Keywords
Summary

Keywords

1. Slobodné poskytovanie služieb – Obmedzenia – Vysielanie pracovníkov uskutočnené v rámci poskytovania služieb

(Články 56 ZFEÚ a 57 ZFEÚ)

2. Slobodné poskytovanie služieb – Obmedzenia – Vysielanie pracovníkov uskutočnené v rámci poskytovania služieb

(Články 56 ZFEÚ a 57 ZFEÚ)

Summary

1. Články 56 ZFEÚ a 57 ZFEÚ bránia právnej úprave členského štátu, ktorá pre zamestnávateľa usadeného v inom členskom štáte, ktorý vysiela pracovníkov na územie prvého štátu, stanovuje povinnosť zaslať predchádzajúce vyhlásenie o vyslaní, v rozsahu, v akom je začatie zamýšľaného vyslania podmienené oznámením registračného čísla tohto vyhlásenia zamestnávateľovi a v akom majú vnútroštátne orgány tohto prvého štátu na uskutočnenie tohto oznámenia lehotu piatich pracovných dní od prijatia vyhlásenia.

Keďže totiž toto doručenie povolenia musí predchádzať vyslaniu zamestnancov zamestnávateľom a k takémuto vyslaniu môže dôjsť až po kontrole správnosti predchádzajúceho vyhlásenia o vyslaní vnútroštátnymi orgánmi, musí byť takéto konanie považované za konanie, ktoré má povahu správneho povoľovacieho konania, a môže, najmä z dôvodu lehoty stanovenej na vydanie tohto povolenia, brániť zamýšľanému vyslaniu a v dôsledku toho poskytovaniu služieb zo strany zamestnávateľa vysielaných pracovníkov, a to osobitne vtedy, ak poskytovaná činnosť vyžaduje určitú rýchlosť konania. Z toho vyplýva, že požiadavka zaslania predchádzajúceho vyhlásenia o vyslaní, ako aj oznámenia jeho registračného čísla, predstavuje obmedzenie slobodného poskytovania služieb v zmysle článku 56 ZFEÚ.

Takéto opatrenia nie sú primerané cieľu spočívajúcemu v ochrane pracovníkov. Zdá sa, že predchádzajúce vyhlásenie o vyslaní napomáha oznámiť vnútroštátnym orgánom potrebné informácie. Postup registrácie a povolenia, na základe ktorého má uvedené vyhlásenie povahu správneho povoľovacieho konania, však ide nad rámec toho, čo je potrebné na zabezpečenie ochrany vyslaných pracovníkov, keďže predchádzajúce vyhlásenie v rozsahu, v akom umožňuje kontrolovať dodržiavanie právnej úpravy sociálneho zabezpečenia a odmeňovania hostiteľského členského štátu počas obdobia vyslania, predstavuje primeranejšie opatrenie na dosiahnutie tohto cieľa než predchádzajúce povolenie alebo kontrola.

(pozri body 34, 36, 40, 52, 53, 61 a výrok)

2. Články 56 ZFEÚ a 57 ZFEÚ nebránia právnej úprave členského štátu, ktorá pre zamestnávateľa usadeného v inom členskom štáte, ktorý vysiela pracovníkov na územie prvého štátu, stanovuje povinnosť mať pre jeho vnútroštátne orgány počas obdobia vyslania k dispozícii kópie dokumentov rovnocenných s dokumentmi sociálneho zabezpečenia a pracovnými dokumentmi vyžadovanými právom prvého štátu, ako aj povinnosť zaslať ich uvedeným orgánom po uplynutí tohto obdobia.

Nemožno vylúčiť, že tieto povinnosti prinášajú dodatočné náklady, ako aj administratívne a finančné zaťaženie pre podniky usadené v inom členskom štáte, takže tieto podniky z hľadiska hospodárskej súťaže nie sú v rovnocennom postavení s podnikmi zamestnávajúcimi osoby zvyčajne pracujúce na vnútroštátnom území. Uchovávanie kópie rovnocenných dokumentov však umožňuje príslušným orgánom kontrolovať dodržiavanie pracovných podmienok vyslaných pracovníkov stanovených v článku 3 ods. 1 smernice 96/71 o vysielaní pracovníkov v rámci poskytovania služieb vo vzťahu k vyslaným pracovníkom, a teda zabezpečovať ich ochranu. Takéto opatrenia sú teda primerané cieľu spočívajúcemu v ochrane pracovníkov.

(pozri body 42, 57, 60, 61 a výrok)