorý sa vzťahuje táto smernica, nebol Súdnemu dvoru predložený, netreba obmedziť časové účinky takéhoto rozsudku. Navyše skutočnosť, že podnik, ktorý pristúpil k takémuto prevodu, už zaplatil odstupné zamestnancom, ktorí vstúpili do pracovnoprávneho vzťahu s nadobúdajúcim podnikom, je v každom prípade irelevantná.

(pozri body 36, 38, 40)